Afganský zápisník - časť 16. - Rekonštrukcia provincie začína stretnutím pri čaji

Obrázok k článkuGaléria

Na staršom z Afgancov je vidieť, že sústredene premýšľa. Podchvíľou si vyzúva sandál a prekladá si nohu cez nohu. Špinavé chodidlo si vykladá na stôl a usrkne si z čaju, ktorý nám naservíroval asistent PRT. O chvíľu si už Afganec z termosky čapuje čaj aj sám. Zrejme zavetril úspešný priebeh rokovania. Jeho otázka už znie iba: „Koľko dostaneme peňazí?“

 

Pri ostatnej návšteve mnohonárodnej základne v Tarin Kowt sme s našimi príslušníkmi amerického provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) Uruzgan rozoberali možnosti, akým spôsobom by som ich mohol sledovať pri práci. Rád by som priblížil čitateľovi náročnú prácu provinčného rekonštrukčného tímu, a bez toho, aby som bol priamo s nimi v teréne, to jednoducho nejde. V žiadnom prípade som však nechcel zasahovať do ich zámerov a plánov, navyše, keď v takmer stočlennom tíme máme zastúpenie iba dvomi príslušníkmi. Práca s lokálnymi obyvateľmi v ich domácom prostredí je veľmi nebezpečná aj napriek tomu, že PRT sa snaží obyvateľom pomáhať pri projektoch, ktoré im zlepšujú životné podmienky. Vždy je tam totiž prítomná hrozba napadnutia povstalcami, ktorí prítomnosť vojenského tímu považujú za oslabovanie ich vplyvu v oblasti. Útok samovražedných útočníkov s vozidlami i bez nich sú dennou realitou vo väčšine afganských provincií a Uruzgan nie je žiadnou výnimkou. Diskusiu o mojej účasti na prehliadke projektov PRT v tejto provincii sme nakoniec uzavreli s tým, že mi dajú dopredu vedieť, keď „sa pôjde vonku“, alebo, ak bude zaujímavé rokovanie s lokálnymi obyvateľmi o nových projektoch.

 

Počas júlovej návštevy základne v Tarin Kowte som chcel postupne navštíviť našich chalanov v strážnej jednotke (SJ TK), provinčnom rekonštrukčnom tíme (PRT) a operačnom výcvikovom a styčnom tíme (OMLT). Po prílete som si stihol vymeniť suché tričko za to mokré spod nepriestrelnej vesty, zatelefonovať do PRT a OMLT, aby som zistil ich program na nasledujúce tri dni a prehodiť pár slov s veliteľom strážnej jednotky. Náš kapitán z PRT mi už v telefóne ponúkol možnosť zúčastniť sa rokovania s dvojicou Afgancov, ktorí prišli za zástupcami PRT so žiadosťou o pomoc. Samozrejme, že som ponuku rád prijal.

 

Stretnutiu v PRT House vždy predchádza séria telefonátov kvôli dohodnutiu presného času a miesta stretnutia. V praxi to znamená, že lokálna autorita obce alebo mesta zatelefonuje na kontaktné číslo PRT, kde hovor prevezme tlmočník. Ten vedie rozhovor so žiadateľom o pomoc a z telefonátu urobí podrobný zápis a preklad do anglického jazyka, ktorý potom analyzujú príslušníci PRT. Porovnanie situácie obce, odkiaľ žiadateľ telefonoval, s databázou informácií vytváranou postupne niekoľko rokov je základom na to, aby kompetentný veliteľ PRT rozhodol, či a ako sa bude dať žiadosti vyhovieť. Ak takáto možnosť je, určí sa termín a miesto stretnutia, aby so žiadateľom dohodli detaily. Miesto môže byť na pôde základne, ale aj priamo v obci. Tentoraz je miestom stretnutia PRT House priamo v Campe Holland uprostred Mnohonárodnej základne Tarin Kowt.

 

Pred 14-tou hodinou teda vchádzam do PRT-House, kde v sprievode nášho kapitána a jeho amerického kolegu prišli dvaja muži v dlhých košeliach s turbanmi na hlavách. Kapitán nás usadí v miestnosti s pohodlnými sedacími súpravami a na stole už o chvíľu rozvoniava čaj. Navzájom sa všetci predstavíme a starší z dvojice mužov zbadajúc môj fotoaparát cez tlmočníka vysvetľuje, že nesúhlasí so zverejnením svojej fotografie z obavy o svoj život. Aj bez tlmočníka som podľa jasného gesta potiahnutia prsta popod bradu pochopil jeho obavy. Spolupráca dedinčanov s koaličnými vojskami je Talibanom neodpustiteľná a znamená okamžitý rozsudok smrti. Preto sú dedinčania opatrní, a už to, že títo muži prišli osobne až na základňu je znakom toho, že pre svoju dedinu sú ochotní riskovať aj život.

 

Starší z Afgancov si vzal slovo ako prvý a v jazyku Pashtu predniesol svoju žiadosť. Týkala sa stavby novej mešity. Podporným argumentom pre jeho požiadavku bolo usporiadanie dediny. Dedina je podľa neho rozdelená na niekoľko častí a každá z nich má svoju mešitu. Obyvateľovi z jednej časti nie je dovolené vstúpiť do mešity v inej časti mesta. Príslušníci PRT už v tejto dedine boli, majú spracovaný jej podrobný profil, a preto žiadateľa „testujú“ kontrolnými otázkami. Z otázok vysvitlo, že v dedine je síce jedenásť mešít, ale stále je tam skupina obyvateľov, ktorá svoju mešitu nemá. Pomôcť postaviť ju, by malo byť úlohou PRT. Na čalúnenej sedačke sedí mladý americký dôstojník, ktorý je na svojom prvom rokovaní s lokálnymi obyvateľmi. Vedľa neho slovenský kapitán s takmer štvormesačnými skúsenosťami s podobnými rokovaniami. Takýchto stretnutí už náš kapitán absolvoval desiatky, preto ani na chvíľu neváha a pýta sa na jednu z mešít, o ktorej má PRT informáciu, že sa vôbec nevyužíva. Afganci priznávajú, že budova existuje, v súčasnosti sa nepoužíva, ale zhodne tvrdia, že je úplne zdevastovaná. Od nášho kapitána smeruje otázka, koľko peňazí by stála podľa nich rekonštrukcia prázdnej mešity. Odpoveď je najprv vyhýbavá, že to nemajú spočítané, pretože je tam nutné opraviť takmer všetko. Kapitán mi počas rozhovoru posunie list papiera, na ktorom je vyplnená tabuľka. Pošepne mi, že ide o pôvodný projekt stavby novej mešity, ktorý urobilo PRT na základe telefonickej požiadavky muža, ktorý teraz sedí oproti nám. Podľa kapitánových slov, zvyknú ceny príliš preháňať, ale práve na zreálnenie požiadaviek a vyhľadanie kompromisu medzi požiadavkami a zdrojmi.

 

Na staršom z Afgancov je vidieť, že sústredene premýšľa. Podchvíľou si vyzúva sandál a prekladá si nohu cez nohu. Špinavé chodidlo si vykladá na stôl a usrkne si z čaju, ktorý nám naservíroval asistent PRT. O chvíľu si už Afganec z termosky čapuje čaj aj sám. Zrejme zavetril úspešný priebeh rokovania. Jeho otázka už znie iba: „Koľko dostaneme peňazí?“

 

Provinčných rekonštrukčných tímov je po Afganistane rozmiestnených niekoľko desiatok. Pre provinciu Uruzgan je iba tento jediný. Hranice priestoru zodpovednosti tímu siahajú asi 60 kilometrov od základne v Tarin Kowte. Je veľmi nebezpečné navštíviť dedinu tak ďaleko vzdialenú od základne. Jednou z hrozieb je uložený nástražný výbušný prostriedok na ceste, kadiaľ vedie trasa vojenského konvoja. Vozidiel v konvoji je vždy viac. Väčšina z nich vezie vojakov, ktorí majú za úlohu chrániť zblízka i z diaľky tých, ktorí idú rokovať s domácimi obyvateľmi. V závislosti od charakteru projektu môže byť zloženie rokovacieho tímu rôzne. Od špecialistu na civilno-vojenské vzťahy, cez stavebného inžiniera až po politického poradcu. Stratégia PRT je totiž dávať obyvateľstvu prostredníctvom lokálnych autorít cenné rady pri budovaní Afganistanu a časťou prostriedkov im aj pomôcť. Stratégia sa takisto rokmi menila a kým dospela k svojej súčasnej podobe, činnosť PRT bola prevažne o finančných dotáciách, projektovaní a priamej realizácii projektov. Afganci boli už iba užívateľmi. Išlo o projekty, ako napríklad vodovod, kanalizácia, studne, elektrické generátory, ale i stavba škôl, úradov a celkovej infraštruktúry. Súčasná afganská vláda však už má svoj rozpočet, ktorý rozdeľuje provinčným vládam. Je na ich rozhodnutí, ako s rozpočtom naložiť, a civilní, či vojenskí experti z NATO iba efektívne usmerňujú tok financií tam, kde je to pre obyvateľstvo najpotrebnejšie.

 

Rokovanie prechádza do svojej poslednej fázy. V rámci rozhovoru chlapi z PRT postupne zisťujú, že na rekonštrukciu nevyužívanej mešity bude stačiť desatina pôvodnej žiadanej sumy. „Staršina“, alebo lokálna autorita dediny, bez váhania prikývne na výslednú sumu, ktorá je ani nie tritisíc amerických dolárov. Plastovú fľašu s pitnou vodou, ktorú ešte pred chvíľou zatvorenú nervózne hrýzol zubami, odkladá na stôl, obúva si sandál a spokojne hodí pohľad na svojho druha. Ich misia je splnená, prísľub peňazí získali. K uskutočneniu projektu je však ešte dlhá cesta. Treba najať stolárov, murárov, maliarov a ďalších robotníkov z dediny, ktorí si mešitu sami zrekonštruujú. PRT im bude nápomocný pri príprave projektovej dokumentácie a dohľade nad opravou stavby. Dvojica mužov má ešte na starosti vypracovať podrobný rozpočet na materiál, ktorý predložia na najbližšom stretnutí. Kapitán poďakuje za to, že Afganci prišli až na základňu a potvrdí im finančnú a materiálnu pomoc PRT pri rekonštrukcii mešity.

 

Opúšťame miestnosť aj budovu PRT House. Pred vchodom už čaká pristavené terénne auto, ktoré odváža mužov na bránu základne. My s kapitánom zostávame v tieni pred budovou a rozoberáme obsah rokovania. Je pre príslušníkov tímu skutočne ťažké adekvátne reagovať na prehnané požiadavky od lokálnych obyvateľov, aby neurazili ich zvyklosti. Kultúra a mentalita týchto ľudí je na úplne inej úrovni ako v západných krajinách. Ako sa dohodnúť s obyvateľmi celé desaťročia vojnou skúšanej krajiny a vysvetliť im, že iba spoločnými silami sa dá zvrátiť doterajší vývoj ich spoločnosti, keď sa sami nevedia dohodnúť v malej dedine? Ako rešpektovať ich kultúrne a náboženské zvyklosti, keď sa sami selektujú na skupinky, ktoré sa navzájom nerešpektujú ani v náboženstve, ktoré ich má zjednocovať? Otázok si kladiem viacero. Tou najzákladnejšou však je, koľko energie a času budú ešte potrebovať krajiny koalície na to, aby Afgancom vštepili základy budovania svojej krajiny bez pomoci iných. Afganská národná armáda spolu s políciou síce dosahujú prvé úspechy pri zabezpečovaní bezpečnosti a poriadku v krajine, stále sú však hlavným terčom povstalcov, ktorých jediným cieľom je demonštrovať neschopnosť bezpečnostných zložiek. A bez bezpečnosti nie je možný rozvoj. To si uvedomujú aj príslušníci PRT, ktorí mnohokrát musia operatívne hľadať nové trasy do dedín, pretože tie frekventované sú podmínované a plné výbušných nástrah. Z každej strany môže kedykoľvek prísť útok strelnými zbraňami. Napriek tomu idú v konvojoch medzi ľudí s jediným cieľom – pomôcť. Pomôcť tým, čo si nevedia pomôcť sami je ich hlavným krédom. Neváhajú riskovať život pri svojej práci, pretože jedného dňa si títo profesionáli budú môcť povedať, že k rozvoju Afganistanu prispeli svojím obrovským podielom. A za ten pocit im to stojí!




Návrat na zoznam


Autor: mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF, Foto: autor - Dátum: 05.08.2011
Hodnotenie:
Čítanosť: 9

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu