Afganský zápisník - časť 29. - Návrat domov s Božou pomocou

Obrázok k článkuGaléria

Správny vojak celý život v niečo verí. Verí, že zvládne náročný výcvik, zverenú úlohu, verí, že svoju zbraň ovláda tak dobre, že ho nikdy nesklame. Rovnako verí, že nepriestrelná vesta mu zachráni život, a že odolnosť panciera obrneného vozidla odvráti účinok výbuchu nastraženej výbušniny. Viera v pozitívny výsledok ho udržuje v bojovom rytme a je motivačným motorom jeho činnosti. Rovnako však verí, že niečo, alebo niekto „tam hore“ drží nad ním akýsi ochranný dáždnik, ktorý zastaví smrtiace guľky, črepiny, či rakety. Verí, že jeho blízki zvládnu odlúčenie, a že ich živý a zdravý po misii objíme.

 

Predvečer odletu marcovej rotácie, ktorá šesť mesiacov prežívala skutočné klimatické aj bezpečnostné peklo, si vojaci spríjemňujú posedením pri Slovak House. Nemecké nealkoholické pivo je najžiadanejším artiklom počas celej misie. Dnešný večer však chutí predsa len o trochu zvláštnejšie – je posledné pred návratom domov. Chlapov, ktorí pred polrokom prileteli spoločne do Afganistanu a časť z nich hneď na ďalší deň letela do Tarin Kowt, čaká opäť spoločný let. Témam ich rozhovorov dominuje téma návratu a plánov, čo budú robiť po misii. Už zajtra sa vracajú na Slovensko. Nikomu z nich sa však akosi nechce vstať od stola. Vychutnávajú si posledné hodiny svojho nasadenia v Afganistane.

 

Medzi posedávajúcimi vojakmi sa zrazu doslova zjaví sympaťák s briadkou, ktorý má okolo krku čosi prevesené. Je to štóla vo farbách nášho digitálneho vzoru maskáčov, ktorú môže nosiť v kontingente iba jeden človek – náš kaplán. Padre, ako ho všetci familiárne oslovujeme, prichádza ako vždy v dobrej nálade a prisadne si k vojakom z Tarin Kowt. Poznajú sa dôverne. Každá jeho cesta do Uruzganu sa nezaobišla bez donášky rôznych vecí z PX-ov – vojenských obchodov v Kandaháre. Padre sa už na začiatku misie dobrovoľne podujal robiť „vojenského zásobovača“, a tak s plnými batohmi proteínov, aminokyselín a ďalších výživných prostriedkov pre športovcov každý mesiac potešil chalanov, ktorí si tovar telefonicky objednali. „Myslím si že toto je niekedy viac ako keby som im „kázal“, pretože pomoc blížnemu v konkrétnom skutku je tá najväčšia praktická kázeň každého veriaceho človeka,“ hovorí. Aj v Kandaháre sa snažil, okrem pravidelných nedeľných bohoslužieb, stmeľovať náš kontingent organizovaním športových dní, či turnajov v stolnom tenise, futbale a nohejbale. Nezostal však iba pri organizovaní, do turnajov sa aj ako hráč aktívne zapájal. Aj teraz v predvečer odletu si pre odchádzajúcich chlapcov pripravil prekvapenie. Od rána čosi strihal, lepil a laminoval, ale až do poslednej chvíle držal tajomstvo pod zámkom. Po krátkom neformálnom príhovore ku všetkým chlapcom vyťahuje z igelitového vrecka záložky do knihy, ktoré od rána vyrábal každému jednému z vojakov, ktorí odchádzajú domov. Na každej záložke je iné krstné meno a ozdobená je malým textilným krížikom. Až teraz som pochopil, prečo od rána strihal obnosenú maskáčovú košeľu na tenké prúžky. „Je to taká malá symbolika,“ hovorí Padre. „Polroka ich táto košeľa chránila a chrániť ich bude aj naďalej, kdekoľvek ich vojenský život zaveje,“ dodáva evanjelický kňaz. Treba zdôrazniť, že Padre nikdy nedelil ľudí podľa vierovyznania. Ako tvrdí, nešiel do misie slúžiť len pre evanjelikov. „Som tu v prvom rade ako človek, vojak, kolega pre všetkých, aj tých čo si hovoria neveriaci. Tu sa ľudia nedelia na evanjelikov a katolíkov. Tu sme všetci spolubojovníci, bok po boku. Sme jeden tím, ako reťaz, ktorá je silná len vtedy ak sú jej očká spolu,“ vysvetľuje.

 

Vojaci na vyzvanie pristupujú po jednom k Padremu, ktorý im odovzdáva záložky. Podanie rúk a vo väčšine prípadov aj priateľské objatie. Slová vďaky na jeho adresu nemajú konca. Služba kňaza do istej miery dopĺňa aj psychologickú činnosť. Podľa Padreho ho práve táto časť jeho práce napĺňa najviac. „Získať si dôveru vojakov je asi najťažšia počiatočná fáza. Niektorí v začiatkoch možno majú pocit, že keď som farár, automaticky ich chcem lanáriť do cirkvi. Ale preto tu predsa nie som. Mojou úlohou je byť medzi vojakmi a za nimi ísť. Nečakať, že oni prídu za mnou do korimeku, či kaplnky,“ hovorí a presne podľa toho sa aj počas misie správa. Povtipkuje, ale aj vážne porozpráva, keď treba. Hlavne sa snaží vypočuť problémy vojakov, ktoré majú v misii, či doma. Ako vlastne prvý slovenský kňaz Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania vo vojenskej operácii, je tiež ženatý a má dve deti. Do problémov odlúčenia sa preto vciťuje rovnako, ako každý iný vojak. S rodinami vojakov misiách sa chystá pracovať aj po návrate z Afganistanu. „Do misie som išiel s veľkým rešpektom a bázňou s pokorou a zároveň výzvou, cieľom. Mojim cieľom je v budúcnosti venovať sa viacej rodine profesionálneho vojaka na Slovensku. Jednou oblasťou je starostlivosť a pomoc rodine profesionála keď je vo vojenskej misii v zahraničí a ďalšou pomôcť mu adaptovať sa nielen späť na podmienky našich ozbrojených síl, ale aj vlastnej rodiny, od ktorej bol dlhší čas odlúčený,“ hovorí Padre. Už teraz má v hlave hrubé rysy programu stretnutí s rodinami vojakov. „Keď už poznám psychický stav vojaka, ktorý sa vracia z misie, pretože som tým sám prešiel, ľahšie a citlivejšie dokážem pripraviť aj obsah takýchto stretnutí,“ dodáva vážne.

 

Aj nedeľné bohoslužby, ktoré sa konajú vždy o 14,00 v Slovak House, si získavajú čoraz väčšiu obľubu. Človek, ktorý je v nebezpečnom prostredí a možnosť zranenia, či smrti je veľmi blízko, potrebuje povzbudiť a získať pocit ochrany. Hodnoty sa tu radikálne menia a duchovnú útechu potrebujú aj tí, ktorí si hovoria neveriaci. Aj pre nich je priloženie rúk kňaza ku hlave a požehnanie akýmsi „ďalším pancierom“, ktorý ich ochráni v nebezpečných situáciách. Katolíci, evanjelici, či vojaci bez vyznania neprichádzajú za Padrem preto, aby sa im “počítala“ účasť na nedeľnej bohoslužbe, ale preto, že viera je úzko spätá s nádejou. Obidve veci sú zvlášť v ťažkej operácii veľmi potrebné. Správny vojak totiž celý život v niečo verí. Verí, že zvládne náročný výcvik, zverenú úlohu, verí, že svoju zbraň ovláda tak dobre, že ho nikdy nesklame. Rovnako verí, že nepriestrelná vesta mu zachráni život, a že odolnosť panciera obrneného vozidla odvráti účinok výbuchu nastraženej výbušniny. Viera v pozitívny výsledok ho udržuje v bojovom rytme a je motivačným motorom jeho činnosti. Rovnako však verí, že niečo, alebo niekto „tam hore“ drží práve nad ním akýsi ochranný dáždnik, ktorý zastaví smrtiace guľky, črepiny, či rakety. Verí, že jeho blízki zvládnu odlúčenie, a že ich živý a zdravý po misii objíme.

 

Všetci sme tu na jednej lodi a nie je tu priestor na to, aby sme sa rozdeľovali do akýchkoľvek skupín. Aj Padre je tu pre všetkých a v rámci možností základne sa snaží zabezpečovať bohoslužby v ekumenickom duchu. Je aj v kontakte s Centrom duchovnej služby kandahárskej základne, prostredníctvom ktorého ponúka možnosť vojakom zúčastňovať sa na bohoslužbách v ostatných kaplnkách podľa konkrétneho vierovyznania. „Svoju službu tu ďaleko od rodiny a od rodného Slovenska beriem ako špecifickú službu pastoračno – sprevádzajúcu. Misia je pre mňa výzva nielen podľa názvu vojenská misia ale aj skúsenosť . Skúsenosť robiť duchovného v náročnom prostredí na psychiku, zdravie ale aj ohrozenie života človeka. Pretože aj vojak je len človek. Apoštol Pavol píše vo svojich listoch - Grékovi byť Grék, židovi žid. A ja dopĺňam - vojakovi vojak,“ hovorí Padre, ktorý slúži v ozbrojených silách už siedmy rok. Doteraz ako vojenský kaplán pôsobil vo Akadémii ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši, kým ho Ústredie ekumenickej pastoračnej služby v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch (ÚstrEPS v OS a OZ SR) vyslalo do v súčasnosti najťažšej operácie, v ktorej naši vojaci pôsobia. Očakávania však nemal veľké, skôr naopak. Ako sám tvrdí, išiel do operácie s pokorou a malou dušičkou. Po štyroch mesiacoch tvrdí, že misia zmenila jeho pohľad na život. „Zmenili sa mnohé moje veci a pohľad na ne ako na priority. Viac si vážim rodinu, manželku, deti, priateľov, a všetko, čo som „zbabral“, by som chcel s Božou pomocou zmeniť. Mnohé veci, ktoré sa mi zdali dôležité, sú oproti tým tu v Afganistane obyčajné smeti. Pán Boh ma aj tu vyučuje a dáva mi potrebné slová, silu a myšlienky slúžiť na Jeho vinici. Istotne aj ja zlyhávam a hreším ale Božia milosť prikrýva v dôvere a viere v Pána Ježiša aj moje nedostatky a dáva mi silu vstať a ísť ďalej, napraviť čo som pokazil,“ hovorí pokorne.

 

Môžem potvrdiť, že Padre má na vojakov pozitívny vplyv. Ja, ako „kantor“, ktorý s husľami pod bradou podfarbuje spev chlapov počas bohoslužby, vidím, ako sa mení ich správanie v prítomnosti kaplána. Hľadajú trochu slušnejšie slová, keď sa snažia vyjadriť aj nepríjemné veci, a pri nedávnej prestavbe Slovak House-u ochotne reagovali na jeho výzvu pomôcť, aj keď boli po službe. Padre to hodnotí takto: „Ak môžem aj ja prispieť 194 dňami k tomu, aby tu v Afganistane raz domáci obyvatelia žili v pokoji a mieri, aby mohli v budúcnosti žiť lepšie a slobodnejšie, tak som v duchu spokojný, že toto tu má význam. Ak môžem prispieť týmito 194 dňami k tomu, aby čo i len jeden vojak našiel cestu k Pánu Bohu, aj vtedy to malo zmysel a význam. Ale to nechám na budúcnosť. Nerobím si nároky, to je v Božích rukách. Ďakujem Bohu za každého vojaka, ktorého som tu stretol. Sú to výborní poctiví kamaráti, bojovníci, spoluhráči a veselí ľudia. Naša 16. rotácia ISAF je pre mňa skutočnou rodinou, a tak to v mojej mysli aj navždy ostane.“

 

Na záver iba dodám, že všetci vojaci z marcovej rotácie prileteli domov zdraví a šťastní. Tak, ako si to vysnívali, objali svojich blízkych, ktorý im celých šesť mesiacov nesmierne chýbali, a na ktorých sa tak veľmi tešili. Možno k šťastnému návratu prispeli aj záložky od Padreho, na ktorých je hneď pod krížikom z maskáčov vytlačený úryvok zo 46. žalmu: „Boh nám je útočišťom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. Preto sa nebojíme, keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora. Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov. †Pán Vás žehnaj, spolubojovníci! Váš Padre Viktor Sabo†.“




Návrat na zoznam


Autor: mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF, Foto: autor - Dátum: 29.10.2011
Hodnotenie:
Čítanosť: 36

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu