Afganský zápisník - časť 27. - Pomoc závisí na dôvere a profesionalite

Obrázok k článkuGaléria

Z oblaku prachu sa vynára terénny džíp. Zastavuje a kapitán otvára dvere. Zo zadného sedadla vystupuje trochu prihrbený bradatý muž odetý v bielej dlhej košeli. Na hlave má tmavý turban ladiaci s vestou rovnakej farby. Ako sa blíži ku vchodu do budovy v sprievode nášho dôstojníka a afganského tlmočníka, všimnem si, že jeho odev je úplne čistý, na rozdiel od dedinčanov, ktorých som mal možnosť vidieť pri svojej ostatnej návšteve v PRT House. S pravou rukou na hrudi pozdravíme: „Salami aleykum“. Muž sa usmeje, opätuje pozdrav a podáva nám ruku so slovami v jazyku Dárí. Tlmočník nám prekladá, že je mu veľkou cťou nás spoznať a nech Allah žehná nás a naše rodiny.

 

Čakáme pred PRT House – budovou, kde sa konajú stretnutia s miestnymi žiadateľmi o pomoc vojakov ISAF. Je to prízemná budova s malými oknami. Napriek tomu, že je nenápadná, pre provinciu má obrovský význam. Práve v hlavnej miestnosti tejto budovy sa rozhoduje o projektoch, ktoré pomáhajú chudobným Afgancom zlepšovať životné podmienky. Tu medzi štyrmi stenami dokáže prísľub pomoci zo strany vojakov ISAF vyčariť spokojné úsmevy na bradatých tvárach „staršinov“ zastupujúcich biednych dedinčanov provincie Uruzgan. Aj pri mojej nedávnej návšteve v PRT House som bol svedkom stretnutia dvoch zástupcov jednej z dedín s členmi provinčného rekonštrukčného tímu Uruzgan. Vtedy skúsený slovenský kapitán ponúkol dedinčanom riešenie – opraviť staršiu mešitu namiesto výstavby novej, už dvanástej v tej istej dedine. Dvojica bradatých mužov vtedy odchádzala spokojná s prísľubom desatiny pôvodne žiadanej sumy. Niekedy stačí jednoducho zmýšľajúcich obyvateľov iba správne nasmerovať a ušetrené financie použiť na ďalšie nevyhnutné projekty.

 

Stratégia PRT sa rokmi menila od humanitárneho charakteru k asistenčnému. V prvých rokoch konfliktu išlo hlavne o financovanie výstavby infraštruktúry, úradov, škôl, ciest, elektrických rozvodov, vodovodov, kanalizácií, ale aj kopanie studní, stavby a opravy zničených mešít. Projekty spravidla dotovala vedúca krajina v konkrétnej provincii. V Uruzgane to bolo Holandsko, ktoré popri jednotkách rôznych odborností malo aj svoj provinčný rekonštrukčný tím, v ktorého zostave boli aj dvaja Slováci. Dnes, po zmene vedúcej krajiny v provincii, pokračujú v pôsobení v PRT Slováci aj naďalej, ale už pod austrálskym vedením. Zmenila sa teda aj stratégia, pretože legitímne zvolená afganská vláda už má svoj rozpočet, ktorý rozdeľuje jednotlivým provinciám. Rekonštrukčné tímy pomáhajú Afgancom tento rozpočet efektívne prerozdeliť a použiť na skutočne potrebné veci, aby sa nestávalo, že financie potečú do nesprávnych rúk, čo je pri vysokej miere korupcie v krajine veľkým rizikom. Každý rekonštrukčný tím má vo svojej zostave expertov v oblastiach politického vedenia, diplomacie, inžinierstva, architektúry, finančníctva, ako aj duchovnej služby. Disponuje vojakmi ochrannej zložky a veľmi dôležitých tlmočníkov do jazykov používaných v celom Afganistane.

 

Pred PRT House na Mnohonárodnej základni Tarin Kot ako zvyčajne pobehujú afganské deti využívajúc prestávku vo vyučovaní v Trading School, kde získavajú manuálne zručnosti pri práci s drevom, kovom, plastom a betónom. Prezerajú si nás so záujmom, pretože trojicu „vyzbrojenú“ kamerou, fotoaparátom a mikrofónom tu nevidieť veľmi často. S Danicou a Viktorom, novinármi, ktorí počas septembrovej rotácie slovenského kontingentu nakrúcajú dokument o našich vojakoch, čakáme na slovenského kapitána, ktorý po polroku stráveného v Uruzgane odovzdá funkciu svojmu nástupcovi. Niet lepšieho odovzdania funkcie, ako pri reálnej činnosti, a preto bude na stretnutí prítomný aj nový člen PRT, ktorý pricestoval do Tarin Kot iba včera. Pre odchádzajúceho kapitána to bude jeho „posledná misia“. Ako spomínal pred dnešným stretnutím, týmto rokovaním sa symbolicky uzatvára jeho práca v PRT. Pred šiestimi mesiacmi totiž začal svoje prvé rokovanie práve s človekom, ktorému dnes možno odovzdá peniaze na ďalšiu fázu projektu, ktorý spolu pred polrokom rozbiehali. Mullah – islamský duchovný vodca mesta Tarin Kowt vtedy žiadal rekonštrukčný tím o pomoc pri financovaní mešity. Špecialisti z PRT pomohli pri vypracovaní projektu a na samotnej stavbe sa už podieľali obyvatelia mesta. Pri niektorých náročnejších položkách prispel zo svojho rozpočtu aj rekonštrukčný tím. Prvú časť platby prevzal Mullah pred vyše mesiacom. Kvôli nespoľahlivosti niektorých žiadateľov postupujú členovia tímu pri financovaní projektov po jednotlivých fázach. Pri výstavbe pravidelne projekt kontrolujú, často krát s rizikom napadnutia povstalcami, ktorí pomoc vojsk ISAF považujú za oslabenie vlastného vplyvu na neustále zastrašovaných Afgancov. Technologický pokrok zasa umožňuje vyhotovenie filmového alebo fotografického materiálu, ktorý potom slúži ako dôkaz efektívneho použitia peňazí na konkrétnu fázu projektu. Po posúdení dôkazov môže príslušník PRT vyčleniť financie na jeho ďalšiu fázu.

 

Z oblaku prachu sa vynára terénny džíp. Kapitán otvára dvere a zo zadného sedadla vystupuje trochu prihrbený bradatý muž odetý v bielej dlhej košeli. Na hlave má tmavý turban ladiaci s vestou rovnakej farby. Ako sa blíži ku vchodu do budovy v sprievode nášho dôstojníka a afganského tlmočníka, všimnem si, že jeho odev je úplne čistý, na rozdiel od dedinčanov, ktorých som mal možnosť vidieť pri svojej ostatnej návšteve PRT House. S pravou rukou na hrudi pozdravíme: „Salaami alleykum“. Muž sa usmeje, opätuje pozdrav a podáva nám ruku so slovami v jazyku Dárí. Tlmočník prekladá, že je mu veľkou cťou nás spoznať a nech Allah žehná nás a naše rodiny. Vchádzame spoločne do hlavnej rokovacej miestnosti a usádzame sa na pohodlné pohovky. Personál nám nalieva do šálok čaj a ponúka nás drobnými sladkosťami. Náš kapitán začína stretnutie dôsledným predstavením všetkých osôb v miestnosti. Pri každom predstavení sa duchovný vodca priateľsky usmeje a priloží si ruku k hrudi. Muž v turbane na záver predstavovania zdôrazní ešte raz potešenie, ktoré má zo stretnutia s nami. Skúsený kapitán sa pýta na Mullahovu rodinu a hlavne zdravotný stav dcéry, ktorá bola pred niekoľkými dňami chorá. Vidieť že náš dôstojník sa na stretnutie riadne pripravil. Po niekoľkých minútach zdvorilostného rozhovoru prechádza plynulo k projektu. Duchovný vodca rozpráva o doteraz vykonaných prácach na mešite a blížiacom sa termíne ukončenia prvej fázy stavby. Ako dôkaz podáva nášmu kapitánovi mobilný telefón s nahratým videom na mieste stavby. Kapitán si pozorne pozrie video a po niekoľkých minútach uznanlivo pokýva hlavou. Mullaha pochváli za dodržanie termínu aj postupu práce a dáva pokyn americkému kolegovi, aby odovzdal sumu na ďalšiu fázu do rúk duchovného. Američan postupne vyberá z tmavej aktovky zväzky bankoviek a ukladá ich na nízky stolík pred neho. Bankovky sú v afganskej mene v hodnote 12 tisíc amerických dolárov. Duchovný sa usmeje a pokračuje v rozhovore s našim dôstojníkom, neponáhľa sa s prevzatím hotovosti. Ako nám kapitán neskôr vysvetlil, Mullah z Tarin Kowtu je vzdelaný muž s kultivovaným správaním, ktorý požíva úctu celého mesta. Každé doterajšie rokovanie s ním sa podľa neho nieslo v atmosfére priateľstva a na vysokej úrovni vzájomnej dôvery. Znakom takejto dôvery je aj fakt, že náš kapitán nemal počas ostatných rokovaní pri sebe zbraň a duchovný nemusel prejsť detailnou kontrolou pri vstupe do základne. Miestne vojenské predpisy to povoľujú práve kvôli dosiahnutiu úrovne vzájomného rešpektu medzi rokujúcimi stranami. Práve rešpekt a vzájomnú úctu je cítiť aj počas celého dnešného stretnutia.

 

Mullah si preberá peniaze zo stola až na pokyn nášho dôstojníka. Bankovky nepočíta – aj to je prejavom dôvery. Zväzky po jednom starostlivo ukladá do zelenej plachtičky, ktorú si priniesol so sebou. Kapitán poďakuje za stretnutie. Mullah takisto prostredníctvom tlmočníka vyjadruje svoju vďaku. Náš dôstojník mu na záver vysvetlí, že o pár dní už cestuje domov za svojou rodinou a že mu bolo cťou s ním rokovať. Duchovný vstáva, podáva kapitánovi ruku a pobozká ho na obe líca so želaním šťastného návratu domov k blízkym. Na chvíľu opúšťame klimatizovanú miestnosť a tiež sa lúčime so spokojným Mullahom. Lúči sa s ním aj nástupca nášho kapitána, ktorý už o niekoľko týždňov bude posudzovať ukončenie ďalšej fázy stavby mešity financovanej z práve prevzatých peňazí. Po odchode duchovného sa ešte na chvíľu vraciame do budovy, kde Danica urobí s kapitánom krátky rozhovor do dokumentu. Keď o pár minút opäť vychádzame z PRT House, pohľad mi padne na afganské deti pred blízkou Trading School. Jeden z chlapcov tlačí fúrik s maltou, ďalší šponuje špagát a ďalší podľa neho ukladá tehly na vznikajúci múrik. Na jednoduchú stavbu dohliada murár – tiež Afganec, ktorý je inštruktorom týchto asi desaťročných chlapcov. S nápadom učiť deti remeslám prišli príslušníci PRT pred niečo vyše rokom. Založili Trading School, najali si zručných remeselníkov a záujem detí začal narastať. Každý chlapec chcel byť schopný postaviť sa na vlastné nohy a prispieť nejakým zárobkom do rodinného rozpočtu. Okrem základov murovania sa deti v Trading School učia opracúvať drevo, kov a dokonca spájať a ukladať do zeme plastové potrubie na vodovod a kanalizáciu. Možno o pár rokov budú opravovať svoju mešitu svojpomocne, na základe vlastných projektov. Snáď si spomenú, že remeslo majú v rukách vďaka rekonštrukčnému tímu, ktorý výrazne zmenil tvár mesta a okolitých dedín. Možno si spomenú na to, že v rekonštrukčnom tíme pracovali aj dvaja usmievaví vojaci z malej krajiny, o ktorej dovtedy nikdy nepočuli.

 

Ich rodičia a ostatní dospelí v okolí, ktorí nie sú spojení s Talibanom, však už dávno vedia, že vojaci mnohonárodných síl sú tí, čo nebúrajú, ale stavajú, neutláčajú, ale učia, nedrancujú, ale dávajú. O niekoľko rokov si uvedomia, že vojaci koaličného zoskupenia ISAF tu boli preto, aby im pomohli dostať sa z biedy a prispieť k zlepšeniu mnohokrát neľudských životných podmienok. Boli tu, aby vycvičili Afganskú národnú armádu a Políciu, aby bola schopná ochrániť svojich obyvateľov a zabezpečiť v krajine bezpečnosť a poriadok.

 

Nie je dôležité, aby si pamätali, že to boli aj Slováci, ktorí sa na odovzdaní zodpovednosti za krajinu podieľali vo viacerých oblastiach. Dôležitý je výsledok spoločného snaženia a pocit našich vojakov z kvalitne vykonanej práce v prospech týchto vojnou poznačených ľudí. Po splnení misie v Afganistane si každý z našich veteránov môže bez pochýb povedať, že tejto drsnej krajine vtlačil svoju pečať, ktorá znamenala zmenu afganského života k lepšiemu. A tento pocit skutočnému profesionálovi úplne stačí.

 

Z oblaku prachu sa vynára terénny džíp. Zastavuje a kapitán otvára dvere. Zo zadného sedadla vystupuje trochu prihrbený bradatý muž odetý v bielej dlhej košeli. Na hlave má tmavý turban ladiaci s vestou rovnakej farby. Ako sa blíži ku vchodu do budovy v sprievode nášho dôstojníka a afganského tlmočníka, všimnem si, že jeho odev je úplne čistý, na rozdiel od dedinčanov, ktorých som mal možnosť vidieť pri svojej ostatnej návšteve v PRT House. S pravou rukou na hrudi pozdravíme: „Salami aleykum“. Muž sa usmeje, opätuje pozdrav a podáva nám ruku so slovami v jazyku Dárí. Tlmočník nám prekladá, že je mu veľkou cťou nás spoznať a nech Allah žehná nás a naše rodiny.

 

Čakáme pred PRT House – budovou, kde sa konajú stretnutia s miestnymi žiadateľmi o pomoc vojakov ISAF. Je to prízemná budova s malými oknami. Napriek tomu, že je nenápadná, pre provinciu má obrovský význam. Práve v hlavnej miestnosti tejto budovy sa rozhoduje o projektoch, ktoré pomáhajú chudobným Afgancom zlepšovať životné podmienky. Tu medzi štyrmi stenami dokáže prísľub pomoci zo strany vojakov ISAF vyčariť spokojné úsmevy na bradatých tvárach „staršinov“ zastupujúcich biednych dedinčanov provincie Uruzgan. Aj pri mojej nedávnej návšteve v PRT House som bol svedkom stretnutia dvoch zástupcov jednej z dedín s členmi provinčného rekonštrukčného tímu Uruzgan. Vtedy skúsený slovenský kapitán ponúkol dedinčanom riešenie – opraviť staršiu mešitu namiesto výstavby novej, už dvanástej v tej istej dedine. Dvojica bradatých mužov vtedy odchádzala spokojná s prísľubom desatiny pôvodne žiadanej sumy. Niekedy stačí jednoducho zmýšľajúcich obyvateľov iba správne nasmerovať a ušetrené financie použiť na ďalšie nevyhnutné projekty.

 

Stratégia PRT sa rokmi menila od humanitárneho charakteru k asistenčnému. V prvých rokoch konfliktu išlo hlavne o financovanie výstavby infraštruktúry, úradov, škôl, ciest, elektrických rozvodov, vodovodov, kanalizácií, ale aj kopanie studní, stavby a opravy zničených mešít. Projekty spravidla dotovala vedúca krajina v konkrétnej provincii. V Uruzgane to bolo Holandsko, ktoré popri jednotkách rôznych odborností malo aj svoj provinčný rekonštrukčný tím, v ktorého zostave boli aj dvaja Slováci. Dnes, po zmene vedúcej krajiny v provincii, pokračujú v pôsobení v PRT Slováci aj naďalej, ale už pod austrálskym vedením. Zmenila sa teda aj stratégia, pretože legitímne zvolená afganská vláda už má svoj rozpočet, ktorý rozdeľuje jednotlivým provinciám. Rekonštrukčné tímy pomáhajú Afgancom tento rozpočet efektívne prerozdeliť a použiť na skutočne potrebné veci, aby sa nestávalo, že financie potečú do nesprávnych rúk, čo je pri vysokej miere korupcie v krajine veľkým rizikom. Každý rekonštrukčný tím má vo svojej zostave expertov v oblastiach politického vedenia, diplomacie, inžinierstva, architektúry, finančníctva, ako aj duchovnej služby. Disponuje vojakmi ochrannej zložky a veľmi dôležitých tlmočníkov do jazykov používaných v celom Afganistane.

 

Pred PRT House na Mnohonárodnej základni Tarin Kot ako zvyčajne pobehujú afganské deti využívajúc prestávku vo vyučovaní v Trading School, kde získavajú manuálne zručnosti pri práci s drevom, kovom, plastom a betónom. Prezerajú si nás so záujmom, pretože trojicu „vyzbrojenú“ kamerou, fotoaparátom a mikrofónom tu nevidieť veľmi často. S Danicou a Viktorom, novinármi, ktorí počas septembrovej rotácie slovenského kontingentu nakrúcajú dokument o našich vojakoch, čakáme na slovenského kapitána, ktorý po polroku stráveného v Uruzgane odovzdá funkciu svojmu nástupcovi. Niet lepšieho odovzdania funkcie, ako pri reálnej činnosti, a preto bude na stretnutí prítomný aj nový člen PRT, ktorý pricestoval do Tarin Kot iba včera. Pre odchádzajúceho kapitána to bude jeho „posledná misia“. Ako spomínal pred dnešným stretnutím, týmto rokovaním sa symbolicky uzatvára jeho práca v PRT. Pred šiestimi mesiacmi totiž začal svoje prvé rokovanie práve s človekom, ktorému dnes možno odovzdá peniaze na ďalšiu fázu projektu, ktorý spolu pred polrokom rozbiehali. Mullah – islamský duchovný vodca mesta Tarin Kowt vtedy žiadal rekonštrukčný tím o pomoc pri financovaní mešity. Špecialisti z PRT pomohli pri vypracovaní projektu a na samotnej stavbe sa už podieľali obyvatelia mesta. Pri niektorých náročnejších položkách prispel zo svojho rozpočtu aj rekonštrukčný tím. Prvú časť platby prevzal Mullah pred vyše mesiacom. Kvôli nespoľahlivosti niektorých žiadateľov postupujú členovia tímu pri financovaní projektov po jednotlivých fázach. Pri výstavbe pravidelne projekt kontrolujú, často krát s rizikom napadnutia povstalcami, ktorí pomoc vojsk ISAF považujú za oslabenie vlastného vplyvu na neustále zastrašovaných Afgancov. Technologický pokrok zasa umožňuje vyhotovenie filmového alebo fotografického materiálu, ktorý potom slúži ako dôkaz efektívneho použitia peňazí na konkrétnu fázu projektu. Po posúdení dôkazov môže príslušník PRT vyčleniť financie na jeho ďalšiu fázu.

 

Z oblaku prachu sa vynára terénny džíp. Kapitán otvára dvere a zo zadného sedadla vystupuje trochu prihrbený bradatý muž odetý v bielej dlhej košeli. Na hlave má tmavý turban ladiaci s vestou rovnakej farby. Ako sa blíži ku vchodu do budovy v sprievode nášho dôstojníka a afganského tlmočníka, všimnem si, že jeho odev je úplne čistý, na rozdiel od dedinčanov, ktorých som mal možnosť vidieť pri svojej ostatnej návšteve PRT House. S pravou rukou na hrudi pozdravíme: „Salaami alleykum“. Muž sa usmeje, opätuje pozdrav a podáva nám ruku so slovami v jazyku Dárí. Tlmočník prekladá, že je mu veľkou cťou nás spoznať a nech Allah žehná nás a naše rodiny. Vchádzame spoločne do hlavnej rokovacej miestnosti a usádzame sa na pohodlné pohovky. Personál nám nalieva do šálok čaj a ponúka nás drobnými sladkosťami. Náš kapitán začína stretnutie dôsledným predstavením všetkých osôb v miestnosti. Pri každom predstavení sa duchovný vodca priateľsky usmeje a priloží si ruku k hrudi. Muž v turbane na záver predstavovania zdôrazní ešte raz potešenie, ktoré má zo stretnutia s nami. Skúsený kapitán sa pýta na Mullahovu rodinu a hlavne zdravotný stav dcéry, ktorá bola pred niekoľkými dňami chorá. Vidieť že náš dôstojník sa na stretnutie riadne pripravil. Po niekoľkých minútach zdvorilostného rozhovoru prechádza plynulo k projektu. Duchovný vodca rozpráva o doteraz vykonaných prácach na mešite a blížiacom sa termíne ukončenia prvej fázy stavby. Ako dôkaz podáva nášmu kapitánovi mobilný telefón s nahratým videom na mieste stavby. Kapitán si pozorne pozrie video a po niekoľkých minútach uznanlivo pokýva hlavou. Mullaha pochváli za dodržanie termínu aj postupu práce a dáva pokyn americkému kolegovi, aby odovzdal sumu na ďalšiu fázu do rúk duchovného. Američan postupne vyberá z tmavej aktovky zväzky bankoviek a ukladá ich na nízky stolík pred neho. Bankovky sú v afganskej mene v hodnote 12 tisíc amerických dolárov. Duchovný sa usmeje a pokračuje v rozhovore s našim dôstojníkom, neponáhľa sa s prevzatím hotovosti. Ako nám kapitán neskôr vysvetlil, Mullah z Tarin Kowtu je vzdelaný muž s kultivovaným správaním, ktorý požíva úctu celého mesta. Každé doterajšie rokovanie s ním sa podľa neho nieslo v atmosfére priateľstva a na vysokej úrovni vzájomnej dôvery. Znakom takejto dôvery je aj fakt, že náš kapitán nemal počas ostatných rokovaní pri sebe zbraň a duchovný nemusel prejsť detailnou kontrolou pri vstupe do základne. Miestne vojenské predpisy to povoľujú práve kvôli dosiahnutiu úrovne vzájomného rešpektu medzi rokujúcimi stranami. Práve rešpekt a vzájomnú úctu je cítiť aj počas celého dnešného stretnutia.

 

Mullah si preberá peniaze zo stola až na pokyn nášho dôstojníka. Bankovky nepočíta – aj to je prejavom dôvery. Zväzky po jednom starostlivo ukladá do zelenej plachtičky, ktorú si priniesol so sebou. Kapitán poďakuje za stretnutie. Mullah takisto prostredníctvom tlmočníka vyjadruje svoju vďaku. Náš dôstojník mu na záver vysvetlí, že o pár dní už cestuje domov za svojou rodinou a že mu bolo cťou s ním rokovať. Duchovný vstáva, podáva kapitánovi ruku a pobozká ho na obe líca so želaním šťastného návratu domov k blízkym. Na chvíľu opúšťame klimatizovanú miestnosť a tiež sa lúčime so spokojným Mullahom. Lúči sa s ním aj nástupca nášho kapitána, ktorý už o niekoľko týždňov bude posudzovať ukončenie ďalšej fázy stavby mešity financovanej z práve prevzatých peňazí. Po odchode duchovného sa ešte na chvíľu vraciame do budovy, kde Danica urobí s kapitánom krátky rozhovor do dokumentu. Keď o pár minút opäť vychádzame z PRT House, pohľad mi padne na afganské deti pred blízkou Trading School. Jeden z chlapcov tlačí fúrik s maltou, ďalší šponuje špagát a ďalší podľa neho ukladá tehly na vznikajúci múrik. Na jednoduchú stavbu dohliada murár – tiež Afganec, ktorý je inštruktorom týchto asi desaťročných chlapcov. S nápadom učiť deti remeslám prišli príslušníci PRT pred niečo vyše rokom. Založili Trading School, najali si zručných remeselníkov a záujem detí začal narastať. Každý chlapec chcel byť schopný postaviť sa na vlastné nohy a prispieť nejakým zárobkom do rodinného rozpočtu. Okrem základov murovania sa deti v Trading School učia opracúvať drevo, kov a dokonca spájať a ukladať do zeme plastové potrubie na vodovod a kanalizáciu. Možno o pár rokov budú opravovať svoju mešitu svojpomocne, na základe vlastných projektov. Snáď si spomenú, že remeslo majú v rukách vďaka rekonštrukčnému tímu, ktorý výrazne zmenil tvár mesta a okolitých dedín. Možno si spomenú na to, že v rekonštrukčnom tíme pracovali aj dvaja usmievaví vojaci z malej krajiny, o ktorej dovtedy nikdy nepočuli.

 

Ich rodičia a ostatní dospelí v okolí, ktorí nie sú spojení s Talibanom, však už dávno vedia, že vojaci mnohonárodných síl sú tí, čo nebúrajú, ale stavajú, neutláčajú, ale učia, nedrancujú, ale dávajú. O niekoľko rokov si uvedomia, že vojaci koaličného zoskupenia ISAF tu boli preto, aby im pomohli dostať sa z biedy a prispieť k zlepšeniu mnohokrát neľudských životných podmienok. Boli tu, aby vycvičili Afganskú národnú armádu a Políciu, aby bola schopná ochrániť svojich obyvateľov a zabezpečiť v krajine bezpečnosť a poriadok.

 

Nie je dôležité, aby si pamätali, že to boli aj Slováci, ktorí sa na odovzdaní zodpovednosti za krajinu podieľali vo viacerých oblastiach. Dôležitý je výsledok spoločného snaženia a pocit našich vojakov z kvalitne vykonanej práce v prospech týchto vojnou poznačených ľudí. Po splnení misie v Afganistane si každý z našich veteránov môže bez pochýb povedať, že tejto drsnej krajine vtlačil svoju pečať, ktorá znamenala zmenu afganského života k lepšiemu. A tento pocit skutočnému profesionálovi úplne stačí.




Návrat na zoznam


Autor: mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF, Foto: autor - Dátum: 29.09.2011
Hodnotenie:
Čítanosť: 9

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu