Afganský zápisník - časť 23. - Naši vojaci idú prvý raz do vojny. Skutočne?

Obrázok k článkuGaléria Niekoľkokrát týždenne sa na kandahárskom letisku konajú tzv. „Ramp Ceremony“. Sú to pietne rozlúčky s vojakmi, ktorí položili svoje životy v operácii. Ich rakvy sú položené na rampe lietadla a my im naposledy salutujeme. Boli to vojaci a vojačky rôznych odborností a špecializácií. Nie všetci zahynuli pri plnení úloh „za plotom.“

Ostatný týždeň zaplavili slovenské médiá správy o slávnostnej rozlúčke príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny, ktorí odchádzajú do Afganistanu plniť špeciálne úlohy. Chlapi sú veľmi dobre vycvičení, majú skúsenosti z mnohých domácich i zahraničných cvičení a zo zásahov v spolupráci s ďalšími silovými zložkami na území Slovenska. Emotívne ladené spravodajské šoty a novinové a webové články vnucujú divákovi a čitateľovi pocit, že teraz to začne byť v Afganistane skutočne nebezpečné.

Zvlášť ma zaujal článok na jednom zo spravodajských serverov, ktorý bol publikovaný pod názvom „Naši vojaci idú prvý raz do vojny: Pôjde im o život!“ Článok aj vyjadrenia v ňom opisujú situáciu chlapcov zo žilinského pluku, akoby išli úplne do inej krajiny, v akej slúžime my teraz. Nikde ani zmienka o tom, že už dve rotácie slovenského tímu EOD takmer denne zasahujú v centre Kandaháru - hlavného mesta najnebezpečnejšej provincie v celom Afganistane a vlastnými rukami zneškodňujú nástražné výbušné systémy v nechránenom priestore, kde z ktorejkoľvek okolitej budovy môže vyletieť smrtiaca guľka alebo raketa. Sklá ich obrneného vozidla MRAP sú popukané od guliek, ktoré po nich strieľajú Talibanci. Nie je tam ani zmienka o tom, že ženijná rota pracuje už dávno „za plotom“, veď preto je jej súčasťou družstvo ochrany, ktoré ich zabezpečuje počas prác mimo základne. Pracujú v blízkosti nepreskúmateľného terénu, kde v nedávnej minulosti talibanský snajper odstrelil Kanaďana a Američana. Nenašiel som tam zmienku o našich ľuďoch z PRT (provinčného rekonštrukčného tímu) na základni v Tarin Kowt, ktorí opúšťajú základňu, aby v niekoľko kilometrov vzdialených dedinách pomáhali domácim obyvateľom s projektmi na obnovu infraštruktúry. Nie všetci dedinčania túto pomoc vítajú a nie všetci sa k nim správajú priateľsky. Niekedy stačí „malá iskra“ a výjazd sa môže skončiť tragédiou. Nikto nespomenul našich vojenských policajtov, ktorých povinnosťou je počas útoku hľadať dopadnuté rakety. Vyrážajú už po dopade prvej rakety a rakiet postupne do základne dopadne aj päť. Rovnaké úlohy plnia aj príslušníci strážnej jednotky v Tarin Kowt v rámci služieb v QRT (Quick Response Team – tím rýchlej reakcie). Zatiaľ mali šťastie, že ich žiadna netrafila. V článku chýba aj riziko ohrozenia života príslušníkov strážnej jednotky v Kandaháre, ktorí prehľadávajú osoby a vozidlá, aby ukryté výbušniny, munícia a nástražné systémy nikoho na základniach neohrozili. Nachádzajú ich chvalabohu ešte pred explóziou. Aj príslušníci nášho tímu OMLT (Operational Mentoring and Liaison Team – operačný výcvikový a styčný tím) chodia v konvojoch cez nebezpečnú krajinu napríklad z provincie Uruzgan do provincie Kandahár a späť. Žiaľ nie sú tam spomenuté ani desiatky raketových útokov na základne v Kandaháre a Tarin Kowt, ktoré ohrozovali a ohrozujú našich vojakov len počas ostatných troch mesiacov. Umierali a boli zranení pri nich aj ľudia, našťastie nie naši!

Títo všetci, ktorých som spomenul, nie sú vo vojne? Nejde im o život? Ako asi vnímajú podobné správy, ktoré sa dočítajú na internete? Ich trpké úsmevy prezrádzajú iba jedno, že majú pocit, že občania Slovenska ich budú vnímať ako tých, čo svoju 6- alebo 9-mesačnú službu v Afganistane strávili v bezpečí bez ohrozenia ich životov.

Niekoľkokrát týždenne sa na kandahárskom letisku konajú tzv. „Ramp Ceremony“. Sú to pietne rozlúčky s vojakmi, ktorí položili svoje životy v operácii. Ich rakvy sú položené na rampe lietadla a my im naposledy salutujeme. Možno to bude pre mnohých nová informácia, ale nezahynuli všetci iba „za plotom“ a nejde iba o vojakov špeciálnych síl. Mnohokrát sú medzi nimi ženisti, strelci, vodiči, zdravotníci, strážni z veží, ale aj vojenskí policajti a ďalší, ktorí asi nečítali články na slovenských spravodajských serveroch o tom, že vlastne v žiadnej vojne nie sú, pokiaľ nie sú zo špeciálnych jednotiek. Zomreli bez toho, žeby im niekto povedal, že im kvôli odlišnej odbornosti „nejde o život“.

Nikto nespochybňuje pripravenosť príslušníkov žilinského pluku plniť úlohy v rámci špeciálnych operácií, napriek faktu, že reálnu skúsenosť z operácií vo svojej odbornosti nemajú. Treba im veriť a podporovať ich! Vždy raz musí byť „prvý raz.“ Niet pochýb ani o tom, že sa zaradia (!) k našim jednotkám s najväčším bezpečnostným rizikom. Kým však naši príslušníci špeciálnych síl začnú operovať v priestore, prejde niekoľko týždňov. Medzitým môže pribudnúť niekoľko ďalších puklín na oknách vozidla nášho tímu EOD, chlapci z PRT možno budú utekať pred rozhnevanými ozbrojenými dedinčanmi, strážni na vchodoch do základní prezrú tisíce turbanov, zvrškov a podozrivých automobilov, ktoré, dúfajme, že nebudú obsahovať nástražné výbušné prostriedky. Do základní zatiaľ dopadne ešte veľa rakiet a mínometných granátov, ktoré môžu vziať vojakom život, atď.

Aby som úplne a presne vyjadril názor nás všetkých, čo v Afganistane slúžime, musím povedať, že nás uráža nevšímavosť verejnosti k nebezpečnej práci, ktorú tu v Afganistane vykonávame. Niekoľkotisícová čítanosť Afganského zápisníka je žalostne málo, aby pravdivé informácie o realite rizika služby v operácii ISAF prenikli pod kožu ľudí, z ktorých daní sme platení. Do uší im nepreniká informácia, že naše životy tu nasadzujeme preto, aby sme v rámci koalície držali terorizmus čo najďalej od našich hraníc. Mnohokrát nechápu, že ich pokojný mierový život v teple domova nie je zadarmo, a že zaň vďačia práve nám – vojakom, ktorí dobrovoľne riskujeme život a zdravie na inom kontinente. Naše poslanie plníme už niekoľko rokov aj bez mediálneho ošiaľu. Je preto namieste zdôrazniť a neustále to opakovať, že slovenskí hrdinovia sú už dávno tu v Afganistane - vo vojne, kde im ide o život!




Návrat na zoznam

Autor: mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF, Foto: autor - Dátum: 07.09.2011
Hodnotenie:
Čítanosť: 23

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu