Afganský zápisník - časť 24. - Máme toho s Paľom veľa spoločného

Obrázok k článkuGaléria

Minútou ticha si včera uctili pamiatku svojho hokejového vzoru – Pavla Demitru – príslušníci ženijnej roty a národného podporného prvku (NSE) slovenského kontingentu v operácii ISAF pred hokejbalovým zápasom s mužstvom Kanady na základni v Kandaháre. Úctu tragicky zosnulému slovenskému hokejistovi, ktorý vo svojej bohatej hokejovej kariére obliekal aj dres Vancouver Canucks, vzdali aj hráči zo zámoria.

 

Hrdinstvo môže mať veľa podôb. Záchrana života, riskovanie vlastného života pre iných, nezištná pomoc druhým, ale aj úspešne reprezentovať svoju krajinu, svoj národ. Toho, čo takéto skutky vykonal nazývame hrdinom, oslavujeme ho, vzdávame mu úctu a vážime si ho. Hrdina to však nemá v živote ľahké. Kým sa ním stal, obetoval veľa času, vynaložil veľa energie a po prevzatí roly hrdinu je naďalej pod tlakom svojho okolia. O jedného z takýchto hrdinov sme ako národ prišli 7. septembra 2011, kedy pri leteckom nešťastí tragicky zahynul Pavol Demitra – kapitán slovenskej hokejovej reprezentácie. Správa o nešťastí zasiahla celé Slovensko a hokejový svet. Malá krajina prišla o veľkého hrdinu. Aj jeho pričinením sa aspoň na chvíľu malá krajina mohla cítiť rovnocenne, aj keď iba na ľadovej ploche.

 

Ako si uctiť pamiatku človeka, ktorý zviditeľnil stredoeurópskeho trpaslíka v zahraničí? Aká forma piety by bola adekvátna? Podobné myšlienky nás zamestnávali od prvej chvíle, ako sme sa smutnú správu o Paľovom tragickom lete dozvedeli z internetu. Strata nás zasiahla ako blesk, hlavne preto, že aj v Kandaháre pravidelne prebieha športové zápolenie blízke ľadovému hokeju. Hokejbal je medzi vojakmi taký populárny, že tu pred niekoľkými rokmi vznikla KHL – Kandahar Hockey League. Hlavne hráčov našich dvoch mužstiev v lige táto správa zaskočila. Aj Paľo bol totiž jedným z tých, ktorého meno sme v debatách s americkými, či kanadskými vojakmi spomenuli, keď sme sa chceli „ukázať“, že aj my sme mali výborných hráčov v zámorskej hokejovej lige.

 

Podvedome sme si my - vojaci - s Paľom Demitrom blízki. Hrával vo vojenskom športovom klube Dukla Trenčín. Médiá trenčianskych hokejistov inak, ako vojaci, takmer nenazývali. Tak ako my v operáciách, doma bol potrebný, ale v zahraničí lepšie oceňovaný. Zahraničné skúsenosti zužitkoval doma, pri rozvoji športu, aby vzápätí vycestoval opäť reprezentovať svoju vlasť do iných krajín. V jeho poslednej reprezentačnej sezóne bol kapitánom nášho národného tímu, čo je nám tiež veľmi blízke. Hrdina, ktorý nikdy neodmietol ponuku reprezentovať svoju krajinu. Nie sú všetky spomenuté prieniky znakmi hrdinstva? Nie sú dôvodmi na to, aby sme človeka dali na piedestál? Práve tým sa hrdina odlišuje od ostatných, že dobrovoľne zoberie na svoje plecia zodpovednosť za ostatných a s odhodlaním urobí prácu, ktorá sa od neho očakáva. Je zmierený s kritikou, ktorá sa naňho znesie v prípade neúspechu. V ďalekom Afganistane si čoraz viac uvedomujeme, čo je v živote skutočne dôležité. Nemyslieť na seba, neporovnávať sa, ani nevyvyšovať nad druhých. Pavol Demitra bol netradičnou – skromnou - hviezdou. Nikdy o ňom nebolo počuť v súvislosti so „smotánkovskými“ maniermi. Bol to aj vzorný manžel a otec, ktorý znášal aj dlhšie odlúčenia od rodiny, aby ju po svojom návrate zahrnul láskou, nehou a starostlivosťou. Takmer ako vojak, ktorý svoju zručnosť a vycvičenosť zúročí v zahraničnej operácii ďaleko od domova a vracia sa po splnení úloh do rodinného hniezda. Nespráva sa povýšenecky k svojmu okoliu, práve naopak, pomáha, zachraňuje, obraňuje. Hrdina, ktorý nie je odkázaný na slávobrány, kdekoľvek prichádza. Chce len jedno – urobiť si svoju prácu a vrátiť sa domov ku svojim blízkym.

 

Preto sme sa dnes pred zápasom s Kanaďanmi postavili na hokejbalové ihrisko s Paľovými fotografiami v rukách, poskladali hokejky a rukavice na zem a minútou ticha si uctili jeho pamiatku. Bol nám bližší, ako sme si kedy mysleli. Bol hrdinom. Nie preto, že sa ním sám nazval, ale preto, lebo ho ním nazvali druhí, ktorí si všímali jeho zásluhy. Riskoval svoje zdravie pri tvrdom športe bez toho, aby podceňoval iné jeho odvetvia, kde je riziko úrazu menšie. Stal sa legendou už počas svojho života a ako to už na Slovensku býva, aj napriek tomu mu mnohí závideli jeho zárobok a bagatelizovali drinu, ktorá za ním stála. V rozhodujúcom okamihu však všetci závistlivci zabudli na jeho výhody, pretože od neho pri reprezentácii krajiny požadovali kvalitný výkon. V kritických chvíľach bol potrebný, a preto musela ísť závisť bokom. Až keď sme ho navždy stratili, väčšina z nás si uvedomuje, že nám chýba. Naozaj máme toho veľa spoločného.




Návrat na zoznam


Autor: mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF, Foto: autor - Dátum: 09.09.2011
Hodnotenie:
Čítanosť: 19

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu