MOSR
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Kutuzovova 8
832 47 Bratislava

www.mosr.sk
tlacove@mod.gov.sk

Afganský zápisník




Afganský zápisník - časť 30. - Hrdinovia bojiska


Dátum:10.11.2011
Správa:

Spočiatku to vyzeralo ako obyčajný výjazd na zásah, akých naši špecialisti na zneškodňovanie výbušných prostriedkov (EOD) absolvovali v ostatných piatich mesiacoch desiatky. Z operačného centra prišlo hlásenie – desaťriadkový zápis o situácii, ktorú majú vyriešiť. Týchto desať riadkov obsahuje napríklad presné súradnice miesta, čas, názov vojenskej jednotky, ktorá je v blízkosti a hlásila incident, charakteristiku incidentu a ďalšie veci, dôležité pre zásah a rozhodnutie veliteľa tímu o spôsobe zásahu. Je sedem hodín ráno a hlásenie už má v rukách šéf nášho tímu EOD. Svojich dvoch kolegov oboznámi so situáciou. Do 15-tich minút musia opustiť základňu.

 

Posádka obrneného MRAP-u už sedí v kabíne, okrem šéfa tímu, ktorý ešte dohovára posledné detaily presunu s veliteľom ochrannej jednotky. Tá bude „kryť chrbát“ našim špecialistom počas presunu na miesto incidentu a tiež počas zneškodňovania výbušniny, ak sa na mieste nejaká nájde. Všetky systémy automobilu sú preverené, nijaká komplikácia by nemala nastať. Trhaviny, rozbušky, bleskovice, zápalnice a ďalší potrebný materiál, je bezpečne uložený a upevnený v MRAP-e. Kolóna vozidiel sa pomaly pohýna smerom k východu zo základne. Slovenský dôstojník z veliteľstva CTF Paladin-South (CTF Combined Task Force – Účelové zoskupenie síl), pod ktorého velenie patrí aj náš slovenský tím EOD, jej pri bráne máva a vztýčeným palcom pravice želá veľa šťastia pri zásahu.

 

Ulice Kandaháru ešte nie sú také plné ako bývajú okolo poludnia. Kolóna pomaly prechádza ulicami a víri okolo seba prach. Nikto sa nad všadeprítomným prachom už nepozastavuje. Domáci si len šatku uviazanú okolo hrdla natiahnu na nos a pokračujú pokojne v pohybe popri ceste. Cesty sú síce asfaltové, ale bez pevnej krajnice. Tá plynulo splýva s odtokovým rigolom vinúcim sa pozdĺž cesty. Obrnené vozidlo vedúce kolónu začína spomaľovať. Hlas vo vysielačke dáva pokyny na rozmiestnenie vozidiel tak, aby zabraňovali prejazdu ostatných vozidiel z jednej aj druhej strany. Vozidlo tímu EOD zastavuje v bezpečnej vzdialenosti od miesta určeného súradnicami. Je už krátko po ôsmej hodine a premávka po hlavnej ceste začína hustnúť. Nečudo, veď cesta vedie z letiska do centra provinčnej metropoly Kandaháru. Autá z obidvoch strán cesty zastavujú pred bariérami z vojenských vozidiel. Z veží obrnených transportérov ochrannej jednotky pozerajú sústredení chlapi s prstom na spúšti guľometu, či granátometu. Očakáva sa, že premávka bude ešte hustejšia aj v súvislosti s veľkou konferenciou, ktorá sa koná v Kandaháre v týchto dňoch. Účastníci z celého sveta budú určite smerovať po skončení rokovaní po tejto ceste smerom na letisko. Frekventovaná cesta alebo ulica sú najčastejšie využívaným priestorom na uloženie výbušnej nástrahy. Tak je to aj v dnešnom prípade. Z hlásenia šéf tímu vyčítal, že pôjde o podozrivé bandasky uložené v priepusti pod odbočovacou cestou vedúcou z hlavnej „dvojprúdovky“ do polí. Z MRAP-u nášho tímu sa začína na dlhom teleskope vysúvať kamera, ktorá približuje vstup do priepuste. Pred asi 20 metrov vzdialenými domami sa pohybujú domáci obyvatelia. Príslušníci prítomnej jednotky Afganskej uniformovanej polície (AUP) ich pokrikmi a gestami zaháňajú späť do ich obydlí. Na mieste sú ešte stále aj dve čaty amerických vojakov, ktoré boli na mieste nahlásenej výbušniny ako prví, potvrdili prítomnosť podozrivých bandasiek, zaistili priestor a do operačného centra poslali už spomínané desaťriadkové hlásenie.

 

Obraz prenášaný z kamery na stožiari vozidla na displej vnútri šéfa tímu neuspokojuje. Vstup do priepustu je totiž sčasti privalený betónovým kvádrom. Spolu s posádkou sedia vnútri auta vedľa seba aj dvaja mlčanliví kolegovia – neoceniteľní pomocníci tímu EOD. Každý z nich má len jedno rameno a miesto nôh gumové pásy. Stačí im dať iba pokyn cez diaľkové ovládanie a odhodlane sa vydávajú zistiť situáciu v podozrivom priestore a urobiť nebezpečnú prácu. Aj tentoraz bude prvotný prieskum na jednom z nich. Jeden z členov tímu už odväzuje robota, opatrne ho vyberá z vozidla a upevňuje prijímače a vysielače rádiového signálu na jeho kovové telo. Operátor vnútri už má na kolenách otvorený „kufor“, v ktorom je vstavaný displej a ovládacia jednotka robota. Presné ruky operátora pohybujú pákami a robot sa vydáva na prieskum priepustu. Priepust je od hlavnej cesty vzdialený päť až desať metrov, to znamená, že explózia výbušniny ukrytej v ňom by určite ohrozila napríklad autobus idúci po hlavnej ceste. Úlohou robota je teda nazrieť do otvoru pod cestou, aby sa šéf tímu mohol rozhodnúť, akým spôsobom hrozbu eliminovať.

 

Robot je už na mieste, ale zo získaného obrazu z jeho kamier vôbec nie je jasné, čo je pod cestou uložené. Zrejme si niekto dal tú námahu, aby bandasky zatlačil čo najhlbšie do otvoru. Prístup robota bližšie k otvoru nie je možný, a preto ho operátor bezpečne vedie naspäť za vozidlo. Jediným východiskom z tejto situácie je preskúmať priepust osobne. Šéf tímu vystupuje z obrneného auta, prechádza k zadným dverám, aby si obliekol takmer 50-kilogramov ťažký oblek. Ten by mal zmierniť účinky črepín pri možnej explózii. Tlakovú vlnu však nijako nezastaví. Voči takýmto úvahám sú však naši špecialisti už imúnni a preto šéf tímu po niekoľkých minútach istým krokom vykračuje oblečený v „skafandri“ k priepustu. V ruke taška so zapnutou rušičkou rádiového signálu a so základnými pyrotechnickými nástrojmi a pomôckami. Cez hrubé plexisklo veľkej helmy prezerá okolie, či sa v blízkosti určeného bodu nenachádzajú stopy sekundárnych náloží. Nebolo by to prvý raz, že jedna nástraha je „poistená“ aj druhou. Spôsoby ukladania improvizovaných výbušných prostriedkov sú v Afganistane čoraz rafinovanejšie a sofistikovanejšie.

 

Šéf tímu prichádza pred priepust a zisťuje, že betónový blok je príliš ťažký nato, aby ho spred otvoru odvalil vlastnými rukami. Z tašky s náradím vyberá lano, obkrúca ho okolo kvádra, pevne zviaže a vracia sa k autu. Druhý koniec lana upevňuje o oko na vonkajšej strane auta a kráča do bezpečia za vozidlo. Pod kvádrom totiž môže byť spúšťač rozbušky, ktorý zmenou polohy aktivuje rozbušku, a tá roznieti smrtiacu výbušninu. Spoza transportéra dáva pokyn vodičovi, aby pohybom MRAP-u vzad odtiahol prekážku od vchodu do priepustu. Podarilo sa. Šéf tímu sa vracia ku priepustu a zisťuje, že bandaska je skutočne zasunutá ďaleko od vstupu. Navyše musí povyberať kamene a zapáchajúce odpadky naplavené v otvore. Vstup má však rozmery približne 40x60 centimetrov a ťažký objemný oblek ho aj po vyčistení vchodu do diery obmedzuje v pohybe. Preto sa rozhodne, že sa k výbušnine musí dostať bez ochranného odevu. Za vozidlom si teda ťažký oblek vymieňa za klasickú nepriestrelnú vestu a veľkú helmu za vojenskú kevlarovú prilbu. Líha si pred otvor priepustu a z vesty ešte odoberá zásobníky samopalu, ktoré sú poslednou prekážkou pri vstupe dovnútra tesného priestoru. Pomaly sa s lanom v ruke plazí úzkym otvorom bližšie a bližšie k bandaske. Kolegovia napäto sledujú obraz na monitore v aute. Ich šéfovi z priepustu trčia už iba podrážky topánok!

 

V tmavej diere šéf tímu rozoznáva bandasku, z nej vedúce vodiče, ktoré končia v malej škatuľke prilepenej lepiacou páskou k plastovej nádobe. Je to prijímač signálu diaľkového ovládania. Ak niekto v okruhu sto metrov v tomto okamihu stisne tlačidlo ovládača, spôsobí explóziu, ktorá v zlomku sekundy „vystrelí“ črepiny, kamene a kusy betónu do okolia, nehovoriac o smrtiacom účinku na všetko živé v dosahu. Rušička signálu však spoľahlivo ruší tento scenár. Šéf tímu ležiaci s natiahnutými rukami vpred dobre vie, že s ničím nesmie ani o vlások pohnúť. Výbušnina môže byť, okrem diaľkového ovládania, zaistená aj proti pohybu. Preto maximálne opatrne vešia kovový hák upevnený na konci lana o káble spájajúce prijímač ovládania s bandaskou. Teraz už zostáva iba dostať sa späť z diery a nepohnúť pri tom lanom. Trvá to niekoľko minút, kým sa celý zablatený dostáva von na čerstvý vzduch. Prichádza k MRAP-u a spoza neho opatrne poťahuje za napnuté lano, až kým tlak nepovolí. Ovládač by mal byť v tejto chvíli bezpečne oddelený od rozbušky ukrytej v bandaske plnej podomácky vyrobenej výbušniny. Oddelené časti však z otvoru treba vybrať. Šéf sa teda musí opäť s lanom vplaziť do úzkeho priepustu, opatrne vybrať odpojené diaľkové ovládanie, jeho zdroj zložený z niekoľkých batérií, a kovový hák musí tentoraz upevniť o rukoväť bandasky. V matnom svetle rozoznáva ďalšie poistenie odpálenia výbušniny – mobilný telefón. Obyčajné zavolanie na číslo karty vloženej v tomto telefóne by tiež aktivovalo rozbušku. Najnebezpečnejšie na tomto druhu aktivovania nálože je, že hlavný aktér môže byť od miesta činu vzdialený stovky, ba aj tisícky kilometrov. Výrobca tohto nástražného systému bol teda pokročilý a chcel ho poistiť. Ten, čo výbušninu do priepustu ukladal, však až taký precízny nebol. Telefón zabudol zapnúť. Našťastie! „Ukladači“ náloží sú zväčša jednoduchí dedinčania, ktorí za skromnú odmenu umiestnia pripravený balíček, a možno ani nevedia, čo to tam vlastne položili.

 

Každá jedna časť improvizovaného výbušného prostriedku môže byť samostatne zabezpečená proti pohybu, a preto šéf tímu počas asi dvojhodinového zásahu až po členky vlieza, vylieza, spoza auta ťahá lano a opäť sa vracia späť spolu šesťkrát. Po tejto tortúre sú už jednotlivé časti výbušného systému bezpečne od seba oddelené a poukladané pred priepustom. Nasleduje dôkladné preverenie okolia, či sa tam predsa nenachádzajú ďalšie nastražené výbušniny. V okolí sa stále pohybuje množstvo ľudí, ktorí môžu byť potenciálnymi útočníkmi. Ochranná jednotka uvoľňuje dopravu po hlavnej ceste. Členovia nášho tímu vo vestách a prilbách so zbraňami opúšťajú obrnené vozidlo a precízne odoberajú jednotlivé vzorky výbušniny do špeciálnych nádob. Zvyšky balia do pripravených obalov a ukladajú do MRAP-u. Jedným okom však stále pozorujú pohyb domácich v okolí. Pre istotu!

 

Náhle zhustená premávka na hlavnej ceste spomaľuje odjazd našej vojenskej kolóny z miesta incidentu na rýchlosť asi 100 metrov za 15 minút. Tentoraz smeruje nebezpečnými ulicami za mesto, kde v neobývanej oblasti naši špecialisti EOD riadeným odpalom zlikvidujú privezené bandasky plné podomácky vyrobenej výbušniny z priepustu. Na mieste ohňom zlikvidujú aj odpaľovacie drôty. Je krátko pred desiatou predpoludním. Členovia tímu spokojne odchádzajú späť na základňu. Čaká ich ešte rozbor vzoriek, analýza odpaľovacieho zariadenia a prijímača - mobilného telefónu a ich odvoz do špecializovaného laboratória EOD.

 

Úplne znečistené poľné uniformy, odratá a špinavá nepriestrelná vesta a úplne prepotené všetky časti odevu sú jasným znakom toho, že takúto prácu nemôže robiť hocikto. Môže to robiť iba na všetko odhodlaný človek, ktorý nepozerá na svoje pohodlie, zdravie, život, ale v prvom rade na úlohu, pretože jej úspešné splnenie zachraňuje desiatky iných životov. Už som sa neraz zamýšľal nad tým, akým spôsobom vôbec možno odmeniť prácu ľudí, ako sú tí naši v tíme EOD. Peniazmi určite nie! Tak potom čím? Odpoveď je až neuveriteľne jednoduchá. Pracovitým ľuďom stačí odmena v podobe uznania, verejného poďakovania, zabezpečenia možnosti aktívne pracovať vo svojej oblasti a pri tom odovzdávať skúsenosti mladším. Hrdinstvo, ktoré preukazujú naši profesionáli pri zásahoch je veľmi ťažko prirovnať k niečomu inému.

 

Americkí špecialisti EOD majú jednu veľmi špecifickú formu uznania a ocenenia tímov EOD za splnenie extrémne nebezpečných úloh. Je ním udelenie titulu „Hrdina bojiska“ (orig. z angl. Hero of the Battle Space). Pre celé slovenské ozbrojené sily je veľkou cťou, že tento americký titul získal tím slovenských špecialistov na zneškodňovanie výbušnín v misii ISAF v Afganistane, o ktorom píšem. Trojici našich vojakov ho udelil veliteľ amerického Účelového zoskupenia síl CTF Paladin-Juh podplukovník Charles G. Phillips. Slovenský tím EOD (Explosive Ordnance Disposal – zneškodňovanie výbušných prostriedkov) podľa veliteľa CTF Paladin-Juh preukazoval výnimočnú zručnosť, odhodlanie a obetavosť od júna 2011, kedy prišli do Afganistanu. Počas svojho pôsobenia absolvovali náročný výcvikový program, naučili sa používať a opravovať vybavenie EOD, s ktorým dovtedy neprišli do styku. S odhodlaním sa zdokonaľovali nielen po technickej ale aj po vojenskej stránke. Od 15. júla, kedy slovenský tím začal samostatne zasahovať v operačnom priestore, úspešne viedol desiatky EOD-zásahov. Počas nich slovenský tím zneškodňoval nástražné výbušné prostriedky, vyšetroval a zbieral dôkazy po výbuchoch mnohokrát v priestore posiateho mŕtvymi telami samovražedných útočníkov a ich obetí, ničil vystrelenú nevybuchnutú muníciu, pozostatky uloženej munície z vojny, zaisťoval a „čistil“ náleziská munície a podomácky vyrobených výbušnín, zúčastňoval sa špeciálnych akcií prehľadávania podozrivých budov a iných obydlí a napomáhal pri zatýkaní osôb podozrivých z prechovávania prekurzorov na domácu výrobu výbušnín. Slovenský tím tiež dodal množstvo zozbieraných biometrických stôp výrobcov a dodávateľov smrtiacich výbušnín z povýbuchových vyšetrovaní na miestach posiatych zranenými i mŕtvymi. Pre ďalšie zdokonaľovanie postupov EOD sú vzorky trhavín, podomácky vyrobených výbušnín, rozbušiek, ďalších komponentov a spôsob ich výroby nesmierne dôležité rovnako, ako odtlačky prstov živých i mŕtvych osôb pre identifikáciu a mapovanie pohybu ich výrobcov.

 

Americké jednotky, s ktorými naši špecialisti úzko spolupracujú, a ktoré navrhli náš tím na udelenie titulu Hero of the Battle Space – Hrdina bojiska, vyzdvihli najmä jeho profesionalitu, odhodlanie a vysokú efektivitu. Napriek tomu, že slovenskí špecialisti používajú novú, dovtedy nimi nepoužívanú, techniku a viedli všetky zásahy v anglickom jazyku, ukázali sa ako rovnocenní partneri s najlepšími americkými EOD tímami. Slovenský zásahový tím EOD, ako jeden zo samostatných tímov 749 U.S. EOD jednotky, je zaradený do 24-hodinovej EOD pohotovosti na predsunutej základni v Kandaháre. Tím vykonáva samostatné zásahy v priestore ich zodpovednosti, ktorým je centrum mesta Kandahár v jednej z najnebezpečnejších provincií Afganistanu. Slovensko má zastúpenie aj v ich nadriadenom americkom veliteľstve jedným dôstojníkom, ktorý pôsobí s nimi na základni ako styčný dôstojník.

 

Veliteľ americkej jednotky navrhol nadriadenému veliteľstvu slovenský tím ako kandidáta na zisk najvyššej úrovne tohto titulu, čím by sa Slováci stali najlepším tímom EOD v celej operácii ISAF. Niet pochýb o tom, že si to plným právom zaslúžia!


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor, SVK EOD
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 29. - Návrat domov s Božou pomocou


Dátum:29.10.2011
Správa:

Správny vojak celý život v niečo verí. Verí, že zvládne náročný výcvik, zverenú úlohu, verí, že svoju zbraň ovláda tak dobre, že ho nikdy nesklame. Rovnako verí, že nepriestrelná vesta mu zachráni život, a že odolnosť panciera obrneného vozidla odvráti účinok výbuchu nastraženej výbušniny. Viera v pozitívny výsledok ho udržuje v bojovom rytme a je motivačným motorom jeho činnosti. Rovnako však verí, že niečo, alebo niekto „tam hore“ drží nad ním akýsi ochranný dáždnik, ktorý zastaví smrtiace guľky, črepiny, či rakety. Verí, že jeho blízki zvládnu odlúčenie, a že ich živý a zdravý po misii objíme.

 

Predvečer odletu marcovej rotácie, ktorá šesť mesiacov prežívala skutočné klimatické aj bezpečnostné peklo, si vojaci spríjemňujú posedením pri Slovak House. Nemecké nealkoholické pivo je najžiadanejším artiklom počas celej misie. Dnešný večer však chutí predsa len o trochu zvláštnejšie – je posledné pred návratom domov. Chlapov, ktorí pred polrokom prileteli spoločne do Afganistanu a časť z nich hneď na ďalší deň letela do Tarin Kowt, čaká opäť spoločný let. Témam ich rozhovorov dominuje téma návratu a plánov, čo budú robiť po misii. Už zajtra sa vracajú na Slovensko. Nikomu z nich sa však akosi nechce vstať od stola. Vychutnávajú si posledné hodiny svojho nasadenia v Afganistane.

 

Medzi posedávajúcimi vojakmi sa zrazu doslova zjaví sympaťák s briadkou, ktorý má okolo krku čosi prevesené. Je to štóla vo farbách nášho digitálneho vzoru maskáčov, ktorú môže nosiť v kontingente iba jeden človek – náš kaplán. Padre, ako ho všetci familiárne oslovujeme, prichádza ako vždy v dobrej nálade a prisadne si k vojakom z Tarin Kowt. Poznajú sa dôverne. Každá jeho cesta do Uruzganu sa nezaobišla bez donášky rôznych vecí z PX-ov – vojenských obchodov v Kandaháre. Padre sa už na začiatku misie dobrovoľne podujal robiť „vojenského zásobovača“, a tak s plnými batohmi proteínov, aminokyselín a ďalších výživných prostriedkov pre športovcov každý mesiac potešil chalanov, ktorí si tovar telefonicky objednali. „Myslím si že toto je niekedy viac ako keby som im „kázal“, pretože pomoc blížnemu v konkrétnom skutku je tá najväčšia praktická kázeň každého veriaceho človeka,“ hovorí. Aj v Kandaháre sa snažil, okrem pravidelných nedeľných bohoslužieb, stmeľovať náš kontingent organizovaním športových dní, či turnajov v stolnom tenise, futbale a nohejbale. Nezostal však iba pri organizovaní, do turnajov sa aj ako hráč aktívne zapájal. Aj teraz v predvečer odletu si pre odchádzajúcich chlapcov pripravil prekvapenie. Od rána čosi strihal, lepil a laminoval, ale až do poslednej chvíle držal tajomstvo pod zámkom. Po krátkom neformálnom príhovore ku všetkým chlapcom vyťahuje z igelitového vrecka záložky do knihy, ktoré od rána vyrábal každému jednému z vojakov, ktorí odchádzajú domov. Na každej záložke je iné krstné meno a ozdobená je malým textilným krížikom. Až teraz som pochopil, prečo od rána strihal obnosenú maskáčovú košeľu na tenké prúžky. „Je to taká malá symbolika,“ hovorí Padre. „Polroka ich táto košeľa chránila a chrániť ich bude aj naďalej, kdekoľvek ich vojenský život zaveje,“ dodáva evanjelický kňaz. Treba zdôrazniť, že Padre nikdy nedelil ľudí podľa vierovyznania. Ako tvrdí, nešiel do misie slúžiť len pre evanjelikov. „Som tu v prvom rade ako človek, vojak, kolega pre všetkých, aj tých čo si hovoria neveriaci. Tu sa ľudia nedelia na evanjelikov a katolíkov. Tu sme všetci spolubojovníci, bok po boku. Sme jeden tím, ako reťaz, ktorá je silná len vtedy ak sú jej očká spolu,“ vysvetľuje.

 

Vojaci na vyzvanie pristupujú po jednom k Padremu, ktorý im odovzdáva záložky. Podanie rúk a vo väčšine prípadov aj priateľské objatie. Slová vďaky na jeho adresu nemajú konca. Služba kňaza do istej miery dopĺňa aj psychologickú činnosť. Podľa Padreho ho práve táto časť jeho práce napĺňa najviac. „Získať si dôveru vojakov je asi najťažšia počiatočná fáza. Niektorí v začiatkoch možno majú pocit, že keď som farár, automaticky ich chcem lanáriť do cirkvi. Ale preto tu predsa nie som. Mojou úlohou je byť medzi vojakmi a za nimi ísť. Nečakať, že oni prídu za mnou do korimeku, či kaplnky,“ hovorí a presne podľa toho sa aj počas misie správa. Povtipkuje, ale aj vážne porozpráva, keď treba. Hlavne sa snaží vypočuť problémy vojakov, ktoré majú v misii, či doma. Ako vlastne prvý slovenský kňaz Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania vo vojenskej operácii, je tiež ženatý a má dve deti. Do problémov odlúčenia sa preto vciťuje rovnako, ako každý iný vojak. S rodinami vojakov misiách sa chystá pracovať aj po návrate z Afganistanu. „Do misie som išiel s veľkým rešpektom a bázňou s pokorou a zároveň výzvou, cieľom. Mojim cieľom je v budúcnosti venovať sa viacej rodine profesionálneho vojaka na Slovensku. Jednou oblasťou je starostlivosť a pomoc rodine profesionála keď je vo vojenskej misii v zahraničí a ďalšou pomôcť mu adaptovať sa nielen späť na podmienky našich ozbrojených síl, ale aj vlastnej rodiny, od ktorej bol dlhší čas odlúčený,“ hovorí Padre. Už teraz má v hlave hrubé rysy programu stretnutí s rodinami vojakov. „Keď už poznám psychický stav vojaka, ktorý sa vracia z misie, pretože som tým sám prešiel, ľahšie a citlivejšie dokážem pripraviť aj obsah takýchto stretnutí,“ dodáva vážne.

 

Aj nedeľné bohoslužby, ktoré sa konajú vždy o 14,00 v Slovak House, si získavajú čoraz väčšiu obľubu. Človek, ktorý je v nebezpečnom prostredí a možnosť zranenia, či smrti je veľmi blízko, potrebuje povzbudiť a získať pocit ochrany. Hodnoty sa tu radikálne menia a duchovnú útechu potrebujú aj tí, ktorí si hovoria neveriaci. Aj pre nich je priloženie rúk kňaza ku hlave a požehnanie akýmsi „ďalším pancierom“, ktorý ich ochráni v nebezpečných situáciách. Katolíci, evanjelici, či vojaci bez vyznania neprichádzajú za Padrem preto, aby sa im “počítala“ účasť na nedeľnej bohoslužbe, ale preto, že viera je úzko spätá s nádejou. Obidve veci sú zvlášť v ťažkej operácii veľmi potrebné. Správny vojak totiž celý život v niečo verí. Verí, že zvládne náročný výcvik, zverenú úlohu, verí, že svoju zbraň ovláda tak dobre, že ho nikdy nesklame. Rovnako verí, že nepriestrelná vesta mu zachráni život, a že odolnosť panciera obrneného vozidla odvráti účinok výbuchu nastraženej výbušniny. Viera v pozitívny výsledok ho udržuje v bojovom rytme a je motivačným motorom jeho činnosti. Rovnako však verí, že niečo, alebo niekto „tam hore“ drží práve nad ním akýsi ochranný dáždnik, ktorý zastaví smrtiace guľky, črepiny, či rakety. Verí, že jeho blízki zvládnu odlúčenie, a že ich živý a zdravý po misii objíme.

 

Všetci sme tu na jednej lodi a nie je tu priestor na to, aby sme sa rozdeľovali do akýchkoľvek skupín. Aj Padre je tu pre všetkých a v rámci možností základne sa snaží zabezpečovať bohoslužby v ekumenickom duchu. Je aj v kontakte s Centrom duchovnej služby kandahárskej základne, prostredníctvom ktorého ponúka možnosť vojakom zúčastňovať sa na bohoslužbách v ostatných kaplnkách podľa konkrétneho vierovyznania. „Svoju službu tu ďaleko od rodiny a od rodného Slovenska beriem ako špecifickú službu pastoračno – sprevádzajúcu. Misia je pre mňa výzva nielen podľa názvu vojenská misia ale aj skúsenosť . Skúsenosť robiť duchovného v náročnom prostredí na psychiku, zdravie ale aj ohrozenie života človeka. Pretože aj vojak je len človek. Apoštol Pavol píše vo svojich listoch - Grékovi byť Grék, židovi žid. A ja dopĺňam - vojakovi vojak,“ hovorí Padre, ktorý slúži v ozbrojených silách už siedmy rok. Doteraz ako vojenský kaplán pôsobil vo Akadémii ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši, kým ho Ústredie ekumenickej pastoračnej služby v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch (ÚstrEPS v OS a OZ SR) vyslalo do v súčasnosti najťažšej operácie, v ktorej naši vojaci pôsobia. Očakávania však nemal veľké, skôr naopak. Ako sám tvrdí, išiel do operácie s pokorou a malou dušičkou. Po štyroch mesiacoch tvrdí, že misia zmenila jeho pohľad na život. „Zmenili sa mnohé moje veci a pohľad na ne ako na priority. Viac si vážim rodinu, manželku, deti, priateľov, a všetko, čo som „zbabral“, by som chcel s Božou pomocou zmeniť. Mnohé veci, ktoré sa mi zdali dôležité, sú oproti tým tu v Afganistane obyčajné smeti. Pán Boh ma aj tu vyučuje a dáva mi potrebné slová, silu a myšlienky slúžiť na Jeho vinici. Istotne aj ja zlyhávam a hreším ale Božia milosť prikrýva v dôvere a viere v Pána Ježiša aj moje nedostatky a dáva mi silu vstať a ísť ďalej, napraviť čo som pokazil,“ hovorí pokorne.

 

Môžem potvrdiť, že Padre má na vojakov pozitívny vplyv. Ja, ako „kantor“, ktorý s husľami pod bradou podfarbuje spev chlapov počas bohoslužby, vidím, ako sa mení ich správanie v prítomnosti kaplána. Hľadajú trochu slušnejšie slová, keď sa snažia vyjadriť aj nepríjemné veci, a pri nedávnej prestavbe Slovak House-u ochotne reagovali na jeho výzvu pomôcť, aj keď boli po službe. Padre to hodnotí takto: „Ak môžem aj ja prispieť 194 dňami k tomu, aby tu v Afganistane raz domáci obyvatelia žili v pokoji a mieri, aby mohli v budúcnosti žiť lepšie a slobodnejšie, tak som v duchu spokojný, že toto tu má význam. Ak môžem prispieť týmito 194 dňami k tomu, aby čo i len jeden vojak našiel cestu k Pánu Bohu, aj vtedy to malo zmysel a význam. Ale to nechám na budúcnosť. Nerobím si nároky, to je v Božích rukách. Ďakujem Bohu za každého vojaka, ktorého som tu stretol. Sú to výborní poctiví kamaráti, bojovníci, spoluhráči a veselí ľudia. Naša 16. rotácia ISAF je pre mňa skutočnou rodinou, a tak to v mojej mysli aj navždy ostane.“

 

Na záver iba dodám, že všetci vojaci z marcovej rotácie prileteli domov zdraví a šťastní. Tak, ako si to vysnívali, objali svojich blízkych, ktorý im celých šesť mesiacov nesmierne chýbali, a na ktorých sa tak veľmi tešili. Možno k šťastnému návratu prispeli aj záložky od Padreho, na ktorých je hneď pod krížikom z maskáčov vytlačený úryvok zo 46. žalmu: „Boh nám je útočišťom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. Preto sa nebojíme, keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora. Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov. †Pán Vás žehnaj, spolubojovníci! Váš Padre Viktor Sabo†.“


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 28. - Medaily za výnimočnú prácu


Dátum:11.10.2011
Správa:

Ťažko povedať, akú odmenu by si zaslúžili chlapi, ktorí o pár dní opustia nebezpečný Afganistan po polročnej službe. Plniť úlohy na malej základni, ako je táto neďaleko mesta Tarin Kowt, ktorá bola v nedávnej minulosti druhou v rebríčku počtu útokov povstalcov, je veľmi nebezpečné. Blízkosť hôr dáva výhodu odpaľovačom rakiet ukryť sa pred spravodlivosťou. Uruzgan je navyše provinciou s vysokou mierou chudoby obyvateľstva, ktoré je náchylné spolupracovať s Talibanom aj za skromnú odmenu. Preto je veľmi ťažké oceniť prácu vojakov, ktorí denne riskovali životy v službách na vchodoch do kempov a základne, ktorí v terénnych autách bez pancierovej ochrany vyrážali na miesta dopadu rakety a jej črepín.

Od skorého rána je na Mnohonárodnej základni Tarin Kowt rušno. Je to z viacerých dôvodov. Nielenže nová rotácia už začala plniť úlohy stráženia, preberanie materiálu a funkcií vrcholí a odchádzajúci chalani si balia veci, ale na popoludnie sa pripravuje veľká ceremónia odovzdávania medailí NATO Non-Article-5. Príslušníci metodickej pomoci, ktorí dozerali na rotáciu, spolu s našimi dvomi novinármi odleteli deň vopred späť do Kandaháru a ja zostávam na základni Tarin Kowt, aby som mohol na ceremónii odovzdať našim chlapom medaily Vojnový veterán.

Posledných niekoľko hodín, ktoré naši vojaci strávia na základni budú už voľnejšie. Strážne úlohy už prevzala nová rotácia. Bezpečnostná situácia je stále napätá, aj včera na pravé poludnie dopadla raketa do vnútra základne. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Odchádzajúci vojaci veria, že to bola bodka za útokmi, a že v pokoji odletia do Kandaháru a o dva dni späť domov na Slovensko. Už tradične pred odchodom z operácie je potrebné zrekapitulovať celé pôsobenie a odmeniť všetkých, ktorí pôsobili v operácii Severoatlantickej aliancie. Medaily NATO Non-Article-5 nosia hrdo tí, ktorí strávili v niektorej z operácií NATO viac ako 30 dní. V našom prípade je to šesť mesiacov a každý z vojakov odchádzajúcich o pár dní z Tarin Kowt si toto ocenenie zaslúži, nielen pre dĺžku doby nasadenia, ale hlavne za profesionálne odvedenú prácu v prospech koaličných vojsk na základni, celej operácie ISAF i reprezentácie Slovenskej republiky v mnohonárodnom prostredí. Sú to profesionáli, ktorí so cťou splnili všetky úlohy a vracajú sa späť domov, aby pokračovali vo svojej službe doma pri zabezpečovaní bezpečnosti našej krajiny.

Presne takí sú aj chlapi, ktorí 17. septembra nastúpili vo vyčistených uniformách so zelenými baretmi na vystrihaných hlavách pod prístreškom spoločného oddychového centra Poppy´s v Camp Holland Mnohonárodnej základne Tarin Kowt. Ceremóniu odovzdávania medailí pripravil veliteľ našej strážnej čaty v spolupráci s veliteľstvom MNB. Austrálsky moderátor víta všetkých prítomných, špeciálne hostí z CTU (Combined Team – Uruzgan) – mnohonárodného účelového zoskupenia, ktoré je časťou americkej 10. Horskej divízie, veliteľku MNB austrálsku podplukovníčku Courtney Barbara. Zástupca veliteľa CTU plukovník Christopher Smith, ako aj veliteľka základne, nešetria slovami chvály na adresu Slovákov. Príkladné plnenie úloh hodné nasledovania je len zhrnutím celých oslavných ód, ktoré odzneli z ich úst. Navyše si austrálska veliteľka pripravila niekoľko úvodných viet v slovenčine, čo viacerým našim vojakom, aj mne osobne, po ich vypočutí doslova vyrazilo dych. Takéto gesto veliacej krajiny voči našim vojakom je veľmi významné a v mnohonárodnom zoskupení operácie ISAF aj veľmi výnimočné. Ako prvý je medailou NATO Non-article-5 dekorovaný veliteľ strážnej čaty nadporučík z Martina, ktorého profesionalitu samostatne vyzdvihla podplukovníčka aj vo svojom prejave. Ocenený veliteľ čaty vydáva povel a nastúpení vojaci krokmi vpred uvoľňujú priestor medzi jednotlivými radmi, aby zastupujúci veliteľ CTU, veliteľka základne a zástupca veliteľky pre ochranu síl mohli súbežne dekorovať vojakov nastúpených v troch radoch. Pripájam sa k oceňovaniu a vojakov, ktorí práve absolvovali svoju prvú misiu, hrdo dekorujem medailami Vojnový veterán.

Medaily sa už blyštia na hrudiach slovenských bojovníkov, keď sa o slovo prihlásil vojenský veliteľ Provinčného rekonštrukčného tímu Uruzgan, ktorý drží v rukách ešte dve špeciálne medaily. Postupne pred jednotku vystupujú naši dvaja dôstojníci, ktorí šesť mesiacov pomáhali v rámci provinčného rekonštrukčného tímu zlepšovať životné podmienky Afgancov a budovať ich vojnou zničenú krajinu. Kapitán a nadporučík sú prekvapení a dojatí. Plukovník im pripína na hruď NAVY and MARINE CORPS Achievement Medal. Kapitánovi, ktorý v posledných mesiacoch zastával pozíciu zástupcu vojenského veliteľa PRT Uruzgan, udelil americký minister pre NAVY a Marine Corps túto medailu aj za výnimočný výkon pri plnení funkcie. Podľa slov veliteľa, náš kapitán viedol viac ako 24 misií mimo základne, s cieľom zapájať do rekonštrukcie Afganistanu miestne afganské vedenie a komunity. Slovák osobne vycvičil viac ako 11 operátorov pre civilné záležitosti a podieľal sa na podpore a zabezpečení viac ako 75 miestnych národných záväzkov. Organizovaním týždenného bazáru na základni Tarin Kowt výrazne prispel k zvyšovaniu ekonomických príležitostí miestnych dodávateľov. Na záver plukovník dodal, že obaja naši dôstojníci z PRT preukázali vysokú profesionalitu a lojalitu pri plnení úloh, ktoré im boli zverené a ich plnenie bolo v súlade s najcennejšími tradíciami Armády a Námorníctva Spojených štátov Amerických.

V programe slávnostného ceremoniálu zostáva najdôležitejší bod – odovzdanie a prevzatie zodpovednosti za ochranu Mnohonárodnej základne Tarin Kowt. Odchádzajúci slovenský veliteľ strážnej čaty odovzdáva novému slovenskému veliteľovi symbolický výrez z rampy, na ktorej je upevnený kľúč symbolizujúci moc ad bránami základne. Odovzdanie a prevzatie zodpovednosti obaja velitelia hlásia zástupcovi veliteľa CTU, čo všetci prítomní ocenia dlhotrvajúcim potleskom. Na záver ceremoniálu prichádzam medzi ocenených vojakov, aby som im poďakoval za perfektný výkon služby počas šiestich mesiacov. S touto rotáciou som ako zástupca veliteľa kontingentu strávil síce iba tri mesiace, ale pri každej návšteve základne Tarin Kowt som sa vždy v tomto kolektíve profesionálov cítil výborne. Pri kontrolách na jednotlivých strážnych stanovištiach bolo vidieť, že ku svojim povinnostiam pristupujú zodpovedne a všetky procedúry majú „v krvi.“ O pár dní odletia domov a na vysoko nasadenú latku profesionality budú siahať už ich nástupcovia. Na záver oceneným vojakom v mene veliteľa slovenského kontingentu odovzdávam písomné pochvaly za september a poprajem im šťastný let domov. Po rozchode sa všetci rozpŕchnu a prijímajú gratulácie zahraničných kolegov. Pod prístreškom v Poppy´s začína rozvoniavať guláš, ktorý si chlapci stihli dopoludnia vlastnoručne navariť, a oslava môže začať. Mne treba ešte pobaliť veci, pretože o pár hodín odlietam späť do Kandaháru. Rotácia jednej z čiat strážnej jednotky pokračuje aj tam a s chlapmi sa patrí pred odletom rozlúčiť tiež.

Ťažko povedať, akú odmenu by si zaslúžili títo chlapi, ktorí o pár dní opustia nebezpečný Afganistan po polročnej službe. Plniť úlohy na malej základni, ako je táto neďaleko mesta Tarin Kowt, ktorá bola v nedávnej minulosti druhou v rebríčku počtu útokov povstalcov, je veľmi nebezpečné. Blízkosť hôr dáva výhodu odpaľovačom rakiet ukryť sa pred spravodlivosťou. Uruzgan je navyše provinciou s vysokou mierou chudoby obyvateľstva, ktoré je náchylné spolupracovať s Talibanom za skromnú odmenu. Preto je veľmi ťažké odmeniť chlapov, ktorí denne riskovali životy v službách na vchodoch do kempov a základne, ktorí v terénnych autách bez pancierovej ochrany vyrážali na miesta dopadu rakety a jej črepín. Nie každý je stavaný na nepretržité služby, ktoré nadväzujú na seba bez prestávky. Po nočnej zmene plynulo nastúpiť do pohotovosti QRT (Quick Response Team – tím rýchleho zásahu), k tomu motorizované patroly na perimetri základne, kde vás môže kedykoľvek „dať dole“ za skalou ukrytý talibanský ostreľovač. Tému ohodnotenia nemajú naši chlapi radi. Nenájdete tu totiž takého, ktorý je tu pre peniaze. Možno v minulosti sa ich niekoľko našlo, ktorí prišli do Afganistanu s vidinou lepšieho zárobku, ale po prvých týždňoch zistili, že žiadne peniaze nenahradia stratu zdravia, či života, ani odlúčenie od rodiny. Pridanou hodnotou pôsobenia v operácii je pre väčšinu to, že všetko, čo robíte je skutočne nevyhnutné a potrebné bez akýchkoľvek pochybností. Žiadny veliteľ si nedovolí zahlcovať čas vojakov činnosťami, ktoré priamo nesúvisia s vojenskou operáciou. Všetko je tu presne tak, ako má byť, a od nás sa očakáva iba stopercentný výkon našich funkčných povinností. Menšie percento by už znamenalo priame ohrozenie zdravia alebo života nás a našich kolegov. Uvedomujeme si to všetci, a preto s maximálnym nasadením plníme svoje úlohy zodpovedne.

Pohľad bežného obyvateľa Slovenska na vojaka slúžiaceho v Afganistane nie je vždy objektívny. Akoby nechcel občan vidieť, že aj vojaci sú ľudia z mäsa a kostí, ktorým chýbajú ich rodiny, a rovnako ako civilisti prežívajú každú modrinu svojho dieťaťa, o ktorej sa dozvedia telefonicky z domu. Rozdiel je v tom, že nemôžu zobrať svoje dieťa do náručia, kedy si zmyslia, pretože je tu služba, ktorú sa dobrovoľne rozhodli plniť. Nie každý človek má fyzicky, psychicky i mentálne na to, aby hájil záujmy svojej krajiny ďaleko od jej hraníc. Nie každý dokáže so vztýčenou hlavou pokračovať v nebezpečnej práci aj po prečítaní urážlivých komentárov na rôznych serveroch píšucich o vojakoch. Zložité veci obrany a bezpečnosti sú žiaľ na okraji záujmu verejnosti, preto s podporou svojej práce môžu vojaci rátať iba od svojich rodín. Nikdy sa však nesťažujú, neprosia o pozornosť ani priazeň, iba vezmú do ruky ťažkú zbraň, nasadia si nepriestrelnú vestu a prilbu a urobia to, čo je potrebné pre zabezpečenie mieru obyvateľov svojej krajiny dúfajúc, že raz to aj bežný občan ocení.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 27. - Pomoc závisí na dôvere a profesionalite


Dátum:29.09.2011
Správa:

Z oblaku prachu sa vynára terénny džíp. Zastavuje a kapitán otvára dvere. Zo zadného sedadla vystupuje trochu prihrbený bradatý muž odetý v bielej dlhej košeli. Na hlave má tmavý turban ladiaci s vestou rovnakej farby. Ako sa blíži ku vchodu do budovy v sprievode nášho dôstojníka a afganského tlmočníka, všimnem si, že jeho odev je úplne čistý, na rozdiel od dedinčanov, ktorých som mal možnosť vidieť pri svojej ostatnej návšteve v PRT House. S pravou rukou na hrudi pozdravíme: „Salami aleykum“. Muž sa usmeje, opätuje pozdrav a podáva nám ruku so slovami v jazyku Dárí. Tlmočník nám prekladá, že je mu veľkou cťou nás spoznať a nech Allah žehná nás a naše rodiny.

 

Čakáme pred PRT House – budovou, kde sa konajú stretnutia s miestnymi žiadateľmi o pomoc vojakov ISAF. Je to prízemná budova s malými oknami. Napriek tomu, že je nenápadná, pre provinciu má obrovský význam. Práve v hlavnej miestnosti tejto budovy sa rozhoduje o projektoch, ktoré pomáhajú chudobným Afgancom zlepšovať životné podmienky. Tu medzi štyrmi stenami dokáže prísľub pomoci zo strany vojakov ISAF vyčariť spokojné úsmevy na bradatých tvárach „staršinov“ zastupujúcich biednych dedinčanov provincie Uruzgan. Aj pri mojej nedávnej návšteve v PRT House som bol svedkom stretnutia dvoch zástupcov jednej z dedín s členmi provinčného rekonštrukčného tímu Uruzgan. Vtedy skúsený slovenský kapitán ponúkol dedinčanom riešenie – opraviť staršiu mešitu namiesto výstavby novej, už dvanástej v tej istej dedine. Dvojica bradatých mužov vtedy odchádzala spokojná s prísľubom desatiny pôvodne žiadanej sumy. Niekedy stačí jednoducho zmýšľajúcich obyvateľov iba správne nasmerovať a ušetrené financie použiť na ďalšie nevyhnutné projekty.

 

Stratégia PRT sa rokmi menila od humanitárneho charakteru k asistenčnému. V prvých rokoch konfliktu išlo hlavne o financovanie výstavby infraštruktúry, úradov, škôl, ciest, elektrických rozvodov, vodovodov, kanalizácií, ale aj kopanie studní, stavby a opravy zničených mešít. Projekty spravidla dotovala vedúca krajina v konkrétnej provincii. V Uruzgane to bolo Holandsko, ktoré popri jednotkách rôznych odborností malo aj svoj provinčný rekonštrukčný tím, v ktorého zostave boli aj dvaja Slováci. Dnes, po zmene vedúcej krajiny v provincii, pokračujú v pôsobení v PRT Slováci aj naďalej, ale už pod austrálskym vedením. Zmenila sa teda aj stratégia, pretože legitímne zvolená afganská vláda už má svoj rozpočet, ktorý rozdeľuje jednotlivým provinciám. Rekonštrukčné tímy pomáhajú Afgancom tento rozpočet efektívne prerozdeliť a použiť na skutočne potrebné veci, aby sa nestávalo, že financie potečú do nesprávnych rúk, čo je pri vysokej miere korupcie v krajine veľkým rizikom. Každý rekonštrukčný tím má vo svojej zostave expertov v oblastiach politického vedenia, diplomacie, inžinierstva, architektúry, finančníctva, ako aj duchovnej služby. Disponuje vojakmi ochrannej zložky a veľmi dôležitých tlmočníkov do jazykov používaných v celom Afganistane.

 

Pred PRT House na Mnohonárodnej základni Tarin Kot ako zvyčajne pobehujú afganské deti využívajúc prestávku vo vyučovaní v Trading School, kde získavajú manuálne zručnosti pri práci s drevom, kovom, plastom a betónom. Prezerajú si nás so záujmom, pretože trojicu „vyzbrojenú“ kamerou, fotoaparátom a mikrofónom tu nevidieť veľmi často. S Danicou a Viktorom, novinármi, ktorí počas septembrovej rotácie slovenského kontingentu nakrúcajú dokument o našich vojakoch, čakáme na slovenského kapitána, ktorý po polroku stráveného v Uruzgane odovzdá funkciu svojmu nástupcovi. Niet lepšieho odovzdania funkcie, ako pri reálnej činnosti, a preto bude na stretnutí prítomný aj nový člen PRT, ktorý pricestoval do Tarin Kot iba včera. Pre odchádzajúceho kapitána to bude jeho „posledná misia“. Ako spomínal pred dnešným stretnutím, týmto rokovaním sa symbolicky uzatvára jeho práca v PRT. Pred šiestimi mesiacmi totiž začal svoje prvé rokovanie práve s človekom, ktorému dnes možno odovzdá peniaze na ďalšiu fázu projektu, ktorý spolu pred polrokom rozbiehali. Mullah – islamský duchovný vodca mesta Tarin Kowt vtedy žiadal rekonštrukčný tím o pomoc pri financovaní mešity. Špecialisti z PRT pomohli pri vypracovaní projektu a na samotnej stavbe sa už podieľali obyvatelia mesta. Pri niektorých náročnejších položkách prispel zo svojho rozpočtu aj rekonštrukčný tím. Prvú časť platby prevzal Mullah pred vyše mesiacom. Kvôli nespoľahlivosti niektorých žiadateľov postupujú členovia tímu pri financovaní projektov po jednotlivých fázach. Pri výstavbe pravidelne projekt kontrolujú, často krát s rizikom napadnutia povstalcami, ktorí pomoc vojsk ISAF považujú za oslabenie vlastného vplyvu na neustále zastrašovaných Afgancov. Technologický pokrok zasa umožňuje vyhotovenie filmového alebo fotografického materiálu, ktorý potom slúži ako dôkaz efektívneho použitia peňazí na konkrétnu fázu projektu. Po posúdení dôkazov môže príslušník PRT vyčleniť financie na jeho ďalšiu fázu.

 

Z oblaku prachu sa vynára terénny džíp. Kapitán otvára dvere a zo zadného sedadla vystupuje trochu prihrbený bradatý muž odetý v bielej dlhej košeli. Na hlave má tmavý turban ladiaci s vestou rovnakej farby. Ako sa blíži ku vchodu do budovy v sprievode nášho dôstojníka a afganského tlmočníka, všimnem si, že jeho odev je úplne čistý, na rozdiel od dedinčanov, ktorých som mal možnosť vidieť pri svojej ostatnej návšteve PRT House. S pravou rukou na hrudi pozdravíme: „Salaami alleykum“. Muž sa usmeje, opätuje pozdrav a podáva nám ruku so slovami v jazyku Dárí. Tlmočník prekladá, že je mu veľkou cťou nás spoznať a nech Allah žehná nás a naše rodiny. Vchádzame spoločne do hlavnej rokovacej miestnosti a usádzame sa na pohodlné pohovky. Personál nám nalieva do šálok čaj a ponúka nás drobnými sladkosťami. Náš kapitán začína stretnutie dôsledným predstavením všetkých osôb v miestnosti. Pri každom predstavení sa duchovný vodca priateľsky usmeje a priloží si ruku k hrudi. Muž v turbane na záver predstavovania zdôrazní ešte raz potešenie, ktoré má zo stretnutia s nami. Skúsený kapitán sa pýta na Mullahovu rodinu a hlavne zdravotný stav dcéry, ktorá bola pred niekoľkými dňami chorá. Vidieť že náš dôstojník sa na stretnutie riadne pripravil. Po niekoľkých minútach zdvorilostného rozhovoru prechádza plynulo k projektu. Duchovný vodca rozpráva o doteraz vykonaných prácach na mešite a blížiacom sa termíne ukončenia prvej fázy stavby. Ako dôkaz podáva nášmu kapitánovi mobilný telefón s nahratým videom na mieste stavby. Kapitán si pozorne pozrie video a po niekoľkých minútach uznanlivo pokýva hlavou. Mullaha pochváli za dodržanie termínu aj postupu práce a dáva pokyn americkému kolegovi, aby odovzdal sumu na ďalšiu fázu do rúk duchovného. Američan postupne vyberá z tmavej aktovky zväzky bankoviek a ukladá ich na nízky stolík pred neho. Bankovky sú v afganskej mene v hodnote 12 tisíc amerických dolárov. Duchovný sa usmeje a pokračuje v rozhovore s našim dôstojníkom, neponáhľa sa s prevzatím hotovosti. Ako nám kapitán neskôr vysvetlil, Mullah z Tarin Kowtu je vzdelaný muž s kultivovaným správaním, ktorý požíva úctu celého mesta. Každé doterajšie rokovanie s ním sa podľa neho nieslo v atmosfére priateľstva a na vysokej úrovni vzájomnej dôvery. Znakom takejto dôvery je aj fakt, že náš kapitán nemal počas ostatných rokovaní pri sebe zbraň a duchovný nemusel prejsť detailnou kontrolou pri vstupe do základne. Miestne vojenské predpisy to povoľujú práve kvôli dosiahnutiu úrovne vzájomného rešpektu medzi rokujúcimi stranami. Práve rešpekt a vzájomnú úctu je cítiť aj počas celého dnešného stretnutia.

 

Mullah si preberá peniaze zo stola až na pokyn nášho dôstojníka. Bankovky nepočíta – aj to je prejavom dôvery. Zväzky po jednom starostlivo ukladá do zelenej plachtičky, ktorú si priniesol so sebou. Kapitán poďakuje za stretnutie. Mullah takisto prostredníctvom tlmočníka vyjadruje svoju vďaku. Náš dôstojník mu na záver vysvetlí, že o pár dní už cestuje domov za svojou rodinou a že mu bolo cťou s ním rokovať. Duchovný vstáva, podáva kapitánovi ruku a pobozká ho na obe líca so želaním šťastného návratu domov k blízkym. Na chvíľu opúšťame klimatizovanú miestnosť a tiež sa lúčime so spokojným Mullahom. Lúči sa s ním aj nástupca nášho kapitána, ktorý už o niekoľko týždňov bude posudzovať ukončenie ďalšej fázy stavby mešity financovanej z práve prevzatých peňazí. Po odchode duchovného sa ešte na chvíľu vraciame do budovy, kde Danica urobí s kapitánom krátky rozhovor do dokumentu. Keď o pár minút opäť vychádzame z PRT House, pohľad mi padne na afganské deti pred blízkou Trading School. Jeden z chlapcov tlačí fúrik s maltou, ďalší šponuje špagát a ďalší podľa neho ukladá tehly na vznikajúci múrik. Na jednoduchú stavbu dohliada murár – tiež Afganec, ktorý je inštruktorom týchto asi desaťročných chlapcov. S nápadom učiť deti remeslám prišli príslušníci PRT pred niečo vyše rokom. Založili Trading School, najali si zručných remeselníkov a záujem detí začal narastať. Každý chlapec chcel byť schopný postaviť sa na vlastné nohy a prispieť nejakým zárobkom do rodinného rozpočtu. Okrem základov murovania sa deti v Trading School učia opracúvať drevo, kov a dokonca spájať a ukladať do zeme plastové potrubie na vodovod a kanalizáciu. Možno o pár rokov budú opravovať svoju mešitu svojpomocne, na základe vlastných projektov. Snáď si spomenú, že remeslo majú v rukách vďaka rekonštrukčnému tímu, ktorý výrazne zmenil tvár mesta a okolitých dedín. Možno si spomenú na to, že v rekonštrukčnom tíme pracovali aj dvaja usmievaví vojaci z malej krajiny, o ktorej dovtedy nikdy nepočuli.

 

Ich rodičia a ostatní dospelí v okolí, ktorí nie sú spojení s Talibanom, však už dávno vedia, že vojaci mnohonárodných síl sú tí, čo nebúrajú, ale stavajú, neutláčajú, ale učia, nedrancujú, ale dávajú. O niekoľko rokov si uvedomia, že vojaci koaličného zoskupenia ISAF tu boli preto, aby im pomohli dostať sa z biedy a prispieť k zlepšeniu mnohokrát neľudských životných podmienok. Boli tu, aby vycvičili Afganskú národnú armádu a Políciu, aby bola schopná ochrániť svojich obyvateľov a zabezpečiť v krajine bezpečnosť a poriadok.

 

Nie je dôležité, aby si pamätali, že to boli aj Slováci, ktorí sa na odovzdaní zodpovednosti za krajinu podieľali vo viacerých oblastiach. Dôležitý je výsledok spoločného snaženia a pocit našich vojakov z kvalitne vykonanej práce v prospech týchto vojnou poznačených ľudí. Po splnení misie v Afganistane si každý z našich veteránov môže bez pochýb povedať, že tejto drsnej krajine vtlačil svoju pečať, ktorá znamenala zmenu afganského života k lepšiemu. A tento pocit skutočnému profesionálovi úplne stačí.

 

Z oblaku prachu sa vynára terénny džíp. Zastavuje a kapitán otvára dvere. Zo zadného sedadla vystupuje trochu prihrbený bradatý muž odetý v bielej dlhej košeli. Na hlave má tmavý turban ladiaci s vestou rovnakej farby. Ako sa blíži ku vchodu do budovy v sprievode nášho dôstojníka a afganského tlmočníka, všimnem si, že jeho odev je úplne čistý, na rozdiel od dedinčanov, ktorých som mal možnosť vidieť pri svojej ostatnej návšteve v PRT House. S pravou rukou na hrudi pozdravíme: „Salami aleykum“. Muž sa usmeje, opätuje pozdrav a podáva nám ruku so slovami v jazyku Dárí. Tlmočník nám prekladá, že je mu veľkou cťou nás spoznať a nech Allah žehná nás a naše rodiny.

 

Čakáme pred PRT House – budovou, kde sa konajú stretnutia s miestnymi žiadateľmi o pomoc vojakov ISAF. Je to prízemná budova s malými oknami. Napriek tomu, že je nenápadná, pre provinciu má obrovský význam. Práve v hlavnej miestnosti tejto budovy sa rozhoduje o projektoch, ktoré pomáhajú chudobným Afgancom zlepšovať životné podmienky. Tu medzi štyrmi stenami dokáže prísľub pomoci zo strany vojakov ISAF vyčariť spokojné úsmevy na bradatých tvárach „staršinov“ zastupujúcich biednych dedinčanov provincie Uruzgan. Aj pri mojej nedávnej návšteve v PRT House som bol svedkom stretnutia dvoch zástupcov jednej z dedín s členmi provinčného rekonštrukčného tímu Uruzgan. Vtedy skúsený slovenský kapitán ponúkol dedinčanom riešenie – opraviť staršiu mešitu namiesto výstavby novej, už dvanástej v tej istej dedine. Dvojica bradatých mužov vtedy odchádzala spokojná s prísľubom desatiny pôvodne žiadanej sumy. Niekedy stačí jednoducho zmýšľajúcich obyvateľov iba správne nasmerovať a ušetrené financie použiť na ďalšie nevyhnutné projekty.

 

Stratégia PRT sa rokmi menila od humanitárneho charakteru k asistenčnému. V prvých rokoch konfliktu išlo hlavne o financovanie výstavby infraštruktúry, úradov, škôl, ciest, elektrických rozvodov, vodovodov, kanalizácií, ale aj kopanie studní, stavby a opravy zničených mešít. Projekty spravidla dotovala vedúca krajina v konkrétnej provincii. V Uruzgane to bolo Holandsko, ktoré popri jednotkách rôznych odborností malo aj svoj provinčný rekonštrukčný tím, v ktorého zostave boli aj dvaja Slováci. Dnes, po zmene vedúcej krajiny v provincii, pokračujú v pôsobení v PRT Slováci aj naďalej, ale už pod austrálskym vedením. Zmenila sa teda aj stratégia, pretože legitímne zvolená afganská vláda už má svoj rozpočet, ktorý rozdeľuje jednotlivým provinciám. Rekonštrukčné tímy pomáhajú Afgancom tento rozpočet efektívne prerozdeliť a použiť na skutočne potrebné veci, aby sa nestávalo, že financie potečú do nesprávnych rúk, čo je pri vysokej miere korupcie v krajine veľkým rizikom. Každý rekonštrukčný tím má vo svojej zostave expertov v oblastiach politického vedenia, diplomacie, inžinierstva, architektúry, finančníctva, ako aj duchovnej služby. Disponuje vojakmi ochrannej zložky a veľmi dôležitých tlmočníkov do jazykov používaných v celom Afganistane.

 

Pred PRT House na Mnohonárodnej základni Tarin Kot ako zvyčajne pobehujú afganské deti využívajúc prestávku vo vyučovaní v Trading School, kde získavajú manuálne zručnosti pri práci s drevom, kovom, plastom a betónom. Prezerajú si nás so záujmom, pretože trojicu „vyzbrojenú“ kamerou, fotoaparátom a mikrofónom tu nevidieť veľmi často. S Danicou a Viktorom, novinármi, ktorí počas septembrovej rotácie slovenského kontingentu nakrúcajú dokument o našich vojakoch, čakáme na slovenského kapitána, ktorý po polroku stráveného v Uruzgane odovzdá funkciu svojmu nástupcovi. Niet lepšieho odovzdania funkcie, ako pri reálnej činnosti, a preto bude na stretnutí prítomný aj nový člen PRT, ktorý pricestoval do Tarin Kot iba včera. Pre odchádzajúceho kapitána to bude jeho „posledná misia“. Ako spomínal pred dnešným stretnutím, týmto rokovaním sa symbolicky uzatvára jeho práca v PRT. Pred šiestimi mesiacmi totiž začal svoje prvé rokovanie práve s človekom, ktorému dnes možno odovzdá peniaze na ďalšiu fázu projektu, ktorý spolu pred polrokom rozbiehali. Mullah – islamský duchovný vodca mesta Tarin Kowt vtedy žiadal rekonštrukčný tím o pomoc pri financovaní mešity. Špecialisti z PRT pomohli pri vypracovaní projektu a na samotnej stavbe sa už podieľali obyvatelia mesta. Pri niektorých náročnejších položkách prispel zo svojho rozpočtu aj rekonštrukčný tím. Prvú časť platby prevzal Mullah pred vyše mesiacom. Kvôli nespoľahlivosti niektorých žiadateľov postupujú členovia tímu pri financovaní projektov po jednotlivých fázach. Pri výstavbe pravidelne projekt kontrolujú, často krát s rizikom napadnutia povstalcami, ktorí pomoc vojsk ISAF považujú za oslabenie vlastného vplyvu na neustále zastrašovaných Afgancov. Technologický pokrok zasa umožňuje vyhotovenie filmového alebo fotografického materiálu, ktorý potom slúži ako dôkaz efektívneho použitia peňazí na konkrétnu fázu projektu. Po posúdení dôkazov môže príslušník PRT vyčleniť financie na jeho ďalšiu fázu.

 

Z oblaku prachu sa vynára terénny džíp. Kapitán otvára dvere a zo zadného sedadla vystupuje trochu prihrbený bradatý muž odetý v bielej dlhej košeli. Na hlave má tmavý turban ladiaci s vestou rovnakej farby. Ako sa blíži ku vchodu do budovy v sprievode nášho dôstojníka a afganského tlmočníka, všimnem si, že jeho odev je úplne čistý, na rozdiel od dedinčanov, ktorých som mal možnosť vidieť pri svojej ostatnej návšteve PRT House. S pravou rukou na hrudi pozdravíme: „Salaami alleykum“. Muž sa usmeje, opätuje pozdrav a podáva nám ruku so slovami v jazyku Dárí. Tlmočník prekladá, že je mu veľkou cťou nás spoznať a nech Allah žehná nás a naše rodiny. Vchádzame spoločne do hlavnej rokovacej miestnosti a usádzame sa na pohodlné pohovky. Personál nám nalieva do šálok čaj a ponúka nás drobnými sladkosťami. Náš kapitán začína stretnutie dôsledným predstavením všetkých osôb v miestnosti. Pri každom predstavení sa duchovný vodca priateľsky usmeje a priloží si ruku k hrudi. Muž v turbane na záver predstavovania zdôrazní ešte raz potešenie, ktoré má zo stretnutia s nami. Skúsený kapitán sa pýta na Mullahovu rodinu a hlavne zdravotný stav dcéry, ktorá bola pred niekoľkými dňami chorá. Vidieť že náš dôstojník sa na stretnutie riadne pripravil. Po niekoľkých minútach zdvorilostného rozhovoru prechádza plynulo k projektu. Duchovný vodca rozpráva o doteraz vykonaných prácach na mešite a blížiacom sa termíne ukončenia prvej fázy stavby. Ako dôkaz podáva nášmu kapitánovi mobilný telefón s nahratým videom na mieste stavby. Kapitán si pozorne pozrie video a po niekoľkých minútach uznanlivo pokýva hlavou. Mullaha pochváli za dodržanie termínu aj postupu práce a dáva pokyn americkému kolegovi, aby odovzdal sumu na ďalšiu fázu do rúk duchovného. Američan postupne vyberá z tmavej aktovky zväzky bankoviek a ukladá ich na nízky stolík pred neho. Bankovky sú v afganskej mene v hodnote 12 tisíc amerických dolárov. Duchovný sa usmeje a pokračuje v rozhovore s našim dôstojníkom, neponáhľa sa s prevzatím hotovosti. Ako nám kapitán neskôr vysvetlil, Mullah z Tarin Kowtu je vzdelaný muž s kultivovaným správaním, ktorý požíva úctu celého mesta. Každé doterajšie rokovanie s ním sa podľa neho nieslo v atmosfére priateľstva a na vysokej úrovni vzájomnej dôvery. Znakom takejto dôvery je aj fakt, že náš kapitán nemal počas ostatných rokovaní pri sebe zbraň a duchovný nemusel prejsť detailnou kontrolou pri vstupe do základne. Miestne vojenské predpisy to povoľujú práve kvôli dosiahnutiu úrovne vzájomného rešpektu medzi rokujúcimi stranami. Práve rešpekt a vzájomnú úctu je cítiť aj počas celého dnešného stretnutia.

 

Mullah si preberá peniaze zo stola až na pokyn nášho dôstojníka. Bankovky nepočíta – aj to je prejavom dôvery. Zväzky po jednom starostlivo ukladá do zelenej plachtičky, ktorú si priniesol so sebou. Kapitán poďakuje za stretnutie. Mullah takisto prostredníctvom tlmočníka vyjadruje svoju vďaku. Náš dôstojník mu na záver vysvetlí, že o pár dní už cestuje domov za svojou rodinou a že mu bolo cťou s ním rokovať. Duchovný vstáva, podáva kapitánovi ruku a pobozká ho na obe líca so želaním šťastného návratu domov k blízkym. Na chvíľu opúšťame klimatizovanú miestnosť a tiež sa lúčime so spokojným Mullahom. Lúči sa s ním aj nástupca nášho kapitána, ktorý už o niekoľko týždňov bude posudzovať ukončenie ďalšej fázy stavby mešity financovanej z práve prevzatých peňazí. Po odchode duchovného sa ešte na chvíľu vraciame do budovy, kde Danica urobí s kapitánom krátky rozhovor do dokumentu. Keď o pár minút opäť vychádzame z PRT House, pohľad mi padne na afganské deti pred blízkou Trading School. Jeden z chlapcov tlačí fúrik s maltou, ďalší šponuje špagát a ďalší podľa neho ukladá tehly na vznikajúci múrik. Na jednoduchú stavbu dohliada murár – tiež Afganec, ktorý je inštruktorom týchto asi desaťročných chlapcov. S nápadom učiť deti remeslám prišli príslušníci PRT pred niečo vyše rokom. Založili Trading School, najali si zručných remeselníkov a záujem detí začal narastať. Každý chlapec chcel byť schopný postaviť sa na vlastné nohy a prispieť nejakým zárobkom do rodinného rozpočtu. Okrem základov murovania sa deti v Trading School učia opracúvať drevo, kov a dokonca spájať a ukladať do zeme plastové potrubie na vodovod a kanalizáciu. Možno o pár rokov budú opravovať svoju mešitu svojpomocne, na základe vlastných projektov. Snáď si spomenú, že remeslo majú v rukách vďaka rekonštrukčnému tímu, ktorý výrazne zmenil tvár mesta a okolitých dedín. Možno si spomenú na to, že v rekonštrukčnom tíme pracovali aj dvaja usmievaví vojaci z malej krajiny, o ktorej dovtedy nikdy nepočuli.

 

Ich rodičia a ostatní dospelí v okolí, ktorí nie sú spojení s Talibanom, však už dávno vedia, že vojaci mnohonárodných síl sú tí, čo nebúrajú, ale stavajú, neutláčajú, ale učia, nedrancujú, ale dávajú. O niekoľko rokov si uvedomia, že vojaci koaličného zoskupenia ISAF tu boli preto, aby im pomohli dostať sa z biedy a prispieť k zlepšeniu mnohokrát neľudských životných podmienok. Boli tu, aby vycvičili Afganskú národnú armádu a Políciu, aby bola schopná ochrániť svojich obyvateľov a zabezpečiť v krajine bezpečnosť a poriadok.

 

Nie je dôležité, aby si pamätali, že to boli aj Slováci, ktorí sa na odovzdaní zodpovednosti za krajinu podieľali vo viacerých oblastiach. Dôležitý je výsledok spoločného snaženia a pocit našich vojakov z kvalitne vykonanej práce v prospech týchto vojnou poznačených ľudí. Po splnení misie v Afganistane si každý z našich veteránov môže bez pochýb povedať, že tejto drsnej krajine vtlačil svoju pečať, ktorá znamenala zmenu afganského života k lepšiemu. A tento pocit skutočnému profesionálovi úplne stačí.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 26. - Slováci ovládli základňu v Uruzgane


Dátum:29.09.2011
Správa:

V slovenskom tábore v Kandaháre je nás zrazu akosi priveľa. Striedajúce sa jednotky sú v pohybe ako veľké mravenisko a rušné sú aj inokedy pokojné zákutia Slovak Compoud-u. Už na druhý deň predsa len časť vojakov odbudne. Začne sa striedanie strážnej jednotky v Tarin Kot a príslušníkov provinčného rekonštrukčného tímu. Návšteva našich jednotiek v provincii Uruzgan je vždy príjemným zážitkom. Kam sa totiž na pôde mnohonárodnej základne Tarin Kot pohnete, všade počuť iba slová chvály na adresu slovenských vojakov.

 

Rotácia beží už druhý deň bez problémov. Noví príslušníci strážnej jednotky spolu s príslušníkmi provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) opúšťajú dočasné ubytovanie na kandahárskej základni a nakladajú si svoje veľké batohy na pristavené autá. O chvíľu už smerujú na letisko, odkiaľ naberú kurz – provincia Uruzgan. Spolu s nimi odletí aj časť skupiny metodickej pomoci a naši novinári. Ja sa za nimi vyberiem ďalší deň, aby som dohliadol na odovzdávanie operačnej úlohy, sprostredkoval nakrúcanie dokumentu „Sám vojak v poli“ a hlavne, aby som odovzdal medaily Vojnový veterán odchádzajúcim vojakom. Odprevádzam teda celú suitu až ku lietadlu a počkám, kým bezpečne neodletia do Tarin Kowt.

 

S druhou skupinou striedajúcich sa vojakov odchádzam druhý deň skoro ráno na check-in. Všetko ide hladko, odlietame načas a ešte dopoludnia v poriadku pristávame na letisku Mnohonárodnej základne Tarin Kot (MNB TK). Mesto Tarin Kowt je centrom provincie Uruzgan, kde sídlia všetky provinčné úrady. Malá základňa nazvaná MNB Tarin Kot vznikla neďaleko mesta zlúčením niekoľkých „camp-ov“ a predsunutých operačných základní. Niekoľko rokov boli jej príslušníci pod velením Holandskej kráľovskej armády až do minulého roka, kedy sa vedúcou krajinou v provincii stala Austrália. Práve tu na základni pôsobí naša strážna jednotka, ktorej čerství príslušníci práve vystupujú z lietadla, aby po polročnej službe vystriedali svojich kolegov. Na striedanie čakajú aj naši dvaja príslušníci PRT, ktorí sú súčasťou veľkého tímu pod austrálskym velením. Prichádzam teda na známu adresu – Chalet 8, kde je už všetko v pohybe. Výkonný poddôstojník strážnej jednotky behá s papiermi a dokladá svojmu nástupcovi stav a počty materiálu a techniky, ktoré mala jednotka v užívaní ostatných šesť mesiacov. Len nedávno im do zostavy pribudlo 6 amerických obrnených vozidiel HMMVW, aby mohli plniť úlohy aj za chráneným perimetrom základne. Chalani mali služby úplne „nabité“. Po ukončení služby kontroly na bráne bez prestávky pokračovali v pohotovosti v rámci tímu okamžitej reakcie. Zaslúžia si veľký rešpekt, čo vo svojom liste veliteľovi slovenského kontingentu zdôraznil aj zástupca veliteľa základne zodpovedný za ochranu a obranu síl pôsobiacich v MNB TK. Zvlášť vyzdvihol líderské schopnosti veliteľa strážnej jednotky, ktorý na neho urobil veľký dojem.

 

Našich novinárov – Danicu a Viktora – si už predchádzajúci deň zobral na zodpovednosť veliteľ slovensko-amerického operačného výcvikového a styčného tímu OMLT. Po odložení batožiny sa stretávame pri káve v oddychovom centre základne. Aby sme doladili detaily programu na najbližšie tri dni, prizval som na toto neformálne stretnutie aj odchádzajúceho príslušníka PRT. Pôvodný plán – výjazd mimo základne na obhliadku projektov, na ktorých sa podieľali aj naši chlapi z PRT, kvôli zhoršenej bezpečnostnej situácii nevyšiel, preto sme sa vybrali na „návštevu“ OMLT. Dnes majú práve parkový deň, to znamená, že pod dozorom svojich inštruktorov a slovenských mentorov ošetrujú afganskí vojaci svoje zbrane, kolesovú techniku a ďalšie systémy. Prítomnosť Danice medzi Afgancami mierne ovplyvnila správanie vojakov, ktorí to však zvládali statočne. Až v závere našej „inšpekcie“ sa odvážili opýtať, či sa s ňou môžu odfotiť. Medzitým sa však jedno z družstiev venuje rozoberaniu a skladaniu ručných zbraní. Afganci dostali americké automatické pušky a guľomety, s ktorými podľa slov slovenského mentora vedia slušne zaobchádzať. Podľa meniacej sa stratégie OML-tímov mentoring plynulo prechádza do asisitencie, čo v praxi znamená, že afganskí vojaci dosiahli požadovaný stupeň vycvičenosti, netreba ich už viesť prostredníctvom zahraničných partnerov. Tí budú onedlho už iba akýmisi poradcami pri riešení problémov, s ktorými si nebudú vedieť poradiť. My sa presúvame od zbraní k vojenským vozidlám. Pod otvorenými kapotami sa skláňajú mladí afganskí vojaci a v motorovej časti čosi opravujú. Keď sa k nim priblížime, hrdo sa postavia vedľa svojho stroja a vážne zapózujú. Neďaleko nás počuť výkrik a dupot ťažkých topánok. Afganskí vojaci sa zabávajú tým, že hadicu s prúdom vody na umývanie techniky jeden z tých pracovitejších namieril na tých, čo sa iba prizerali. Keď nás zbadajú, hneď ku nám posielajú tlmočníka, aby nám čosi preložil z jazyka Paštu do angličtiny. Ide o prejav rešpektu a vďaky slovenskému veliteľovi OMLT od podriadených, ktorí sa ponúkli, že mu umyjú služobné auto. Takýto prejav poďakovania sa nikdy neodmieta!

 

Pýtam sa veliteľa OMLT, či je v parku techniky aj nejaká stála služba. Namiesto odpovede nás vedie do veľkého stanu, v ktorého vnútri nachádzame asi päť odpočívajúcich vojakov. V stane je asi dvadsať postelí, piecka a na tunajšie pomery aj slušný poriadok. Pozdravíme vojakov „Salaami aleykum“ a poberáme sa von z príbytku. Treba si ešte dohodnúť plán na nasledujúci deň, pretože toho chceme stihnúť ešte veľa. Už dnes popoludní je dohodnuté stretnutie v PRT-House a na ďalší deň prehliadka poľnej nemocnice. Všetko ostatné musíme zladiť tak, aby sme stihli dopredu dohodnuté veci.

 

Veliteľ OMLT má navyše o niekoľko starostí navyše. Jeho príslušníci, ako mentori, zavčasu ráno vyrazili v afganskom konvoji na niekoľkodňovú cestu na jednu z afganských základní, kam vezú náhradné diely a špecialistov na opravu techniky. Nasadená jednotka ich už potrebuje ako soľ. Je to taký reťazec odovzdávania skúseností. Slovenskí mentori učia a vedú afganských inštruktorov, tí potom nielen že chodia opravovať techniku na vzdialené základne, ale dokonca už sami učia vojakov na základniach opravovať si niektoré menej zložité poruchy priamo v mieste ich nasadenia. Cesta na predsunuté základne je však extrémne nebezpečnou zásobovacou operáciou, často krát býva konvoj napadnutý, alebo narazí na nástražný výbušný prostriedok zamaskovaný na trase presunu. Práve s nástražným systémom majú už osobnú skúsenosť aj naši slovenskí mentori. Tí však musia ísť príkladom nielen, čo sa týka odbornosti, ale aj odvahy. Príslušníci tímu sa na jednotlivých kontrolných bodoch hlásia svojmu veliteľovi na základni Tarin Kot, aby mal prehľad o ich pohybe a hlavne aby vedel, že sú v poriadku.

 

Veliteľ má ešte jednu starosť navyše – zajtra prichádza na kontrolu austrálsky podplukovník z veliteľstva brigády, aby vyhodnotil progres slovensko-amerického OML-tímu. Nie je to starosť v tom pravom zmysle, už niekoľko mesiacov je práve tím pod slovenským velením považovaný medzi ostatnými tímami za synonymum spoľahlivosti a príkladnej profesionality. Naši chlapi majú najviac skúseností zo všetkých tímov a preto ich cenné rady radi využívajú aj funkcionári z nadriadených stupňov. Je preto úplne logické, že Austrálčania by radi videli Slovákov vo vyšších pozíciách veliteľských štruktúr.

 

Novátorským prístupom k mentoringu si naši príslušníci získali popularitu nielen vo velení, ale aj u samotných Afgancov, ktorí sú vďační za každú novú zručnosť nadobudnutú pod slovenským vedením. Slovenskí zdravotníci – paramedici – učia Afgancov zásady poskytovania základnej zdravotníckej starostlivosti o zranených, asistujú a dozerajú na priebeh vizity v nemocnici na základni. Slováci vedú inštruktorov pri výcviku vodičov, či opravách a údržbe techniky, mentorujú priebeh logistických kurzov, či najnovšieho – počítačového kurzu. Toto všetko prispieva k stále vyššej úrovni vycvičenosti Afganskej národnej armády, čo zohráva dôležitú úlohu pri plnení hlavného cieľa operácie ISAF – postupného preberania zodpovednosti za bezpečnosť v Afganistane domácimi bezpečnostnými zložkami. V rámci OML-tímov nie sú Slováci len symbolickou súčasťou, ale v mnohých prípadoch hybnou silou ich odborného progresu. Možno to znie ako klišé, ale tento pocit ma napĺňa počas celej doby strávenej v ANA Camp-e (tábore Afganskej národnej armády). V pocitoch ma neskôr utvrdil aj austrálsky podplukovník, ktorý o pár dní po návšteve nášho OMLT oficiálne potvrdil vysoký stupeň profesionality a invencie pri mentorovaní afganských jednotiek.

 

Afganský tábor opúšťam s dobrým pocitom. Slováci ovládli mnohonárodnú základňu Tarin Kot, či už ide o strážnu jednotku, alebo OML-tím. S podobnými očakávaniami sa už teším na popoludňajší program v PRT House, kde nás čaká stretnutie s najvyšším duchovným vodcom mesta Tarin Kowt. Skúsený slovenský kapitán z PRT bude viesť celé rokovanie posledný raz pred odchodom z operácie. Rovnako sa teším na slávnostný ceremoniál odovzdania medailí NATO Non-Article 5, v rámci ktorého s hrdosťou odovzdám našim chlapcom aj slovenské medaily Vojnového veterána, ktoré budú pre nich navždy symbolom, že vo vojnou zmietanej krajine prispeli výrazným podielom k postupnej pozitívnej zmene bezpečnostnej situácie a nezištnej pomoci domácim obyvateľom. Po takto získaných skúsenostiach sa môžu kedykoľvek každému pozrieť hrdo do očí, pretože boli v skutočnej vojne a svoje hrdinstvo preukázali „za plotom“ v extrémne nebezpečných podmienkach, kedy im mnoho krát išlo o život.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 25. - Sám vojak v poli


Dátum:28.09.2011
Správa:

Lietadlo dosadne kolesami na pristávaciu dráhu. Vysunie brzdiace klapky a začína prudko spomaľovať. Vojaci na palube si s úľavou vydýchnu. Pre nich tento okamih neznamená koniec cesty, je začiatkom ťažkej a nebezpečnej misie v Afganistane. Pre nás ostatných na letisku, ktorí sledujeme rolujúce lietadlo spred príletovej haly, táto chvíľa zasa znamená definitívne potvrdenie faktu, že začíname ukrajovať z druhej polovice času nášho pôsobenia v operácii. Je tu však ešte jedna skupina ľudí, ktorá na toto lietadlo čakala určite najnetrpezlivejšie.

 

Už niekoľko dní nás všetkých zamestnáva nadchádzajúca rotácia jednotiek. Pre nových treba zabezpečiť dočasné ubytovanie, vybaviť stravovacie karty, harmonogram preberania funkcií, materiálu a techniky a mnoho ďalších vecí. Veliteľstvo a národný podporný prvok (NSE) má plné ruky práce. Náš dopravák už dva týždne zlaďuje prepravu a počty osôb, ktoré pôjdu striedať strážnu čatu a príslušníkov provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) na Mnohonárodnú základňu Tarin Kot v provincii Uruzgan. Prípravy sú zložitou operáciou, ktorej jednotlivé fázy musia bezpodmienečne do seba zapadať. Spolu s rotujúcimi vojakmi priletia zo Slovenska aj príslušníci Metodickej pomoci (MePo), ktorí budú dohliadať na odovzdávanie a preberanie operačnej úlohy striedajúcich sa jednotiek. Skupina je zložená z funkcionárov generálneho štábu a veliteľstiev, ktoré zabezpečujú prípravu a zabezpečenie príslušníkov v operácii ISAF. Skúsenosti prídu načerpať aj stážisti, na ktorých sa budeme tešiť v decembri, keď nás prídu vystriedať.

 

Na zozname cestujúcich zo Slovenska sú však ešte dve osoby, ktoré tu v Afganistane čaká tiež náročná misia, aj keď odlišná od tej našej. Tá ich bude trvať iba desať dní, ale bude intenzívna, vyčerpávajúca a možno aj trochu nebezpečná. Danica Kleinová a Viktor Cicko nebudú mať konvenčné zbrane. Ich hlavnou výzbrojou bude mikrofón a kamera, idú totiž nakrúcať materiál na toľko očakávané filmové dokumenty s pracovným názvom „Sám vojak v poli“, ktoré majú ambíciu zaujať diváka nasledovanejšej televízie na Slovensku. Všetko je teda perfektne pripravené a rotácia môže začať.

 

Obloha bez jediného obláčika dáva priestor rozpálenému slnku, aby privítalo čerstvé posily zo Slovenska, ktoré pomaly schádzajú po schodíkoch pristavených pri lietadle. Prichádzame im oproti, „rozoberáme“ si ich do skupín a odvádzame k pripraveným autám zaparkovaným na okraji letiskovej plochy. Bez zbytočného zdržiavania sa presúvame do britského kina, ktoré svojou kapacitou postačí na usadenie vyše stovky ľudí. Každý sa potrebuje oboznámiť so základnými pravidlami života na základni s dôrazom na činnosť pri vyhlásení varovných signálov. „Toto nie je cvičenie,“ napadne mi, keď vidím vážne tváre nových vojakov počas prezentácie rozletu črepín a zaujatia najbezpečnejších polôh pri raketovom útoku. V tvárach je im vidieť únavu z dlhého letu, útlm z prudkej zmeny počasia, štipku nervozity, ale hlavne odhodlanie urobiť maximum pri plnení úloh slovenského kontingentu tu v nepokojnom Afganistane. Pamätám si veľmi dobre svoje pocity, keď som sedel so svojimi spolubojovníkmi v rovnakom kine pred tromi mesiacmi a snažil sa „stráviť teplotnú facku“, ktorú som dostal už v otvorených dverách lietadla. Spomínam si na premietané obrázky, ktoré som poznal už zo Slovenska. S vedomím, že od rýchlosti, akou sa hodím na zem pri zvuku sirény, bude závisieť môj život, sa mi zdali x-krát prezentované postupy zrazu úplne iné. Presne viem, ako sa teraz cítia chlapi sediaci oproti mne, keď im dávam priestor na otázky v závere prednášky. Každý je momentálne sám s vlastnými myšlienkami ako sám vojak v poli. Viem však, že o pár týždňov už budú dokonale scelení so svojimi kolegami, ktorí prišli tri mesiace skôr.

 

Prednáška končí, vojaci sa rozchádzajú ubytovať sa a ja sa začínam venovať Danici a Viktorovi. Predstavím im predbežný časový a priestorový plán nakrúcania. Čaká nás skutočne ťažkých desať dní. Ich cieľom je nakrútiť čo najviac materiálu z bežných pracovných činností každej z našich jednotiek. Zároveň chcú „vyspovedať“ asi dvanásť vojakov, ktorí sa dobrovoľne podelia o svoje pocity, očakávania s ktorými prišli do Afganistanu, či so skúsenosťami, ktoré počas troch mesiacov v operácii nadobudli. Ak chceme všetko stihnúť, nemôžeme si dovoliť ani pol dňa meškania. Po odložení ich osobnej batožiny v slovenskom tábore a prevzatí identifikačných kariet začíname napĺňať prvý bod programu – nakrúcanie odmínovania síce blízko základne, ale predsa len „za plotom“ v nechránenom priestore. Naši ženisti majú po troch mesiacoch v operácii za sebou už takmer 10 tisíc metrov štvorcových odmínovanej plochy, čo nie je málo. Pancierovým Hummerom prechádzame cez dvojité oplotenie do otvoreného terénu za našimi odmínovačmi. Spoza zdravotníckeho Tatrapanu budeme mať dostatočný a hlavne bezpečný výhľad na chlapov pohybujúcich sa v ťažkých vestách a prilbách s detektorom kovov v ruke. Je dôležité dodržať bezpečnú vzdialenosť, pretože črepina si vás nájde, aj keď si myslíte, že ste ďaleko. V prilbe a veste teda kameraman Viktor zapína červené tlačidlo „REC“ na svojej kamere a spoločne aj s rovnako „balisticky chránenou“ Danicou začíname zber filmového materiálu. Osem odmínovačov sa strieda v pravidelných intervaloch. V prestávkach s nimi Danica vedie rozhovor o ich myšlienkach a pocitoch vo chvíľach, keď im detektor signalizuje prítomnosť kovového predmetu zahrabaného niekoľko centimetrov v zemi. Ako si zachovávajú pokoj a rozvahu, keď sa pomalými vpichmi nožom v nepreverenom teréne snažia zistiť tvar predmetu, ktorý môže reagovať aj na najmenší tlak? Ako nemyslieť na svoje osobné problémy a sústrediť sa iba na pár centimetrov štvorcových pred sebou? Cítia sa v tej chvíli ako „sami vojaci v poli“? Aj odpovede na tieto otázky budú obsahom pripravovaného dokumentu.

 

Novinárske „šťastie“ praje našej dvojici aj v Kandaháre. Počas odmínovania deti pastiera pasúceho kozy desiatky metrov od plota základne podpália suchý krovinatý porast a o pár sekúnd nás zahalí hustý dym. Išlo zrejme o pomstu vojakom za to, že ich pred odmínovaním vyhnali z nebezpečného priestoru aj s ich stádom. Oheň však môže aktivovať doposiaľ neobjavené míny. Rozplynutie tmavého oblaku preto prečkáme spolu s odmínovačmi v bezpečí obrneného vozidla. O bezpečnosť odmínovačov sa starajú ich kolegovia z družstva ochrany. Zrakom prečesávajú okolitý priestor pripravení odvrátiť možnú hrozbu a kryť svojich kamarátov. Zostavu dopĺňa lekár a zdravotník, ako nevyhnutná súčasť odmínovacieho tímu. Pre istotu. V zdravotníckom Tatrapane je dostatok chladenej vody pre celý tím. Lekár dozerá na pravidelný pitný režim chlapov počas celého dňa „vonku“. Slnko rýchlo klesá k obzoru. Je čas opustiť priestor. Najbližšie dni sa budú ženisti venovať iným projektom a v odmínovaní budú pokračovať až po odchode rotujúcich vojakov.

 

Vraciame sa obrneným Hummerom späť do nášho tábora. Tu panuje čulý ruch. Vojaci zo striedajúcej sa čaty strážnej jednotky v Kandaháre a chalani z veliteľstva RC-South sedia usmiati na terase vedľa Slovak House-u. Ich dni v operácii sú zrátané. Od ďalšieho dňa začnú na vchode ECP-5 slúžiť už spoločne so svojimi nástupcami a o ďalších pár dní už úlohu plne preberú strážáci novej rotácie. „Starí“ sa budú venovať už iba odovzdávaniu funkcií a baleniu vecí. Áno, sú to oni, čo sa na prilietajúce lietadlo tešili zo všetkých najviac. O desať dní ich totiž odvezie domov na Slovensko k ich blízkym, od ktorých boli polroka odlúčení. Za šesť mesiacov sa z jednotlivcov – samých vojakov v poli – sformoval ucelený kolektív, kde platí heslo: „Jeden za všetkých – všetci za jedného“. Nadišiel čas odovzdať štafetu ďalším. Som presvedčený, že budeme môcť byť na ich výkon hrdí, rovnako ako na výkon ich predchodcov. Rovnako verím, že ľuďom na Slovensku sa už konečne otvoria oči a vojakov „svojej“ armády prijmú po návrate srdečne, aby sa žiadny z hrdinov z Afganistanu necítil vo svojej domovine ako „sám vojak v poli“.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 24. - Máme toho s Paľom veľa spoločného


Dátum:09.09.2011
Správa:

Minútou ticha si včera uctili pamiatku svojho hokejového vzoru – Pavla Demitru – príslušníci ženijnej roty a národného podporného prvku (NSE) slovenského kontingentu v operácii ISAF pred hokejbalovým zápasom s mužstvom Kanady na základni v Kandaháre. Úctu tragicky zosnulému slovenskému hokejistovi, ktorý vo svojej bohatej hokejovej kariére obliekal aj dres Vancouver Canucks, vzdali aj hráči zo zámoria.

 

Hrdinstvo môže mať veľa podôb. Záchrana života, riskovanie vlastného života pre iných, nezištná pomoc druhým, ale aj úspešne reprezentovať svoju krajinu, svoj národ. Toho, čo takéto skutky vykonal nazývame hrdinom, oslavujeme ho, vzdávame mu úctu a vážime si ho. Hrdina to však nemá v živote ľahké. Kým sa ním stal, obetoval veľa času, vynaložil veľa energie a po prevzatí roly hrdinu je naďalej pod tlakom svojho okolia. O jedného z takýchto hrdinov sme ako národ prišli 7. septembra 2011, kedy pri leteckom nešťastí tragicky zahynul Pavol Demitra – kapitán slovenskej hokejovej reprezentácie. Správa o nešťastí zasiahla celé Slovensko a hokejový svet. Malá krajina prišla o veľkého hrdinu. Aj jeho pričinením sa aspoň na chvíľu malá krajina mohla cítiť rovnocenne, aj keď iba na ľadovej ploche.

 

Ako si uctiť pamiatku človeka, ktorý zviditeľnil stredoeurópskeho trpaslíka v zahraničí? Aká forma piety by bola adekvátna? Podobné myšlienky nás zamestnávali od prvej chvíle, ako sme sa smutnú správu o Paľovom tragickom lete dozvedeli z internetu. Strata nás zasiahla ako blesk, hlavne preto, že aj v Kandaháre pravidelne prebieha športové zápolenie blízke ľadovému hokeju. Hokejbal je medzi vojakmi taký populárny, že tu pred niekoľkými rokmi vznikla KHL – Kandahar Hockey League. Hlavne hráčov našich dvoch mužstiev v lige táto správa zaskočila. Aj Paľo bol totiž jedným z tých, ktorého meno sme v debatách s americkými, či kanadskými vojakmi spomenuli, keď sme sa chceli „ukázať“, že aj my sme mali výborných hráčov v zámorskej hokejovej lige.

 

Podvedome sme si my - vojaci - s Paľom Demitrom blízki. Hrával vo vojenskom športovom klube Dukla Trenčín. Médiá trenčianskych hokejistov inak, ako vojaci, takmer nenazývali. Tak ako my v operáciách, doma bol potrebný, ale v zahraničí lepšie oceňovaný. Zahraničné skúsenosti zužitkoval doma, pri rozvoji športu, aby vzápätí vycestoval opäť reprezentovať svoju vlasť do iných krajín. V jeho poslednej reprezentačnej sezóne bol kapitánom nášho národného tímu, čo je nám tiež veľmi blízke. Hrdina, ktorý nikdy neodmietol ponuku reprezentovať svoju krajinu. Nie sú všetky spomenuté prieniky znakmi hrdinstva? Nie sú dôvodmi na to, aby sme človeka dali na piedestál? Práve tým sa hrdina odlišuje od ostatných, že dobrovoľne zoberie na svoje plecia zodpovednosť za ostatných a s odhodlaním urobí prácu, ktorá sa od neho očakáva. Je zmierený s kritikou, ktorá sa naňho znesie v prípade neúspechu. V ďalekom Afganistane si čoraz viac uvedomujeme, čo je v živote skutočne dôležité. Nemyslieť na seba, neporovnávať sa, ani nevyvyšovať nad druhých. Pavol Demitra bol netradičnou – skromnou - hviezdou. Nikdy o ňom nebolo počuť v súvislosti so „smotánkovskými“ maniermi. Bol to aj vzorný manžel a otec, ktorý znášal aj dlhšie odlúčenia od rodiny, aby ju po svojom návrate zahrnul láskou, nehou a starostlivosťou. Takmer ako vojak, ktorý svoju zručnosť a vycvičenosť zúročí v zahraničnej operácii ďaleko od domova a vracia sa po splnení úloh do rodinného hniezda. Nespráva sa povýšenecky k svojmu okoliu, práve naopak, pomáha, zachraňuje, obraňuje. Hrdina, ktorý nie je odkázaný na slávobrány, kdekoľvek prichádza. Chce len jedno – urobiť si svoju prácu a vrátiť sa domov ku svojim blízkym.

 

Preto sme sa dnes pred zápasom s Kanaďanmi postavili na hokejbalové ihrisko s Paľovými fotografiami v rukách, poskladali hokejky a rukavice na zem a minútou ticha si uctili jeho pamiatku. Bol nám bližší, ako sme si kedy mysleli. Bol hrdinom. Nie preto, že sa ním sám nazval, ale preto, lebo ho ním nazvali druhí, ktorí si všímali jeho zásluhy. Riskoval svoje zdravie pri tvrdom športe bez toho, aby podceňoval iné jeho odvetvia, kde je riziko úrazu menšie. Stal sa legendou už počas svojho života a ako to už na Slovensku býva, aj napriek tomu mu mnohí závideli jeho zárobok a bagatelizovali drinu, ktorá za ním stála. V rozhodujúcom okamihu však všetci závistlivci zabudli na jeho výhody, pretože od neho pri reprezentácii krajiny požadovali kvalitný výkon. V kritických chvíľach bol potrebný, a preto musela ísť závisť bokom. Až keď sme ho navždy stratili, väčšina z nás si uvedomuje, že nám chýba. Naozaj máme toho veľa spoločného.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 23. - Naši vojaci idú prvý raz do vojny. Skutočne?


Dátum:07.09.2011
Správa:Niekoľkokrát týždenne sa na kandahárskom letisku konajú tzv. „Ramp Ceremony“. Sú to pietne rozlúčky s vojakmi, ktorí položili svoje životy v operácii. Ich rakvy sú položené na rampe lietadla a my im naposledy salutujeme. Boli to vojaci a vojačky rôznych odborností a špecializácií. Nie všetci zahynuli pri plnení úloh „za plotom.“

Ostatný týždeň zaplavili slovenské médiá správy o slávnostnej rozlúčke príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny, ktorí odchádzajú do Afganistanu plniť špeciálne úlohy. Chlapi sú veľmi dobre vycvičení, majú skúsenosti z mnohých domácich i zahraničných cvičení a zo zásahov v spolupráci s ďalšími silovými zložkami na území Slovenska. Emotívne ladené spravodajské šoty a novinové a webové články vnucujú divákovi a čitateľovi pocit, že teraz to začne byť v Afganistane skutočne nebezpečné.

Zvlášť ma zaujal článok na jednom zo spravodajských serverov, ktorý bol publikovaný pod názvom „Naši vojaci idú prvý raz do vojny: Pôjde im o život!“ Článok aj vyjadrenia v ňom opisujú situáciu chlapcov zo žilinského pluku, akoby išli úplne do inej krajiny, v akej slúžime my teraz. Nikde ani zmienka o tom, že už dve rotácie slovenského tímu EOD takmer denne zasahujú v centre Kandaháru - hlavného mesta najnebezpečnejšej provincie v celom Afganistane a vlastnými rukami zneškodňujú nástražné výbušné systémy v nechránenom priestore, kde z ktorejkoľvek okolitej budovy môže vyletieť smrtiaca guľka alebo raketa. Sklá ich obrneného vozidla MRAP sú popukané od guliek, ktoré po nich strieľajú Talibanci. Nie je tam ani zmienka o tom, že ženijná rota pracuje už dávno „za plotom“, veď preto je jej súčasťou družstvo ochrany, ktoré ich zabezpečuje počas prác mimo základne. Pracujú v blízkosti nepreskúmateľného terénu, kde v nedávnej minulosti talibanský snajper odstrelil Kanaďana a Američana. Nenašiel som tam zmienku o našich ľuďoch z PRT (provinčného rekonštrukčného tímu) na základni v Tarin Kowt, ktorí opúšťajú základňu, aby v niekoľko kilometrov vzdialených dedinách pomáhali domácim obyvateľom s projektmi na obnovu infraštruktúry. Nie všetci dedinčania túto pomoc vítajú a nie všetci sa k nim správajú priateľsky. Niekedy stačí „malá iskra“ a výjazd sa môže skončiť tragédiou. Nikto nespomenul našich vojenských policajtov, ktorých povinnosťou je počas útoku hľadať dopadnuté rakety. Vyrážajú už po dopade prvej rakety a rakiet postupne do základne dopadne aj päť. Rovnaké úlohy plnia aj príslušníci strážnej jednotky v Tarin Kowt v rámci služieb v QRT (Quick Response Team – tím rýchlej reakcie). Zatiaľ mali šťastie, že ich žiadna netrafila. V článku chýba aj riziko ohrozenia života príslušníkov strážnej jednotky v Kandaháre, ktorí prehľadávajú osoby a vozidlá, aby ukryté výbušniny, munícia a nástražné systémy nikoho na základniach neohrozili. Nachádzajú ich chvalabohu ešte pred explóziou. Aj príslušníci nášho tímu OMLT (Operational Mentoring and Liaison Team – operačný výcvikový a styčný tím) chodia v konvojoch cez nebezpečnú krajinu napríklad z provincie Uruzgan do provincie Kandahár a späť. Žiaľ nie sú tam spomenuté ani desiatky raketových útokov na základne v Kandaháre a Tarin Kowt, ktoré ohrozovali a ohrozujú našich vojakov len počas ostatných troch mesiacov. Umierali a boli zranení pri nich aj ľudia, našťastie nie naši!

Títo všetci, ktorých som spomenul, nie sú vo vojne? Nejde im o život? Ako asi vnímajú podobné správy, ktoré sa dočítajú na internete? Ich trpké úsmevy prezrádzajú iba jedno, že majú pocit, že občania Slovenska ich budú vnímať ako tých, čo svoju 6- alebo 9-mesačnú službu v Afganistane strávili v bezpečí bez ohrozenia ich životov.

Niekoľkokrát týždenne sa na kandahárskom letisku konajú tzv. „Ramp Ceremony“. Sú to pietne rozlúčky s vojakmi, ktorí položili svoje životy v operácii. Ich rakvy sú položené na rampe lietadla a my im naposledy salutujeme. Možno to bude pre mnohých nová informácia, ale nezahynuli všetci iba „za plotom“ a nejde iba o vojakov špeciálnych síl. Mnohokrát sú medzi nimi ženisti, strelci, vodiči, zdravotníci, strážni z veží, ale aj vojenskí policajti a ďalší, ktorí asi nečítali články na slovenských spravodajských serveroch o tom, že vlastne v žiadnej vojne nie sú, pokiaľ nie sú zo špeciálnych jednotiek. Zomreli bez toho, žeby im niekto povedal, že im kvôli odlišnej odbornosti „nejde o život“.

Nikto nespochybňuje pripravenosť príslušníkov žilinského pluku plniť úlohy v rámci špeciálnych operácií, napriek faktu, že reálnu skúsenosť z operácií vo svojej odbornosti nemajú. Treba im veriť a podporovať ich! Vždy raz musí byť „prvý raz.“ Niet pochýb ani o tom, že sa zaradia (!) k našim jednotkám s najväčším bezpečnostným rizikom. Kým však naši príslušníci špeciálnych síl začnú operovať v priestore, prejde niekoľko týždňov. Medzitým môže pribudnúť niekoľko ďalších puklín na oknách vozidla nášho tímu EOD, chlapci z PRT možno budú utekať pred rozhnevanými ozbrojenými dedinčanmi, strážni na vchodoch do základní prezrú tisíce turbanov, zvrškov a podozrivých automobilov, ktoré, dúfajme, že nebudú obsahovať nástražné výbušné prostriedky. Do základní zatiaľ dopadne ešte veľa rakiet a mínometných granátov, ktoré môžu vziať vojakom život, atď.

Aby som úplne a presne vyjadril názor nás všetkých, čo v Afganistane slúžime, musím povedať, že nás uráža nevšímavosť verejnosti k nebezpečnej práci, ktorú tu v Afganistane vykonávame. Niekoľkotisícová čítanosť Afganského zápisníka je žalostne málo, aby pravdivé informácie o realite rizika služby v operácii ISAF prenikli pod kožu ľudí, z ktorých daní sme platení. Do uší im nepreniká informácia, že naše životy tu nasadzujeme preto, aby sme v rámci koalície držali terorizmus čo najďalej od našich hraníc. Mnohokrát nechápu, že ich pokojný mierový život v teple domova nie je zadarmo, a že zaň vďačia práve nám – vojakom, ktorí dobrovoľne riskujeme život a zdravie na inom kontinente. Naše poslanie plníme už niekoľko rokov aj bez mediálneho ošiaľu. Je preto namieste zdôrazniť a neustále to opakovať, že slovenskí hrdinovia sú už dávno tu v Afganistane - vo vojne, kde im ide o život!


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 22. - Kto do teba kameňom...


Dátum:06.09.2011
Správa:

Na ľuďoch kúpajúcich sa v rieke nie je badať ani štipku nervozity. Zvedavci na brehu tiež pokojne z diaľky pozorujú pohyby robota, ktorý svojím ramenom nadvihuje nálož. Nebyť zručnosti nášho tímu EOD, ulica dnes mohla vyzerať ako z hororového filmu. Podľa hmotnosti mohla výbušnina pri explózii vziať život desiatkam kandahárčanov. Za túto službu sa však naši vojaci paradoxne nedočkajú poďakovania. Práve naopak.

 

Výjazd slovenského trojčlenného tímu špecialistov na odstraňovanie výbušných prostriedkov už trvá vyše troch hodín. Po namáhavom a nebezpečnom zneškodňovaní výbušnej bandasky plnej prášku, ktorá bola ukrytá v kanalizačnej priepusti pred jedným z kandahárskych domov, prišla správa o ďalšom incidente. V tejto chvíli nie je čas rozmýšľať nad tým, že IED (improvised explosive device – improvizovaný výbušný prostriedok) na diaľkové odpálenie mohol niektorý z Talibancov odpáliť iným spôsobom, ani nad tým, že sme z okolitých domov mohli byť počas akcie napadnutí streľbou z ručných zbraní alebo granátom z RPG (ručný protitankový granátomet). Jediné, čo je teraz dôležité, je sústrediť sa na ďalšiu akciu.

 

Podľa informácií ide o podozrivý bicykel, ktorý niekto nechal na brehu rieky v centre Kandaháru. Nábrežie býva tradične plné ľudí nakupujúcich u drobných obchodníkov pod nespočetnými prístreškami lemujúcimi ulicu pozdĺž rieky. Ulicou sa aj teraz preháňa kŕdeľ usmiatych detí. Vyhýbajú sa asi šiestim afganským policajtom v modrých uniformách, ktorí zabezpečujú bezpečnostný kordón okolo voľne stojaceho bicykla. Je horúci deň a niekoľko domácich sa už chladí v rieke. Niektorí len tak postávajú vo vode, iní plávajú od jedného brehu k druhému. Bicykel stojaci na okraji prašnej cesty má nad zadným kolesom na nosiči akýsi košík. Viac sa mi nepodarilo spozorovať cez malé okno obrneného vozidla, ktorým spolu s tímom prichádzame na určené miesto. Chvíľu čakáme, kým americkí vojaci uzatvoria ulicu z oboch strán pancierovými vozidlami MRAP (Mine Resistant Ambush Protected). Tím-líder opúšťa vozidlo, aby u prítomných policajtov overil nahlásené údaje. My si vo vozidle zatiaľ približujeme na stojane stojaci bicykel prostredníctvom kamery upevnenej na výsuvnej tyči na streche vozidla. Na prvý pohľad ide o bežný starší bicykel, akých sú v Kandaháre tisíce. Na zadnom nosiči je síce akýsi modrý košík, ale vzhľadom na blízkosť „pláže“ nevzbudzuje žiadne podozrenie. Šéf tímu sa po preskúmaní obrazu na monitore rozhodol vyslať na prieskum robota. Jeden z členov ho s tím-lídrom opatrne odopína od vnútornej steny MRAP-u a spoločne vyberajú zariadenie von z vozidla. Špecialista upevňuje antény prijímača a vysielača na telo robota. Keď je robot pripravený, operátor vo vozidle otvára pevný kufor s riadiacim pultom. Monitor sa rozsvieti, kamery robota sa aktivizujú. Obrazovka rozdeľuje obraz na štyri štvorce. Operátor uchopí do rúk džojstiky a robot sa pohne spoza vozidla smerom k podozrivému bicyklu. Je to najbezpečnejší spôsob, ako získať reálny obraz o hrozbe. Aktuálne podmienky si zatiaľ nevyžadujú, aby k potenciálnej výbušnine musel ísť tím-líder v špeciálnom obleku z kevlarových vláken.

 

Robot je už tesne pri bicykli. Z vozidla si naňho vonkajšou kamerou zaostrujem obraz, aby som detailne videl, akým spôsobom preskúma naplnený košík. Operátor medzitým analyzuje obraz získaný kamerou robota. Košík na nosiči bicykla je modrej farby. Pravdepodobne je z nejakého plastu. V jeho vnútri je akýsi predmet zabalený v pestrofarebnej šatke. Aby sa robot mohol dostať k obsahu košíka, musí bicykel zvaliť na cestu. Nie je to však také jednoduché, pretože priestor od okraja cesty po rieku sa pomerne strmo zvažuje. Ak by bicykel spadol smerom k rieke, košík by vyklopil svoj výbušný obsah do rieky, a autor nástrahy by ho následne diaľkovo odpálil, ľudia v rieke by explóziu nemuseli prežiť. Teraz všetko závisí od zručnosti a precíznosti operátora robota, aby jemnými pohybmi džojstikov opatrne ovládal kliešte ramena robota. Všetci vo vozidle napäto sledujeme pomalé pohyby robota. Čeľuste klieští pomaly zovierajú kostru bicykla. Robot začína pomaličky cúvať a jemne nakláňať bicykel smerom k vozovke. Rameno elektronického pomocníka pomaly klesá aj s bicyklom. Ešte stále je tu aj riziko, že nálož sa iniciuje pohybom. Operátor svoju úlohu zvládol výborne. Bicykel už leží na ceste bez toho, aby ohrozil kúpajúcich sa ľudí v rieke. Plavci možno ani netušia, že pred niekoľkými sekundami im išlo o život. Operátor pomocou robota púšťa zovretie klieští a zameria sa na košík. Presnými pohybmi uchytí dno košíka a jeho obsah je o pár sekúnd na asfaltke. Všetci sme zvedaví, čo ukrýva farebná šatka. Robotické rameno ju za jeden z koncov pomaly dvíha a neznámy predmet sa pomaly odbaľuje. Uvoľnená šatka už veje v jemnom vetre až sa zdá, že nám ňou robot máva. Predmet, ktorý sa zo šatky vykotúľal, je sivej farby, valcovitého tvaru. Robot okamžite púšťa šatku a svoje kamery namieri na valec. Na jeho strane je niečo upevnené. Našim expertom vo vozidle je už všetko jasné – rozbuška s prijímačom rádiového signálu je pripojená ku kovovému valcu naplnenému zatiaľ neznámou látkou. Naše EOD vozidlo je vybavené zariadením na rušenie rádiového signálu, to znamená, že na najbežnejších frekvenciách, na akých vysielajú signál napríklad mobilné telefóny, ovládače elektrických brán, či zámkov automobilov, by sa teraz nemali prenášať žiadne vlny. Zabezpečenie odpálenia rozbušky však môže byť poistené aj iným spôsobom, napríklad zmenou polohy celého výbušného prostriedku.

 

Šéf tímu rozhodol oddeliť pomocou robota rozbušku od nálože. Rameno s čeľusťami klieští sa skloní nad sivým valcom. Na monitore vo vozidle jasne vidíme dva červené drôty trčiace z valca. Operátor prostredníctvom ovládaného robota opatrne zdvíha valec za drôty až pokým sa rozbuška neoddelí a nezostane ležať na ceste. Stalo sa však čosi nečakané. Nálož vo valci svojou hmotnosťou začína nachyľovať robota dopredu. Gumené pásy sa na zdanej strane začínajú nebezpečne dvíhať a robot stojí takpovediac „na predných“. Nechýba už veľa a prevráti sa. Znamenalo by to vyslať k výbušnine chlapa v skafandri, aby postavil robota opäť na pásy. A to je vždy rizikom! Naokolo je živé mesto, z ktorého domov sme všetci predsa len na dostrel. Oblek už dnes druhýkrát šéf tímu nepoužije, operátor totiž šikovne uvoľní zovretie klieští robota, valec padá na asfalt a elektronický kolega už stojí opäť pevne na svojich „gumených nohách“. Presvedčili sme sa teda, že nálož nebude reagovať na vytiahnutie drôtov. Vychádzame teda všetci z vozidla v nepriestrelných vestách, prilbách a so zbraňami. Špecialisti kvôli pozbieraniu dôkazov na ďalšiu analýzu a ja na to, aby som rozdal fľaškovú pitnú vodu deťom, ktoré sa odrazu odniekiaľ vzali za našim autom. To už k vozidlu prichádzajú aj afganskí policajti s úsmevmi na tvárach, ktoré prezrádzajú radosť z toho, že k explózii nedošlo.

 

Pitná voda je vítaným artiklom, lenže jej nemáme toľko, aby sme vyhoveli všetkým. „Mister, mister,“ vykrikujú deti, keď zbadajú, že mám cez plece prevesený fotoaparát. Urobím teda rýchlo niekoľko záberov a ruky vraciam tam, kde sú teraz najdôležitejšie – na samopal. Rolu fotografa prevzal americký kolega. Naši experti medzičasom v gumených rukaviciach berú časti bicykla, ukladajú ich do špeciálnych obalov rovnako ako košík, šatku, nálož a rozbušku. So vzorkami pomaly prichádzajú k vozidlu. Deti neprestávajú prosíkať o niečo ďalšie, čo by som im mal dať. Zhŕknu sa okolo mňa, jeden chlapec mi ťahá pletený náramok, ďalší siaha na hodinky. Spomeniem si, že kapsičke nepriestrelnej vesty mám jedno neodbalené vrecúško sušenej hovädziny. Podávam ho chlapcovi, ktorý stojí najbližšie. Ostatní reagujú bleskovo a sušené mäso konči v jednej z asi dvadsiatich rúk natiahnutých ku mne. Je najvyšší čas opustiť priestor, kým nezačne neuspokojených detí pribúdať. Akýkoľvek darček tu neznamená takmer nič, pokiaľ nie je pre všetkých. Nastupujeme do vozidla a zatvárame pancierové dvere, keď dopadne na okno prvý kameň. Vzápätí ďalší a po ňom ešte ďalšie. Na oceľové steny automobilu dopadajú s ostrým zvukom. Vodič je ešte vedľa automobilu, keď ho do chrbta zasiahne pred chvíľou darovaná plná fľaša vody a hneď na to zacvendží prilba od nárazu kameňa. „Neuveriteľné,“ hovorí nahnevane, keď konečne zatvorí zvnútra dvere. „Veď sme im pred chvíľou zachránili niekoľko ľudských životov,“ krúti hlavou a tlačidlom diaľkovo zasúva vonkajšiu kameru, aby nepadla za obeť nespokojných detí. Presúvame sa ulicami za mesto, kde treba zničiť nálož pochádzajúcu z bicykla. Vzorky z nej sú už bezpečne uložené v špeciálnom kufri spolu s ostatnými dôkazmi.

 

Po ceste rozoberáme dôvody reakcií domácich detí. Čo ich vedie k takej prudkej zmene správania? Zo začiatku boli milé, usmievali sa, chceli sa fotografovať. Naštartovala ich závisť, že niektorým sa ušla voda? To už nezistíme, v každom prípade to dokresľuje celkovú situáciu v meste a celej krajine. Nie všetci obyvatelia sú schopní pochopiť, aká je úloha koaličných vojakov v Afganistane. Nie všetci rozumejú tomu, že im pomáhame budovať krajinu, chránime ich zdravie a životy. Odlišnosť ich kultúry a mentality zasa udivuje nás. Sme však iba prekvapení, nie sklamaní, ani znechutení. Verím, že jedného dňa obyvatelia tejto krajiny pochopia, že v súčasnej situácii to bez vojenskej prítomnosti jednoducho nejde. Nevyspytateľné nálady obyvateľstva si vyžadujú, aby vojaci boli skutočne zdržanliví vo svojich reakciách na správanie ľudí. ,Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom,´ hovorí starý biblický text, a v Afganistane to platí dvojnásobne. Hovorím si v duchu, že nevyhnutnosť mať armádu, ktorá chráni obyvateľstvo pred hrozbami, nechápu ľudia snáď iba v naozaj zaostalých krajinách. Vo vyspelých krajinách si predsa obyvatelia vojakov vážia, a podporujú svoje ozbrojené sily. Ale to je už úplne iný príbeh...


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 21. - Šiesty zmysel v povinnej výbave


Dátum:30.08.2011
Správa:

Koordinovať pozemnú a vzdušnú palebnú podporu pre jednotky v priamom kontakte s Talibanom, alebo zosúladiť presuny konvojov Afganských bezpečnostných síl po celej krajine, či detailne analyzovať pokrok vo vývoji dištriktov provincie, nie sú jednoduché úlohy. Tí, čo ich zvládajú, musia byť nielen zdatní v anglickom jazyku, ale musia mať „šiesty zmysel“ takpovediac v povinnej výbave. Takto vybavení pôsobia na regionálnom veliteľstve Juh aj traja slovenskí dôstojníci.

 

„Je mi cťou oceniť dnes medailami NATO Non-Article 5 troch slovenských dôstojníkov, ktorí majú obrovský podiel na plnení našej spoločnej úlohy v Afganistane – odovzdávania moci do rúk Afganským bezpečnostným silám,“ povedal počas slávnostnej ceremónie zástupca veliteľa RC-S (Region Command – South - regionálneho veliteľstva Juh) brigádny generál Kenneth Dahl. Vo svojej reči vyzdvihol profesionalitu a nasadenie slovenských dôstojníkov pri plnení úloh v prospech veliteľstva, čo sa podľa neho pozitívne odráža na výsledkoch celej operácie ISAF. Na ceremónii sa zúčastnil aj veliteľ slovenského kontingentu podplukovník Štefan Acsai, ktorý na záver odovzdal oceneným aj medaily Vojenského veterána.

 

Je veľmi ťažko preniknúť pod kožu našim trom oceneným kolegom z RC-S a dozvedieť sa detaily o ich práci. V práci zostávajú do neskorého večera a naša komunikácia prebieha hlavne prostredníctvom e-mailovej pošty. Kvôli ich vyťaženosti je ťažké stretnúť sa s nimi na základni a na ich pre vstup iných osôb na ich pracovisko platia prísne pravidlá. Veliteľstvo RC-S v Kandaháre zamestnáva asi 1300 osôb. Tento neuveriteľný kolos však po detailnom vysvetlení začína naberať charakter úžasného premysleného súkolesia, v ktorom je aj to najmenšie koliesko podstatné.

 

„Mojou prácou je koordinácia palebnej podpory zo zeme,“ začal rozprávanie o svojom funkčnom zaradení skúsený kapitán, ktorý je v operácii od marca tohto roka. V prípade, že sa koaličné jednotky dostanú do priameho kontaktu s protivníkom, spravidla požiadajú o palebnú podporu z nadriadeného stupňa. Takáto žiadosť putuje k nášmu kapitánovi, ktorý ju skompletizuje a odosiela na hlavný štáb operácie ISAF do Kábulu. Podľa naliehavosti žiadosti schvaľujú požiadavku velitelia na rôznych stupňoch velenia. „Po schválení v Kábule sa požiadavka vracia cezo mňa späť na Task Force (účelové zoskupenie síl), ktoré požiadavku vznieslo, aby mohlo začať pripravovať útok,“ vysvetľuje kapitán. Ten sa môže začať až po spracovaní rozkazu, ktorý opäť prechádza kontrolou Slováka na veliteľstve RC-S, ktorý ho potom predkladá kompetentným oddeleniam, až skončí u veliaceho generála RC-S. Schvaľovací proces musí byť rýchly, pretože bezpečnostná situácia v Afganistane je veľmi dynamická a operácie prebiehajú v rýchlom slede. Na základe generálom schváleného rozkazu na útok dostane žiadajúca jednotka napríklad vzdušnú podporu s adekvátnym množstvom a typom munície. „Ešte pred samotným leteckým útokom musí byť cieľ niekoľko hodín pozorovaný, či už zo zeme, alebo zo vzduchu, aby sme predišli stratám z radov civilného obyvateľstva,“ spresňuje slovenský kapitán. „To je to najdôležitejšie,“ dodáva. Útok potom sleduje na svojom pracovisku v sále plnej obrovských monitorov, kde je v reálnom čase prenášaný obraz z leteckých záznamových prostriedkov nad bojiskom. Sála trochu pripomína z filmov známe riadiace stredisko NASA. Väčšina z asi 60 osôb v pracovnej zmene sedí za svojím počítačom a do klávesnice ťuká obsah dôležitých dokumentov, ktoré sú nevyhnutné pre operácie v priestore zodpovednosti veliteľstva RC-S. Tí ostatní pozorne sledujú vývoj situácie na veľkom plátne upevnenom na vysokej stene pred nimi. Dostať sa dovnútra nie je jednoduché, pre vstup „cudzích“ osôb platia prísne pravidlá. Navyše je v priestoroch celého veliteľstva prísny zákaz používania akéhokoľvek záznamového prostriedku, a teda aj fotoaparátu. Po útoku je povinnosťou nášho dôstojníka spracovať „storyboard“, podrobne mapujúci priebeh celej akcie. Oddelenie palebnej podpory následne vyhotoví správu o úspešnom zničení cieľa. Slovenský kapitán musí takisto nepretržite sledovať všetky „kinetické“ udalosti na celom území pokrytom vojakmi RC-S. Denne totiž informuje o situácii svojho veliteľa – šéfa oddelenia palebnej podpory, a so styčnými dôstojníkmi zo všetkých podriadených brigád synchronizuje ich operačné činnosti. Zároveň im poskytuje podporu zo svojho – divízneho – stupňa.

 

Je veľmi ťažké doma na Slovensku pripraviť dôstojníkov na zastávanie takýchto funkcií. Stupeň velenia, z ktorého v misii operujú je porovnateľný s generálnym štábom našich ozbrojených síl. Preto si tieto pozície vyžadujú človeka odborne zdatného, flexibilného, jazykovo perfektne vybaveného, precízneho a odhodlaného. Takým je aj ďalší kapitán v štábe veliteľstva RC-S, ktorý sa stará o to, aby sa Afganské bezpečnostné sily dokázali prepravovať po zemi čo najbezpečnejšie. Predstavte si konvoj vojenských vozidiel s celkovou dĺžkou 30 kilometrov, ktorý sa pomaly sunie dva týždne cez niekoľko provincií. Stovky vojakov presúvajúcich sa v kolóne musia mať prestávky na odpočinok, stravovanie, doplnenie paliva. V prípade prevozu munície potrebujú ozbrojenú ochranu na úsekoch cesty, ktorú im poskytnú koaličné jednotky cez ktorých priestor zodpovednosti práve prechádzajú. Toto všetko musí náš dôstojník skoordinovať tak, aby neovplyvnil ostatnú činnosť na pozemných komunikáciách na území celého Afganistanu. „S afganskou armádou je niekedy ťažko čosi presne plánovať. Vojaci sú inej mentality, ako my zo západného sveta,“ začal vždy dobre naladený kapitán opis svojej práce. Ich disciplína je podľa neho na inej úrovni, ale postupne sa zlepšuje. Pozitívny vplyv mentorov z operačných výcvikových styčných tímov (OMLT) je podľa jeho slov citeľný. Aj preto zahraniční mentori sprevádzajú všetky čerstvo vycvičené afganské jednotky počas celého presunu na miesto ich nasadenia. V závislosti od prepravovaného materiálu, techniky a munície musí slovenský dôstojník koordinovať aj už spomínané eskorty – ochranné jednotky, ktoré ochraňujú afganský konvoj počas presunu cez ich priestory zodpovednosti. Jednotlivé eskorty si konvoj „odovzdávajú“ na dopredu dohodnutých miestach. Príprava a koordinácia jedného takéhoto presunu trvá niekedy aj tri týždne, to znamená dlhšie, ako samotná preprava.

 

Všetky činnosti koaličných vojsk na území Afganistanu smerujú k spoločnému cieľu – postupnému odovzdaniu zodpovednosti za jednotlivé dištrikty a provincie afganským bezpečnostným silám. K tomu, aby velenie operácie ISAF vyhodnotilo pripravenosť Afganistanu na túto „tranzíciu“, musí analyzovať jednotlivé dištrikty v oblastiach ako sú bezpečnosť, politické riadenie, či rozvoj. Po celom Afganistane sú na regionálnych veliteľstvách nasadení analytici, ktorí zbierajú potrebné informácie k tomu, aby bolo možné odhadnúť dobu, ktorú potrebujú jednotlivé dištrikty a provincie na takýto vážny krok. Jedným z analytikov na Regionálnom veliteľstve – Juh je aj šikovný slovenský nadporučík pracujúci v Skupine posudzovania Afganistanu (Afghan Assessment Group – South). „Mojou náplňou práce je zhromažďovať všetky informácie o jedenástich dištriktoch provincie Kandahár z troch spomínaných oblastí,“ vysvetľuje nadporučík. „Vyhodnotenie úrovne bezpečnosti, riadenia a rozvoja potom raz týždenne prezentujem pred zástupcom veliteľa Regionálneho veliteľstva – Juh,“ spresňuje. Informácie zo všetkých veliteľstiev zhromažďuje hlavný štáb operácie ISAF (IJC – ISAF Joint Command), ktorý dáva odporúčania veliteľovi operácie ISAF, ako postupovať v konkrétnych provinciách. Množstvo informácií, ktoré musí náš analytik získať a správne vyhodnotiť, raz za tri mesiace slúžia aj na spracovanie Správy o pôsobení operácie ISAF v hodnotenej provincii. „Tú musím dôkladne pripraviť s dôrazom na objektivitu pri posudzovaní,“ zdôrazňuje náš analytik. Skupiny posudzovania Afganistanu fungujú na všetkých regionálnych veliteľstvách operácie ISAF a ich príslušníci sa raz za osem týždňov diskutujú prostredníctvom telekonferencie spolu s hodnotiacou skupinou hlavného štábu ISAF, ktorý sídli v Kábule. Analýzy po schválení veliteľom ISAF sú dôležitým podkladom pre veliteľov brigád (task forces) pri postupovaní operácie v ich oblastiach.

 

Snáď ani niet lepšieho dôkazu o tom, že sme sa v štruktúrach operácie ISAF etablovali. Naši skvelí dôstojníci sú absolútne spoľahlivými a rovnocennými partnermi v mnohonárodnom prostredí operácie. Aj medaily Non-Article-5 neodovzdal zástupca veliteľa RC-S našim chlapom spolu s ostatnými príslušníkmi veliteľstva, ale rozhodol sa zvýrazniť ich podiel na úspechoch veliteľstva tým, že ceremónia bola pripravená špeciálne pre nich troch. Ich zahraniční kolegovia nastúpení pri tejto príležitosti nadšene tlieskali po slovách chvály od zástupcu veliteľa na ich adresu. Zástupca veliteľa navyše našim dôstojníkom odovzdal aj pamätné mince veliteľa RC-South, ktorých vlastníctvom sa mohli doteraz pýšiť iba dvaja Slováci.

 

Prácu našich vojakov v štáboch vojenských operácií ľudia nie vždy chápu správne. Hlavne doma na Slovensku sú podobné funkcie civilistami podceňované. Treba si však uvedomiť, že akýkoľvek vojak, trebárs špeciálnej jednotky, môže byť na bojisku úspešný iba vtedy, keď má dostatok informácií a analýz o priestore, v ktorom bude pôsobiť. Jeho úspešnosť závisí aj od včasnej prepravy na miesto určenia, a už priamo v boji sa spolieha na palebnú podporu zo zeme alebo zo vzduchu. Po úspešnej akcii sa takýto vojak stáva hrdinom. O tých, ktorí mu k úspechu pripravujú cestu, sa vie zvyčajne málo, pretože nie sú zablatení plaziaci sa v prachu na fotografiách vojnových reportérov. Ich miesto je za počítačmi, nad mapami a schémami, vo víre množstva informácií. Ich odporúčania vďaka ich „šiestemu zmyslu“ pomáhajú vojakom prežiť na bojovom poli a obe strany to dobre vedia. Preto hrude bojovníkov, i našich mužov vo veliteľstve, bude zdobiť rovnaká medaila – Za účasť vo vojenskej operácii NATO.

 


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 20. - O život ide každú sekundu


Dátum:23.08.2011
Správa:

Vo vojenskej operácii niektorí vojaci zažijú moment, kedy je riziko extrémne vysoké a ide doslova o život. Zvyčajne sa im takýto moment vryje hlboko do pamäti a v spomienkovom registri je zaradený medzi chvíle, kedy sa „druhýkrát narodili“. Sú však aj profesie, kde sa za podobných okolností za pár hodín narodia hneď niekoľkokrát.

 

Výhľad cez malé okno obrneného vozidla MRAP-u je sfarbený mierne dozelena. Je to tým, že jeho výplň je z viacerých sklených tabiel kvôli zvýšeniu balistickej ochrany. Za oknom je ulica Kandaháru, plná detí i dospelých. Pohľadom sledujú pohyb našej kolóny. Tá je zložená z niekoľkých obrnených vozidiel „Force Protection“ – ochrany živej sily - a jedného MRAP-u špecialistov na odstraňovanie výbušných prostriedkov, ukrytých za skratkou EOD (Explosive Ordnance Disposal).

 

Dnešnou úlohou slovenského tímu EOD je identifikovať a zneškodniť spozorovaný podozrivý predmet, ktorý by mohol byť podľa hlásenia improvizovaným výbušným prostriedkom (IED – improvised explosive device). Spolu s naším trojčlenným tímom smerujeme do ulice v centre Kandaháru podľa „gridu“ určujúceho presnú polohu nebezpečného predmetu. Sedíme teda v nepriestrelných vestách a prilbách s nabitými zbraňami vo vozidle a sledujeme situáciu za oknami. Na uliciach je živo, všetci zvedavo pozerajú na naše vozidlá, niektoré deti gestami žiadajú pitnú vodu. Zastavenie vozidla by však mohlo mať fatálne následky pre celú posádku, preto pomaly postupujeme mestom, až kým obrnené vozidlo pred nami nezastaví. Sme na začiatku určenej ulice. Zabočíme na ňu a priestor za nami uzatvára obrnený MRAP s americkými vojakmi. Pri obojstrannom uzatvorení ulice asistujú aj príslušníci Afganskej národnej polície.

 

Vedúci tímu – tím-líder - dostáva spresňujúce informácie o polohe podozrivého predmetu. Ide o kanalizačný priepust pred jedným z domov. Budova vyzerá už na prvý pohľad o niečo lepšie ako ostatné domy. Usudzujem, že ide o sídlo niekoho významnejšieho, ktorý sa dostal na čiernu listinu Talibanu. Zastavujeme naše vozidlo a šéf tímu vydáva pokyny. Keďže sa voľným okom nedá identifikovať, o akú hrozbu ide, špecialisti pripravia diaľkovo ovládaného robota, ktorý preskúma priepust a dodá tímu obraz dutiny pod mostíkom smerujúcim do domu. Robota však treba pripraviť vonku, to znamená, že jeden z vojakov musí opustiť vozidlo a vyjsť na ulicu, ktorá nie je evakuovaná. Možný strojca nástražného systému môže diaľkovým ovládaním spoza okna kedykoľvek iniciovať rozbušku pri náloži ukrytej v kanalizácii. Spoliehame sa na zariadenie vo vozidle, ktoré by malo rušiť akýkoľvek elektronický signál. Kým operátor pripravuje robota za vozidlom, ja sa presúvam do streleckej veže MRAP-u ku guľometu a sledujem okolie. Miest, odkiaľ by mohla prísť streľba, je toľko, že nie je žiadna šanca sledovať všetky. Zameriam sa radšej na robota, ktorý sa ovládaný operátorom vo vozidle pomaly sunie ku priepustu. Prostredníctvom kamery upevnenej na ramene robota má šéf tímu o malú chvíľu obraz podozrivého miesta na svojom displeji. Predmet zabalený v akejsi handre vyzerá ako bandaska, ktorá je pri výbušných systémoch používaná veľmi často. Problémom však je, že robot nemá dostatočne dlhé rameno na to, aby dokázal predmet z betónového potrubia vytiahnuť. Navyše môže ísť aj o prostriedok, ktorý môže explodovať aj pri najmenšom pohybe. Rozhodnutie šéfa tímu je jednoznačné – na predmet treba pripevniť lanko a opatrne ho vytiahnuť z potrubia, aby sa dal identifikovať. Tenké pevné lanko na potenciálnu výbušninu však bude musieť upevniť človek.

 

Robot je stále v blízkosti nebezpečného priepustu, keď z protiľahlého domu vybehnú na ulicu dve asi osemročné deti. Z veže im ukazujem, aby sa vrátili a schovali sa v dome. Poslúchnu až keď pohnem vežou s lafetovaným guľometom. Medzitým už šéf tímu zhodil zo seba nepriestrelnú vestu a za asistencie jedného z členov tímu si oblieka EOD-oblek z kevlarových vláken. Vtiahnem sa nachvíľu do vozidla a cez pootvorené dvere vidím šéfa tímu, ktorý má bavlnené tričko mokré ešte predtým, ako si na seba navlieka vrchný diel takmer päťdesiatkilogramového „skafandra“. Vonku je 43°C a slnko prudko zarezáva lúče do očí. Ešte špeciálna prilba a tím-líder sa s lankom v ruke vydáva k výbušnine. K priepustu je to asi 50 metrov. Operátor z vozidla diaľkovo odsúva robota na stred cesty, aby mal tím-líder voľný priestor. Jediným spôsobom, ako upevniť lanko na bandasku, je ľahnúť si na okraj priepustu, nakloniť sa dolu hlavou a rukou opatrne zakvačiť oceľové háčiky do látky obaľujúcej bandasku. Najprv však treba na vzdialenejšom stĺpe upevniť malú kladku, aby bolo možné pomocou lanka ťahať bandasku smerom od vozidla. Účinok možnej explózie nálože neznámej hmotnosti by nás mohol ohroziť. Na displeji vo vozidle si približujem celú situáciu a vidím, že chlap v skafandri pripevnil oceľové oko k stĺpu a líha si na okraji cesty. Vrchnú polovicu tela má už spustenú do priepustu. Po chrbte mi prebehne mráz, keď vidím, že rovnováhu v ťažkom obleku vyrovnáva zdvihnutou nohou. Háčiky sa mu však podarí pripevniť na obal bandasky. Vstáva a s druhým koncom lanka v ruke sa pomaly vracia za vozidlo. Operátor sťahuje robota do bezpečia a šéf tímu si za vozidlom sťahuje prilbu z úplne mokrej hlavy. Spoza vozidla opatrne poťahuje za lanko, až kým nie je bandaska vonku z potrubia. Stále je však v splaškoch a tam ju treba odbaliť a identifikovať rozbušku. Robot sa opäť vydáva na obhliadku a potvrdzuje prítomnosť „RC-čka“ – diaľkového ovládania (RC – remote control) pripojeného aj s rozbuškou k bandaske. V tomto prípade ide o HME – home made explosive (podomácky vyrobenú výbušninu). Obsah bandasky však zatiaľ nie je známy, aj keď sa dá predpokladať, že je plná výbušnej práškovej zmesi na báze umelého hnojiva. Šéf tímu sa rozhodne pre oddelenie rozbušky od nálože pomocou „bottlera“ – malej vodnej nálože s rozbuškou, ktorá dokáže tlakom vody oddeliť nebezpečnú nálož od jej rozbušky bez toho, aby hlavná nálož explodovala. Výbuch „bottlera“ sledujem cez predné sklo MRAP-a. Tlak vody efektne vymrštil bandasku zo žľabu rovno na cestu aj s už oddelenou rozbuškou a diaľkovým ovládaním. Tlak narušil aj bandasku, z ktorej sa na cestu vysypal biely prášok. Najnebezpečnejšia časť je za nami. Predstavujem si Talibanca, ktorý spoza záclony v okne niektorého z blízkych domov márne stláča tlačidlo diaľkového ovládania, aby inicioval nálož s cieľom usmrtiť aspoň tím EOD, keď mu už prekazil útok na majiteľa domu. Tentoraz mu to nevyšlo. Naši chlapi boli lepší. Zásah však ešte neskončil. Tím EOD rýchlo odoberá vzorky pre laboratórium, aby bolo možné zistiť presné zloženie nálože a systému odpaľovania. Poznatky z analýz zasa využijú pri ďalších zásahoch.

 

Povinnou súčasťou zásahu je aj vyčistenie miesta od zvyškov po výbuchu. Času nie je nazvyš, strojca IED alebo niekto iný môžu zasiahnuť miesto aj iným spôsobom. Rukami v gumených rukaviciach chlapi ukladajú zvyšky IED do špeciálnych obalov a nádob. Vodou z fliaš zmyjeme stopy po výbušnom prášku a môžeme sa vrátiť na základňu, kde bude treba ešte urobiť rozbor získaných látok, vzorky výbušného prostriedku zabaliť a odoslať do špecializovaného laboratória na základni KAF v Kandaháre. Rozbor však bude musieť ešte pár hodín počkať, pretože ešte predpoludním, tesne pred odchodom na prvý zásah, náš tím dostal rozkaz zasiahnuť pri odstránení ďalšieho IED v husto zaľudnenom priestore Kandaháru. Konvoj vozidiel preto odchádza zabrániť ďalšej tragédii nič netušiacich nevinných ľudí.

 

Koľkokrát sme dnes boli na hranici života a smrti? Dá sa to vôbec spočítať? Vo vojenskej operácii niektorí vojaci zažijú moment, kedy je riziko extrémne vysoké a ide doslova o život. Zvyčajne sa takýto moment vryje hlboko do pamäti a v spomienkovom registri je zaradený medzi chvíle, kedy sa „druhýkrát narodili“. Sú však aj profesie, kde sa za podobných okolností za pár hodín narodia hneď niekoľkokrát. Naši špecialisti na odstraňovanie výbušných prostriedkov sú bezpochyby tými, ktorí v súčasnosti zo všetkých našich vojakov nasadených v Afganistane podstupujú najväčšie riziko ohrozenia života. Ich profesionalita, precíznosť, zručnosť, psychická odolnosť a fyzická zdatnosť toto riziko síce znižuje, ale v konečnom dôsledku pri ich práci zohráva veľkú úlohu šťastie, či osud. Dokáže vôbec niekto doma dostatočne oceniť ich prácu? Dá sa to vôbec? Zahraničný príplatok v operácii, sociálne výhody profesionálneho vojaka, či blyštiace sa medaily nikdy nevyvážia riziko, ktoré podstupujú počas polročného nasadenia denne. Slovenský zásahový tím EOD je zaradený ako jeden zo samostatných tímov americkej EOD jednotky do 24-hodinovej pohotovosti na plnenie operačných úloh v centre mesta Kandahár podľa potreby. So sesterským americkým tímom sa striedajú pri zásahoch v nebezpečnom teréne, kde výbušné nálože, samovražední útočníci, explózie výbušninami naplnených automobilov, či „obyčajná“ streľba nie sú žiadnou vzácnosťou. Od júna tohto roka boli Slováci vyslaní na 25 výjazdov, počas ktorých zneškodnili osem uložených a funkčných improvizovaných výbušných prostriedkov, zničili viac ako 12 tisíc kilogramov rôznej munície a dva a pol tisíca kilogramov podomácky vyrobených výbušných prostriedkov, zachytených IED, ich komponentov a prostriedkov na ich výrobu.

 

Je nemožné spočítať, koľko ľudských životov svojou nebezpečnou prácou títo hrdinovia zachránili. Oni sami to však nevnímajú ako niečo výnimočné. Je to profesia, ktorú si vybrali dobrovoľne, nevyvyšujú sa nad iné vojenské odbornosti, ani si nepotrpia na mediálny ošiaľ. Jediné po čom túžia, je urobiť si svoju prácu a živí a zdraví sa vrátiť domov k svojim rodinám s pocitom, že Afganistan je aj vďaka nim o niečo bezpečnejší.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 19. - Spoľahliví s mínohľadačkou aj so zbraňou


Dátum:11.08.2011
Správa:

V obrnenom Tatrapane sa teplota šplhá k päťdesiatim stupňom. Šatka pod prilbou nestíha vsiaknuť všetko vlhko, a tak si už o chvíľu všetci pretierame oči plné štípajúceho potu zmiešaného s prachom. Doslova sa tešíme na najbližšiu zastávku, aby sme aspoň na chvíľu pocítili závan čerstvejšieho vzduchu, ktorý je síce iba o desať stupňov chladnejší, ale aj ten trochu osvieži.

 

Neinformovaný človek ľahko uverí skresleným mediálnym informáciám hovoriacim o našich ženistoch v Kandaháre, že sú schopní iba stavať betónové ploty, natiahnuť pletivo, prípadne zahrnúť jamy zeminou. Pravda je však úplne iná. Spektrum úloh, ktoré je naša multifunkčná ženijná rota (mfžr) schopná plniť, je také široké, že snáď nie je na základni KAF projekt výstavby, ktorý by sa jej netýkal. O ich schopnostiach hovorí nielen 1538 metrov štvorcových odmínovanej plochy iba počas aktuálnej rotácie, ale niekoľko zrekonštruovaných strážnych veží, postavených bunkrov, strážnych stanovíšť, opravených ciest, ochranných betónových bariér atď. Všetko v prospech zvýšenia bezpečnosti mnohonárodného koaličného zoskupenia síl v Kandaháre.

 

Viackrát som už mal možnosť sledovať našich ženistov pri práci na realizácii projektov. Najväčšia základňa NATO na svete vyrástla okolo staršieho medzinárodného letiska za niekoľko rokov do neuveriteľných rozmerov a jej výstavba stále pokračuje. Veď si len stačí predstaviť ubytovanie, stravovanie, pracovné priestory pre takmer 20 tisíc obyvateľov základne, k tomu parkovacie a opravárenské kapacity pre ďalšie tisícky rôznych druhov techniky. Základňa je obrovským živým organizmom, ktorý sa stále vyvíja, mení tvar a charakter. Tieto zmeny si vyžadujú sily a prostriedky, ktoré sú schopné rýchlo a kvalitne reagovať na požiadavky velenia, aby tento kolos fungoval ako hodinky. Najrýchlejšie a najkvalitnejšie reagujúcou silou je podľa veliteľa základne KAF amerického brigádneho generála Jeffreyho Kendalla jednoznačne Slovak Engineer Unit, teda slovenská ženijná jednotka. Velenie slovenského kontingentu v Kandaháre má okrem spoľahlivej strážnej jednotky slúžiacej na vchode ECP-5 ďalší tromf v rukáve, ktorým dokáže „hrať vyrovnanú hru“ s ostatnými krajinami, ktoré vyslali oveľa viac svojich mužov a žien v uniformách ako naša, do najnebezpečnejšej provincie Afganistanu – Kandaháru.

 

Popoludňajšie afganské slnko neúnavne rozpaľuje úplne všetko, o čo sa svojimi lúčmi oprie. Rozpálené je aj obrnené vozidlo Tatrapan, ktoré stojí v zoradenej kolóne uprostred parku techniky ženijnej roty a na najbližšie dve hodiny sa stane našou nedobytnou pevnosťou uprostred nebezpečného nechráneného priestoru mimo našej základne. Chystáme sa totiž na kontrolu postupu prác pri výstavbe cesty, v rámci ktorej sa budujú aj odvodňovacie kanály. Tie budú odvádzať vodu počas jesenných dažďov do vysušeného koryta rieky. V ostatných dvoch rokoch záplavy zničili veľkú časť oplotenia základne a vyschnutá zem nebola schopná absorbovať vodu počas niekoľko dní trvajúcich dažďov. Aj vtedy bola „povolaná“ najreakčnejšia“ jednotka a slovenskí ženisti dokázali doslova cez noc vrátiť kandahárskej základni jej nedobytnosť. V súčasnosti výstavbu systému odvodňovacích kanálov realizuje zahraničná súkromná firma, ktorá zamestnáva aj domácich Afgancov. Dnešná úloha príslušníkov slovenskej ženijnej roty je zabezpečiť ozbrojenú ochranu inšpekčného tímu veliteľstva základne zloženého z projektanta a zástupcov hlavného inžiniera základne.

 

Jednotný púštny digitálny vzor na nepriestrelných vestách vojakov pripravujúcich sa na výjazd narúša zelené a „lesné“ zafarbenie viest kolegov z USA, Veľkej Británie a Kanady, ktorí nastupujú do Tatrapanu spolu s veliteľom mfžr - skúseným kapitánom. Nastupujem ako posledný a obsadzujem sedadlo v zadnej časti transportéra. V zadnom priestore vozidla sú okrem nás ešte dvaja naši ženisti, tretí vrchnou polovicou tela vypĺňa priestor streleckej veže s lafetovaným guľometom. Konvoj sa pomaly pohol z parku techniky a cez základňu smeruje k výstupnému kontrolnému bodu, po prekročení ktorého si už bezpečnostná situácia vyžaduje zasunutie zásobníkov do zbraní a ich nabitie. Od tejto chvíle je už situácia skutočne nebezpečná.

 

Rozpálené obrnené vozidlo už po niekoľkých minútach pripomína suchú saunu. Bezpečnostná situácia si však vyžaduje mať nepretržite na sebe ťažkú a hrubú nepriestrelnú vestu a na hlave prilbu. Asi po dvadsiatich minútach trvajúcich večnosť konvoj zastavuje a vojak vo veži hlási „CLEAR“. Postupne vychádzame na denné svetlo. Rozostavaný odvodňovací kanál je od nás vzdialený približne 30 metrov. Jemne prikrčení a v rozstupe k nemu kráčame so zbraňami pripravenými na odvrátenie možného útoku. Družstvo ochrany posilnené o ozbrojených ženistov sa rozmiestňuje do kruhovej obrany okolo stojaceho konvoja. Počas pohybu sa snažíme pozorovať okolie a podozrivé indikátory možných hrozieb. Okrem nastraženého výbušného systému nás môže ohroziť aj vzdialený ostreľovač Talibanu, ktorý v minulosti na rovnakom mieste smrteľne zasiahol dvoch koaličných vojakov. Cesta ku kanálom je z jednej strany lemovaná rozťahanou skládkou odpadu s niekoľkými chatrčami obývanými lokálnymi „triedičmi“, ktorí nás zdanlivo bez záujmu pozorujú. Spoza jednej kopy odpadu vybehne kŕdeľ detí. Čomu treba venovať pozornosť? Bežiacim deťom, dospelým pri drevenej búde, alebo kôpke niečoho tmavého, čo v ostrom slnečnom svetle vyzerá ako silueta ležiaceho ostreľovača? V takýchto prípadoch je naozaj jediným východiskom spoľahnúť sa na nadrilovaný pohyb v zníženej siluete a využívanie ochrany terénnych prekážok.

 

Sme na mieste. Inžinier rozkladá veľký výkres s projektom, veliteľ mfžr diktuje súradnice GPS ústia jedného z kanálov kanadskému kolegovi, ktorý si ich značí do notesa. Vykopaný kanál má už pozdĺž zarovnaných stien pripravenú kovovú klietku čakajúcu na zaliatie betónom. „Od minulého týždňa sa tu nič nepohlo,“ hovorí veliteľ. „Produktivitu negatívne ovplyvňuje Ramadán,“ vysvetľuje mi rezignovane. „Dúfam, že táto časť už bude budúci týždeň dokončená,“ pridáva sa Kanaďan. „Už teraz sú v sklze,“ dodáva. „Tu sme skončili!“ – volá z diaľky inžinier a dáva pokyn na návrat do vozidiel. Čakajú nás ešte dve podobné zastávky, kým sa bezpečne vrátime na základňu.

 

V obrnenom Tatrapane sa teplota šplhá k päťdesiatim stupňom. Šatka pod prilbou nestíha vsiaknuť všetko vlhko, a tak si už o chvíľu všetci pretierame oči plné štípajúceho potu zmiešaného s prachom. Doslova sa tešíme na najbližšiu zastávku, aby sme aspoň na chvíľu pocítili závan čerstvejšieho vzduchu, ktorý je síce iba o desať stupňov chladnejší, ale aj ten trochu osvieži. Jeden z vojakov otvorí prenosnú chladničku a podáva všetkým chladenú vodu. Obsah trojdecovej fľaše som vlial do rozhorúčeného tela na niekoľko dúškov rovnako, ako všetci vo vozidle. Napriek možným hrozbám s úľavou od tepla vystupujeme aj na ďalších zastávkach a opäť sa vraciame do „pancierovej sauny“. Pri pohľade na ženistov(!), ktorí zvládajú úlohy ochrany inšpekčného tímu bez akéhokoľvek zaváhania, si znova pomyslím na slovo ,multifunkčná´ v názve ženijnej jednotky, ktoré tam právom patrí a snáď ani neexistuje výstižnejší prívlastok na jej charakteristiku.

 

Vo vojenskej operácii sa každý musí spoľahnúť na svoju zbraň a schopnosť narábať s ňou. Či je to ženista, vojenský kuchár alebo kaplán. Ochrana iných osôb je však už na vyššej úrovni zodpovednosti, ktorú príslušníci našej ženijnej roty bezpečne dosahujú. Ich spôsobilosť v žiadnom prípade nie je obmedzená, skôr sa zdá, že je takmer neobmedzená. Tromf v podobe ženijnej roty nie je teda iba v rukách velenia slovenského kontingentu, ale aj našich koaličných partnerov, ktorí ho kedykoľvek v „tímovej hre“ s dôverou použijú, pretože vedia, že slovenskí ženisti dokážu všetky úlohy splniť spoľahlivo s mínohľadačkou aj so zbraňou.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 18. - Od úžasu k tragédii za 48 hodín


Dátum:10.08.2011
Správa:

Informácia o tom, že sústredený útok povstalcov kombinovaný s explóziou bomby v blízkosti sídla vysokého úradníka v provincii Uruzgan, pri ktorom zahynuli desiatky osôb nie je na tunajšie pomery ničím výnimočná. Mňa však v tomto prípade zaujalo miesto tragédie. Zničená budova, ktorá vo svojich ruinách pochovala niekoľko ľudí, bola miestom, odkiaľ som pred štyridsiatimi ôsmimi hodinami fotografoval mesto Tarin Kowt.

 

V rámci výjazdu provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) na obhliadku už realizovaných ale aj prebiehajúcich projektov prechádzame mestom Tarin Kowt. Niektoré z plánovaných zastávok sme museli pre zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu z nášho programu „za pochodu“ vypustiť. Nebezpečenstvo nástražných výbušných systémov a samovražedných útočníkov vo vozidlách však stále hrozí aj na ostatných trasách nášho pohybu.

 

Opúšťame Masalaya School a vychádzame na vojakmi uzavretú ulicu. Každý sa pozorne obzerá okolo seba, zbrane máme v rukách pripravené na okamžitú reakciu. Po jednom čo najrýchlejšie nastupujeme do obrnených transportérov Bushmaster. Veliteľ a zároveň operátor obrneného vozidla preverí spojenie so všetkými vozidlami v konvoji, patrolujúci vojaci sa sťahujú do vozidiel a kolóna sa pohýna. Prejdeme niekoľko ulíc, kým čelné vozidlo zastaví. Vojaci zabezpečujúci našu ochranu zosadajú opatrne ako prví, preveria priestor v najbližšom okolí vozidiel a postupne uzatvárajú celú ulicu. V najbližších minútach bude ulica pre motorové vozidlá zablokovaná. Priechod cez ňu majú iba chodci, ktorých vojaci skontrolujú pohľadom, či nemajú na sebe niečo podozrivé, pripomínajúce ukrytú zbraň alebo smrtonosnú výbušnú vestu. Sme pred úradom ministra pre elektrifikáciu provincie Uruzgan. Budova je zvonka aj zvnútra strážená príslušníkmi Afganskej národnej polície. Policajtov je tu toľko, že si pripadám ako na policajnej stanici. Naša Force protection (ochrana síl) sa rozmiestňuje na všetkých stranách navštívenej budovy. V rozpálených obrnených Bushmastroch sa teplota blíži k päťdesiatim stupňom, preto hneď po vystúpení cítim úľavu a osvieženie vďaka jemnému vánku a štyridsiatim dvom stupňom Celzia, ktoré ukazuje displej mojich taktických hodiniek. Rýchlo sa však presúvame s celou skupinou do budovy, aby sme skrátili reakčný čas možných útočníkov na našu prítomnosť na ulici. Budova ministerstva je značne ošarpaná a aj pred ňou je policajná stráž. Na stenách chodieb visia zarámované plagáty s arabskými heslami. Podľa fotografií na plagátoch ide o výzvy obyvateľom Afganistanu, aby neprodukovali ópium, ale venovali sa pestovaniu zeleniny a iných plodín. V miestnosti, kde sa má stretnúť americký šéf PRT s ministrom je už pripravená veľká misa sušeného ovocia a termosky s čajom. Prichádza minister pre elektrifikáciu inžinier Sami, pozdraví sa s celou našou delegáciou, prehodí pár zdvorilostných viet a prechádza rovno k hlavnej téme budovania elektrických sietí v provincii Uruzgan so zameraním sa na mesto Tarin Kowt. Prísľub ďalšej spolupráce PRT pri budovaní infraštruktúry šéf tímu potvrdzuje a debata pokračuje v odbornom duchu ďalších asi 30 minút.

 

Opúšťam miestnosť, aby som si prezrel okolie úradu. Pred vchodom je asi desať afganských policajtov, ktorí sa na mňa usmievajú, ukazujú na moju nepriestrelnú vestu, zbraň a útočný nôž v puzdre a vášnivo diskutujú. Nerozumiem im ani slovo, tak iba opätujem úsmev a vydám sa aj s naším slovenským nadporučíkom z PRT na prehliadku okolia. Na malom pozemku okolo budovy je odstavených niekoľko policajných i civilných automobilov a motocyklov. Prechádzame popri nich dozadu za budovu, kde je malé políčko s nasadenou kukuricou, paradajkami a slnečnicami, a zrazu prekvapenie! Neverím vlastným očiam. Áno, aj minister pre elektrifikáciu provincie Uruzgan čerpá elektrickú energiu potrebnú na chod úradu z dieslovej elektrocentrály! Odkiaľsi pribehne prítulný hnedý psík a zrazu sa stáva centrom pozornosti vojakov. Najprv ho odháňajú, ale keď vidia ako radostne vrtí chvostom, rezignujú a hladia ho. Pred budovou úradu si austrálski a americkí vojaci podelia stráženie a tí vyčerpanejší si posadajú na nízky múrik. Niektorí využijú mäkkosť trávy a sadajú si tiež. Zbrane však máme všetci nabité a zaistené. Čo keby...?

 

Stretnutie končí, opúšťame pozemok ministerského úradu a pešo sa presúvame do rezidencie guvernéra Uruzganu. Je to iba asi 50 metrov, ale pripadá mi to ako päť kilometrov. Na balkónoch okolitých budov sú ľudia. Pohľadom skúmame, či nemajú v rukách niečo, čo pripomína zbrane. Tie naše máme pažbami pevne zaseknuté v ramene a „prst na spúšti“. Rýchlou chôdzou prechádzame posledné metre a mizneme v bráne komplexu niekoľkých budov. Bránu zo strany ulice uzatvoria vojaci s obrnenými Bushmastrami. Vo vnútri komplexu je množstvo po zuby ozbrojených afganských policajtov. Nachádzame sa v najstráženejšom objekte celej provincie. Už o čosi pokojnejšie a pomalšie prechádzame popri budove úradu zástupcu guvernéra, ktorá je zvonku zanedbaná a ako som sa neskôr presvedčil, zvnútra nevyzerá o nič lepšie. Kým mi náš nadporučík z PRT vysvetľuje účel jednotlivých budov, prechádzame úzkym chodníkom popri Hummeri afganskej polície, ktorý blokuje cestu do hlavnej budovy, kde sídli sám guvernér. Odkladám zbrane a odovzdávam ich do starostlivosti Austrálčana, ktorý zostáva strážiť vchod do rezidencie.

 

Vnútro sídla guvernéra vyzerá na tunajšie pomery veľmi dobre. Prechádzame po hrubých kobercoch popri obrazoch zavesených na stenách úzkych chodieb a vychádzame na prvé poschodie. V budove sa to len tak hemží personálom v čistých dlhých bielych košeliach, cez pootvorené dvere vidím do niekoľkých kancelárií, kde nechýbajú masívne stoly s počítačmi. Do miestnosti pre oficiálne návštevy nás vovedie asistent guvernéra. Bohato vyšívané čalúnenie pohodlných sedacích súprav spolu so stolíkmi z vykladaného dreva navodzujú trochu pochmúrnu atmosféru. Tento pocit umocňujú ťažké závesy a hrubé záclony, ktoré takmer bránia slnečným lúčom vniknúť do miestnosti. Na malých stolíkoch sú už pripravené porcelánové šálky a termosky s čajom. Prichádza guvernér Shirzad, ktorý sa hneď pri príchode ospravedlňuje, že sme naňho museli chvíľu čakať. Je to pokojný rozvážny muž s protézou namiesto ľavej ruky. Usádzame sa a guvernér nás po uvítaní pomaly zoznamuje so situáciou v provincii. Po týchto informáciách plynulo prejde k plánom, ktoré by chcel vo svojom volebnom období stihnúť naplniť. Sedím od guvernéra asi päť –šesť metrov a vyťahujem si zápisník na poznámky. V tej chvíli vstáva jeden z jeho asistentov a zapnutím klimatizácie v mojej tesnej blízkosti mi nechtiac znemožní začuť čo i len slovíčko z guvernérových úst. Rezignovane dopíjam horúci ale osviežujúci čaj a taktne sa vytratím von z budovy. Náš nadporučík ma už čaká vonku, podáva mi pištoľ aj samopal. Nasadzujem si opäť vestu a spolu sa vyberáme na obhliadku „governor compound“. Vidím ešte rozostavanú budovu budúceho úradu guvernéra, pred ktorou je voľné priestranstvo veľkosti futbalového ihriska. Nadporučík spomína, že pred niekoľkými mesiacmi bolo toto miesto plné plátenných stanov, konalo sa tu totiž veľké zasadnutie kmeňových vodcov z celej provincie. Za staveniskom sa nám naskytol doteraz nevídaný výhľad na zelené pláne polí a stromov asi prvýkrát, čo som v Afganistane. Kolega z PRT mi hovorí, že bude mať pre mňa ešte krajší výhľad. Nechám sa teda prekvapiť. Vraciame sa k budove, popri ktorej sme prechádzali komplexom ako prvej. Naše transportéry medzitým vojaci zaparkovali priamo pred budovou zástupcu guvernéra Khoday Rahim Khana, ktorý teraz sedí na stretnutí so šéfom PRT v rezidencii guvernéra. Kolega ukazuje na strechu dvojposchodovej budovy a ja sa pýtam, či úradníci budú súhlasiť a dostávame kladnú odpoveď. Predierame sa teda až na strechu asi meter širokým schodišťom. Čistota a poriadok sa nedajú so sídlom guvernéra vôbec porovnať. Steny sú zažltnuté a obité. Vychádzame na strechu, odkiaľ máme výhľad až na niekoľko kilometrov. Vidieť dokonca aj strážne veže Mnohonárodnej základne Tarin Kowt. Na streche stojí v strážnej búdke sotva osemnásťročný vojak. Pýtam sa ho zdvorilo po anglicky, či si ho môžem odfotiť. Nerozumie mi, ale na gesto s fotoaparátom prikývne, vypne hruď a „nahodí“ ľahký úsmev. Poďakujem, podám mu pravicu a rýchlo si odfotografujem výhľady zo strechy na všetky strany, zo strechy totiž vidím, že naša delegácia sa už vracia z prijatia u guvernéra. Ponáhľame sa teda opäť úzkym točitým schodišťom pred budovu k vozidlám. Nasadáme a kolóna po preverení fungovania spojenia vyráža opäť do ulíc. Ešte než opustíme bránu, dostávam ponuku fotografovať počas cesty z jednej zo streleckých veží na streche obrneného Bushmastra. Neváham ani sekundu a striedam austrálskeho strelca vo veži. Je to zvláštna situácia – v jednej ruke nabitý samopal a v druhej digitálna zrkadlovka. Priorita je však jednoznačná, treba si chrániť život, preto sledujem so zbraňou pripravenou v pravej ruke okolie a ľavou opäť naslepo cvakám fotoaparátom po uliciach Tarin Kowtu počas celej cesty späť na základňu. Vo vysokej rýchlosti stíham sledovať mávajúce deti, polorozpadnuté chatrče, otáčajúcich sa mužov. Jeden z malých chlapcov sa zohol na zem po kameň a hádže ho po obrnenom vozidle. Aj to je spôsob, ako vyjadriť postoj k našej - prach víriacej - prítomnosti v „jeho“ meste. Konečne prechádzame vstupnou bránu na základňu. S úľavou si vydýchnem. Po vybití zbraní zamávam slovenskému strážnemu slúžiacemu na veži pri bráne. Výjazd končí zaparkovaním obrnených transportérov pred veliteľstvom PRT a všetci úplne spotení pod ťažkými nepriestrelnými vestami sa rozchádzame umyť sa a prezliecť do suchých vecí. Obdiv patrí všetkým príslušníkom provinčných rekonštrukčných tímov, ktorí takéto nebezpečné cesty absolvujú pravidelne v snahe poradiť a pomôcť afganským obyvateľom postaviť ich krajinu na vlastné nohy. To, že pri tom nepretržite riskujú vlastné životy, ich zaraďuje k najväčším hrdinom, ktorí si zaslúžia všeobecnú úctu a rešpekt.

 

...

 

Dva dni po výjazde do Tarin Kowtu som sediac vo svojej kancelárii v Kandaháre preberal hlásenia od veliteľov odlúčených jednotiek, keď prišla informácia o zvýšenom bezpečnostnom stupni na MNB Tarin Kowt. Dôvodom bola eskalácia ozbrojeného násilia v neďalekom meste. Povstalci uskutočnili ozbrojené a bombové útoky v centre mesta Tarin Kowt, pri ktorých zomrelo najmenej 22 ľudí a 40 osôb bolo zranených. Správu v ten večer priniesol ako prvý spravodajský server britskej BBC (http://www.bbc.co.uk/news/world-south-asia-14325486). Podrobnejšie informácie s fotodokumentáciou som získal z veliteľstva až druhý deň po incidentoch. Jedna z bômb vybuchla v tesnej blízkosti budovy úradu zástupcu guvernéra, zo strechy ktorej som sa kochal zelenou krajinou. Následne bola budova napadnutá ozbrojencami, ktorí dokončili to, čo z väčšej časti už vykonala bomba. Na fotografii po útoku bola aj „moja“ strecha, kde som pred dvoma dňami zvečnil mladého službukonajúceho afganského vojaka. Na mieste stojaceho vojaka s ľahkým úsmevom však bola iba kaluž krvi a prevrátená stolička...


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 17. - Adrenalínová cesta do dievčenskej školy


Dátum:08.08.2011
Správa:

Dostať sa do nechránenej zóny mimo vojenských základní nemá možnosť väčšina našich vojakov v Afganistane. Do miest a obcí chodia príslušníci provinčných rekonštrukčných tímov, špecialisti na likvidáciu výbušných prostriedkov z EOD-tímu a chlapi z operačného výcvikového a styčného tímu počas cvičenia konvojov. To, že sa to podarilo aj mne, vďačím náhode. Bol som jednoducho v správnej chvíli na správnom mieste. Aj keď to bolo extrémne nebezpečné, rozhodne to stálo za to!

 

Horúci júlový deň v Tarin Kowte sa ničím nelíšil od tých ostatných. Slnko pieklo a informácie o bezpečnostnej situácii pred odletom z Kandaháru naznačovali, že väčšinu dňa budeme mať všetci na základni v „TK“ oblečené nepriestrelné vesty a kevlarové prilby v dosahu. Predpoludním už vystupujem z Herculesa na pôdu Mnohonárodnej základne Tarin Kowt vo veste a prilbe tak, ako kážu predpisy. Veliteľ strážnej jednotky mi počas cesty z letiska do Campu Holland objasňuje bezpečnostnú situáciu s tým, že zvýšený stupeň bezpečnosti sa očakáva až okolo 18-tej hodiny, to znamená, že si dovtedy budem môcť vestu odložiť v priestoroch našej jednotky. Moja druhá návšteva Tarin Kowtu počas nasadenia začala teda celkom fajn. Po popoludňajšej účasti na rokovaní s Afgancami v PRT House si podvečer sadáme u našich „strážákov“ pod slnečník a s chlapmi popíjame kávu. Prichádza aj kapitán z provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) a má skvelú správu. Zajtra o ôsmej ráno odchádza konvoj do mesta Tarin Kowt na obhliadku dievčenskej školy, na ktorej stavbe sa podieľalo PRT Uruzgan. Navštíviť by sme mali sídlo provinčného ministra pre elektrifikáciu a guvernéra provincie Uruzgan v jeho rezidencii. V programe je aj návšteva mešity a blízkeho bazáru vo vzdialenejšej obci, s ktorých rekonštrukciou rovnako pomohol PRT. Večer si pripravujem všetky veci na ráno, vyčistím zbrane, skontrolujem muníciu, nabijem batérie do fotoaparátu a pripravím si balenú vodu, ktorú si ráno nalejem do camelbacku. Predpoveď počasia na zajtra – bude 43°C v tieni. Zaspávam o čosi skôr ako zvyčajne, aby som bol ráno čerstvý. V tmavom pancierovom kontajneri je absolútne ticho a tma – perfektné podmienky na pokojný spánok. Ak samozrejme nebude v noci útok povstalcov na základňu.

 

Je slnečné a horúce ráno. Kolega z PRT prichádza o 7.15 práve včas, aby sme stihli raňajky, vystrojili sa a boli včas v brífingovej miestnosti PRT. Zoznamujem sa s novým americkým vojenským veliteľom a so zástupcom civilného šéfa PRT. Počas brífingu dostávam základné informácie o trase nášho konvoja, ktorý bude pozostávať z troch austrálskych obrnených vozidiel typu PMV (Protected Mobility Vehicle) Bushmaster a jedného vozidla ASLAV. Veliteľ konvoja popisuje jednotlivé miesta a približný čas odkedy dokedy sa tam zdržíme. Všetkým zúčastneným objasňuje bezpečnostné opatrenia a zásady správania sa pri napadnutí konvoja. Informácie každý vníma s rešpektom, veď útoky na konvoje nie sú v Afganistane ničím ojedinelým. Prichádzame k obrneným vozidlám, kde si už vojaci pripravujú muníciu do streleckých veží na strechách ťažkých automobilov. Veliteľ konvoja oznamuje odklad výjazdu o 10 minút, pretože predsunutá jednotka, ktorá nám išla dopredu preveriť bezpečnosť trasy, objavila nástražné systémy na ceste do mešity. Po desiatich minútach veliteľ vypúšťa z programu mešitu aj tržnicu. Ísť na tieto miesta by dnes bolo novými trasami časovo náročné a príliš nebezpečné, pretože nástrah môže byť oveľa viac. Nastupujeme teda vo vestách a prilbách s osobnými zbraňami do vozidiel. Pištoľ v stehennom puzdre, samopal na popruhu okolo krku, zásobníky v sumkách upevnené na veste a v ruke veľký fotoaparát. V konvoji opúšťame Camp Holland a o chvíľu už prechádzame bránou základne do nechráneného priestoru. Pod strážnou vežou si do zbraní vsúvame zásobníky, zasúvame náboj do nábojovej komory a so zaistenými zbraňami pokračujeme priamo do mesta Tarin Kowt. Sedíme šiesti v osemmiestnom zadnom priestore Bushmastra po bočných stranách, trojice oproti sebe. Štvorbodové bezpečnostné pásy tesne obopnuté okolo nepriestrelných viest nám nedovoľujú takmer žiadny pohyb. Sedím bokom asi pol metra za vodičom a snažím sa vidieť na cestu. Nemám šancu, tak aspoň vystieram ruku s fotoaparátom a intuitívne mierim objektívom na čelné sklo, aby som pomedzi vodiča a operátora zachytil aspoň čosi z nášho presunu. Cesta je prašná a niekoľko tonové kolosy na kolesách nás v oblakoch prachu vezú priamo do centra. V streleckej veži stojí za guľometom austrálsky vojak, ktorý cez vysielačku zabudovanú v prilbe komunikuje s operátorom vedľa vodiča. Ten má pred sebou displej zobrazujúci prehľad o situácii vlastných jednotiek v priestore a obraz z kamier umiestnených zvonku vozidla. Aj ja mám pred sebou displej, ale na fotoaparáte, kde si kontrolujem zábery získané „naslepo“ cez čelné sklo vozidla. Vidím dva naše obrnené transportéry idúce v prachu pred nami a množstvo ľudí motajúcich sa pozdĺž cesty pred drevenými chatrčami. Sme v meste Tarin Kowt. V meste, z okolia ktorého sú niekoľkokrát v týždni odpaľované rakety ohrozujúce základňu plnú vojakov a ktorého bazár je provinčným strediskom čierneho trhu so zbraňami a nástražnými výbušnými systémami. Každý okoloidúci automobil, či motocykel môže byť potenciálnou bombou. Aké sú asi myšlienky povstalcov, keď vidia konvoj vojenských vozidiel priamo „pod nosom“? Pevný pancier za chrbtom a skúsení strelci vo vežiach nám však zvyšujú šance, že presun prebehne v poriadku.

 

O niekoľko desiatok minút vozidlo zastavuje a operátor po preskúmaní okolia dáva pokyn na zosadnutie. Austrálski vojaci zosadajú ako prví a zaujímajú pozície okolo vozidiel. Vystupujem ako posledný a pripájam sa k americkému veliteľovi PRT a ďalším osobám v sprievode. Všimnem si, že celá ulica je z oboch strán zablokovaná našimi vozidlami a ozbrojená ochrana pohľadom skúmavo prezerá osoby pohybujúce sa po ulici. Riziko, že je medzi nimi samovražedný útočník je reálne. Obďaleč sa hrajú deti a prítomnosť ozbrojených vojakov u nich vzbudila pozornosť. Chcú sa k nám priblížiť, ale vojaci im gestami a frázami v jazyku Pashtu vymedzujú vzdialenosť na akú sa smú priblížiť k našim vozidlám. Naši majú ulicu pod kontrolou a my ostatní vchádzame do dievčenskej školy Malaya Girls School. Bránu otvára bradatý muž s malým, asi päťročným chlapcom, zrejme vnukom. Neskôr sa dozvedám, že bradatý Afganec je akýmsi správcom a školníkom. Na nádvorí nás víta iniciátorka založenia školy, vzdelaná a odvážna poslankyňa pani Kakar, ktorá je poradkyňou riaditeľa pre vzdelávanie provinčnej vlády a neoficiálnou riaditeľkou školy. Pozýva nás dovnútra budovy s bielou omietkou a vitrážou z modrého skla. Škola zvonku vyzerá ako prázdna, rovnako aj chodby sú tiché a prázdne. Pani Kakar vysvetľuje, že škola je projektovaná na kapacitu 900 študentiek, ale v súčasnosti je zapísaných iba okolo 400 dievčat a aj z tých je polovica na prázdninách. Niektorí rodičia, alebo skôr otcovia, však stále bránia dievčatám vzdelávať sa. Poslankyňa nás vedie schodiskom na poschodie, odkiaľ vidieť cez vnútorné okná veľkú telocvičňu. Míňame miestnosť s počítačmi na stoloch a vchádzame do presvetlenej miestnosti, akejsi zborovne s úplne novým ešte zabaleným nábytkom. Škola má podľa neoficiálnej riaditeľky akútny nedostatok učiteľov. Žien so vzdelaním je veľmi málo a muži nemajú veľký záujem učiť dievčatá. Existencia dievčenskej školy je niečím, čo donedávna v Afganistane bolo nemysliteľné.

 

Nasledujeme pani Kakar, ktorá nás vedie do budúcej knižnice. Zatiaľ sú tu iba prázdne police, ale knihy sú vraj už na ceste. Vybaviť ich pre dievčenskú školu predstavovalo nadľudské úsilie. Na otázku, či sa neobáva útokov proti nej zo strany fundamentalistov, odpovedá, že absolvovala niekoľko rozhovorov v rádiách a ona sama sa pýta ľudí na ulici, čo si myslia o jej snahách. Názory sa vraj rôznia, ale väčšina Afgancov už pochopila, že iba vzdelanie pomôže napredovaniu krajiny. Jeden z opýtaných jej vraj dokonca povedal, že je škoda, že tu nebola pred dvadsiatimi rokmi. Riaditeľka ďalej vysvetľuje systém štúdia dievčenskej školy Malaya, ktoré je rozdelené do dvoch stupňov. Prvý pozostáva zo siedmich a druhý z piatich ročníkov. Pýtame sa riaditeľky, či by sme sa mohli pozrieť aj do nejakých tried, ako prebieha vyučovanie. Ženská časť našej skupiny smie ísť dovnútra triedy, muži musíme zostať pred prahom. Také sú miestne zvyklosti. V čistej triede sú vzorne uložené stoličky s odklápacími plastovými doskami na písanie. Kapacita učebne je naplnená asi na polovicu Dievčatá v jednoduchých dlhých bielych ale i farebných šatách vstávajú a klopia hlavy nadol. Učiteľka nám vysvetľuje, že dievčatá sú šikovné a učia sa rýchlo. Ukáže na asi osemročné dievča sediace v prvom rade pri dverách. Dievčatko otvára zošit a s hlavou sklonenou pár centimetrov nad zošitom čosi napíše arabským písmom úhľadne sprava doľava. Zdvihne hlavu a sebavedomo sa usmieva. Mierim fotoaparátom hlbšie do triedy, dievčatá vo veku od osem do dvanásť rokov s odhalenými tvárami hľadia trochu ustráchane a tie staršie si zakrývajú tvár rukami alebo šatkou. Domov a teraz aj škola sú jedinými miestami, kde si môžu sňať „burku“ (tradičný ženský odev zahaľujúci celé telo až po zem okrem očí) a odhaliť svoju tvár. Kultúra im navyše nedovoľuje ukazovať tvár pred cudzími mužmi. Rešpektujem ich odmietanie fotografovania a idem na nádvorie na vzduch.

 

Prechádzam chodbami školy a niečo mi v triedach a na chodbách chýba. A už aj viem, čo to je. V celej škole nevidím jediný radiátor, klimatizáciu, dokonca ani elektrické zásuvky, preto rýchlo vyhľadám miestnosť, kde som videl počítače, aby som sa presvedčil, akým spôsobom sú pripojené a do akej siete. Výsledok môjho zisťovania je šokujúci. Počítače sú pripojené káblom vedúcim do miestnosti oknom na malú elektrocentrálu stojacu za školou. Ťažko si predstaviť vyučovanie v triedach v najteplejších letných mesiacoch pri priemerných teplotách okolo 45°C bez klimatizácie a naopak cez zimu bez kúrenia. Elektrifikácia Tarin Kowtu postupuje veľmi pomaly a kto z lokálnych úradníkov by uprednostnil pripojenie dievčenskej školy pred inými „dôležitejšími“ miestami? Vychádzam hlavným východom zo školy na nádvorie a pri bráne, ktorou sme vchádzali sedí na plastovej stoličke austrálsky vojak, ktorý má za úlohu strážiť vchod zvnútra. Jeho kolega stojí za bránou na ulici. Ulica je stále uzavretá, vojaci stoja na svojich pozíciách. Vojak na plastovej stoličke vedie jednoduchú diskusiu v Pashtu s vnukom školníka. Chlapec sa usmieva a zaujíma ho všetko, čo má vojak pri sebe. Keď mu vojak nedovolí dotknúť sa zbrane, chlapec odbehne a o chvíľu sa vracia s prútikom. Dôležito si sadne vedľa Austrálčana a napodobňuje prútikom držanie zbrane. Vraciam sa späť do budovy školy a všimnem si niečo, čo som si pri príchode nevšimol a pre mňa sa tento jednoduchý výjav stáva symbolom zmien v afganskej spoločnosti. Cez zábradlie schodišťa vo vstupnom vestibule sú prevesené „burky“. Pohľad na ne mi okamžite mení vnímanie celého tohto miesta. Škola sa vlastne stala miestom, kde sa afganské dievčatá nemusia skrývať, miestom, kde slobodne môžu odhaliť svoju identitu a prejaviť sa fyzicky aj intelektuálne. Je to druh slobody ťažko predstaviteľný pre človeka pochádzajúceho zo západného sveta. Aj pre znalcov tunajšej kultúry by bola pred dvadsiatimi rokmi takáto radikálna zmena utópiou.

 

Po návšteve školy ešte absolvujeme stretnutie s lokálnym ministrom pre elektrifikáciu a prijatie u guvernéra provincie Uruzgan. Cestou späť do základne sledujem z otvorenej veže Bushmastera okolitú krajinu a ľudí. Dospelí sa otáčajú za naším konvojom a ja sa spolieham na svoju vestu, prilbu a zbraň, ale hlavne na austrálskych kolegov, že situáciu v okolí majú plne pod kontrolou. Prechádzame cez predmestie Tarin Kowtu, deti nám mávajú a niektoré dvíhajú nad hlavu plechovku od nápoja a očakávajú, že im nejakú plnú hodíme. Nájdu sa aj deti, čo hodia do obrneného vozidla kameň. Máme však príliš veľkú rýchlosť a o chvíľu náš konvoj mizne v oblaku prachu skôr, než nás niekto ozbrojený napadne. Krajina sa už na prvý pohľad síce začína meniť, ale smutné na tejto zmene je, ako na väčšine revolučných zmien v histórii, že prichádza pod vplyvom ozbrojeného konfliktu. Nikto súdny si nedovolí tvrdiť, že všetky tie obete stáli za to, pretože ľudský život sa ničím nevyváži, napriek tomu majú vďaka tejto zmene afganské deti šancu pretvoriť svoju vlastnú krajinu vlastným intelektom a pracovitosťou. Zmena by nenastala bez prítomnosti a pomoci koalície krajín, ktoré sa snažia ukázať správnu cestu vývoja tejto zničenej krajiny. Civilní a vojenskí experti z provinčného rekonštrukčného tímu nezištne odovzdávajú „know-how“ domácim, aby sa naučili samostatne plánovať, pripravovať a realizovať projekty na vybudovanie a obnovu hospodárstva, infraštruktúry, bezpečnosti, školstva a kultúrneho a spoločenského života. Naše zastúpenie v PRT Uruzgan je síce malé, ale dôležité z hľadiska získavania skúseností, ktoré potom ozbrojené sily využijú pri nasadeniach doma i v zahraničí. V extrémnych životu nebezpečných podmienkach naši vojaci podávajú pomocnú ruku národu, ktorý je nám kultúrne, historicky, ale aj životnou úrovňou vzdialený. Vojaci však majú odlišný hodnotiaci pohľad na problémy ako civilisti. Vnímajú svoju prácu ako poslanie, ktoré je zároveň povinnosťou, ktorú treba čestne splniť.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 16. - Rekonštrukcia provincie začína stretnutím pri čaji


Dátum:05.08.2011
Správa:

Na staršom z Afgancov je vidieť, že sústredene premýšľa. Podchvíľou si vyzúva sandál a prekladá si nohu cez nohu. Špinavé chodidlo si vykladá na stôl a usrkne si z čaju, ktorý nám naservíroval asistent PRT. O chvíľu si už Afganec z termosky čapuje čaj aj sám. Zrejme zavetril úspešný priebeh rokovania. Jeho otázka už znie iba: „Koľko dostaneme peňazí?“

 

Pri ostatnej návšteve mnohonárodnej základne v Tarin Kowt sme s našimi príslušníkmi amerického provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) Uruzgan rozoberali možnosti, akým spôsobom by som ich mohol sledovať pri práci. Rád by som priblížil čitateľovi náročnú prácu provinčného rekonštrukčného tímu, a bez toho, aby som bol priamo s nimi v teréne, to jednoducho nejde. V žiadnom prípade som však nechcel zasahovať do ich zámerov a plánov, navyše, keď v takmer stočlennom tíme máme zastúpenie iba dvomi príslušníkmi. Práca s lokálnymi obyvateľmi v ich domácom prostredí je veľmi nebezpečná aj napriek tomu, že PRT sa snaží obyvateľom pomáhať pri projektoch, ktoré im zlepšujú životné podmienky. Vždy je tam totiž prítomná hrozba napadnutia povstalcami, ktorí prítomnosť vojenského tímu považujú za oslabovanie ich vplyvu v oblasti. Útok samovražedných útočníkov s vozidlami i bez nich sú dennou realitou vo väčšine afganských provincií a Uruzgan nie je žiadnou výnimkou. Diskusiu o mojej účasti na prehliadke projektov PRT v tejto provincii sme nakoniec uzavreli s tým, že mi dajú dopredu vedieť, keď „sa pôjde vonku“, alebo, ak bude zaujímavé rokovanie s lokálnymi obyvateľmi o nových projektoch.

 

Počas júlovej návštevy základne v Tarin Kowte som chcel postupne navštíviť našich chalanov v strážnej jednotke (SJ TK), provinčnom rekonštrukčnom tíme (PRT) a operačnom výcvikovom a styčnom tíme (OMLT). Po prílete som si stihol vymeniť suché tričko za to mokré spod nepriestrelnej vesty, zatelefonovať do PRT a OMLT, aby som zistil ich program na nasledujúce tri dni a prehodiť pár slov s veliteľom strážnej jednotky. Náš kapitán z PRT mi už v telefóne ponúkol možnosť zúčastniť sa rokovania s dvojicou Afgancov, ktorí prišli za zástupcami PRT so žiadosťou o pomoc. Samozrejme, že som ponuku rád prijal.

 

Stretnutiu v PRT House vždy predchádza séria telefonátov kvôli dohodnutiu presného času a miesta stretnutia. V praxi to znamená, že lokálna autorita obce alebo mesta zatelefonuje na kontaktné číslo PRT, kde hovor prevezme tlmočník. Ten vedie rozhovor so žiadateľom o pomoc a z telefonátu urobí podrobný zápis a preklad do anglického jazyka, ktorý potom analyzujú príslušníci PRT. Porovnanie situácie obce, odkiaľ žiadateľ telefonoval, s databázou informácií vytváranou postupne niekoľko rokov je základom na to, aby kompetentný veliteľ PRT rozhodol, či a ako sa bude dať žiadosti vyhovieť. Ak takáto možnosť je, určí sa termín a miesto stretnutia, aby so žiadateľom dohodli detaily. Miesto môže byť na pôde základne, ale aj priamo v obci. Tentoraz je miestom stretnutia PRT House priamo v Campe Holland uprostred Mnohonárodnej základne Tarin Kowt.

 

Pred 14-tou hodinou teda vchádzam do PRT-House, kde v sprievode nášho kapitána a jeho amerického kolegu prišli dvaja muži v dlhých košeliach s turbanmi na hlavách. Kapitán nás usadí v miestnosti s pohodlnými sedacími súpravami a na stole už o chvíľu rozvoniava čaj. Navzájom sa všetci predstavíme a starší z dvojice mužov zbadajúc môj fotoaparát cez tlmočníka vysvetľuje, že nesúhlasí so zverejnením svojej fotografie z obavy o svoj život. Aj bez tlmočníka som podľa jasného gesta potiahnutia prsta popod bradu pochopil jeho obavy. Spolupráca dedinčanov s koaličnými vojskami je Talibanom neodpustiteľná a znamená okamžitý rozsudok smrti. Preto sú dedinčania opatrní, a už to, že títo muži prišli osobne až na základňu je znakom toho, že pre svoju dedinu sú ochotní riskovať aj život.

 

Starší z Afgancov si vzal slovo ako prvý a v jazyku Pashtu predniesol svoju žiadosť. Týkala sa stavby novej mešity. Podporným argumentom pre jeho požiadavku bolo usporiadanie dediny. Dedina je podľa neho rozdelená na niekoľko častí a každá z nich má svoju mešitu. Obyvateľovi z jednej časti nie je dovolené vstúpiť do mešity v inej časti mesta. Príslušníci PRT už v tejto dedine boli, majú spracovaný jej podrobný profil, a preto žiadateľa „testujú“ kontrolnými otázkami. Z otázok vysvitlo, že v dedine je síce jedenásť mešít, ale stále je tam skupina obyvateľov, ktorá svoju mešitu nemá. Pomôcť postaviť ju, by malo byť úlohou PRT. Na čalúnenej sedačke sedí mladý americký dôstojník, ktorý je na svojom prvom rokovaní s lokálnymi obyvateľmi. Vedľa neho slovenský kapitán s takmer štvormesačnými skúsenosťami s podobnými rokovaniami. Takýchto stretnutí už náš kapitán absolvoval desiatky, preto ani na chvíľu neváha a pýta sa na jednu z mešít, o ktorej má PRT informáciu, že sa vôbec nevyužíva. Afganci priznávajú, že budova existuje, v súčasnosti sa nepoužíva, ale zhodne tvrdia, že je úplne zdevastovaná. Od nášho kapitána smeruje otázka, koľko peňazí by stála podľa nich rekonštrukcia prázdnej mešity. Odpoveď je najprv vyhýbavá, že to nemajú spočítané, pretože je tam nutné opraviť takmer všetko. Kapitán mi počas rozhovoru posunie list papiera, na ktorom je vyplnená tabuľka. Pošepne mi, že ide o pôvodný projekt stavby novej mešity, ktorý urobilo PRT na základe telefonickej požiadavky muža, ktorý teraz sedí oproti nám. Podľa kapitánových slov, zvyknú ceny príliš preháňať, ale práve na zreálnenie požiadaviek a vyhľadanie kompromisu medzi požiadavkami a zdrojmi.

 

Na staršom z Afgancov je vidieť, že sústredene premýšľa. Podchvíľou si vyzúva sandál a prekladá si nohu cez nohu. Špinavé chodidlo si vykladá na stôl a usrkne si z čaju, ktorý nám naservíroval asistent PRT. O chvíľu si už Afganec z termosky čapuje čaj aj sám. Zrejme zavetril úspešný priebeh rokovania. Jeho otázka už znie iba: „Koľko dostaneme peňazí?“

 

Provinčných rekonštrukčných tímov je po Afganistane rozmiestnených niekoľko desiatok. Pre provinciu Uruzgan je iba tento jediný. Hranice priestoru zodpovednosti tímu siahajú asi 60 kilometrov od základne v Tarin Kowte. Je veľmi nebezpečné navštíviť dedinu tak ďaleko vzdialenú od základne. Jednou z hrozieb je uložený nástražný výbušný prostriedok na ceste, kadiaľ vedie trasa vojenského konvoja. Vozidiel v konvoji je vždy viac. Väčšina z nich vezie vojakov, ktorí majú za úlohu chrániť zblízka i z diaľky tých, ktorí idú rokovať s domácimi obyvateľmi. V závislosti od charakteru projektu môže byť zloženie rokovacieho tímu rôzne. Od špecialistu na civilno-vojenské vzťahy, cez stavebného inžiniera až po politického poradcu. Stratégia PRT je totiž dávať obyvateľstvu prostredníctvom lokálnych autorít cenné rady pri budovaní Afganistanu a časťou prostriedkov im aj pomôcť. Stratégia sa takisto rokmi menila a kým dospela k svojej súčasnej podobe, činnosť PRT bola prevažne o finančných dotáciách, projektovaní a priamej realizácii projektov. Afganci boli už iba užívateľmi. Išlo o projekty, ako napríklad vodovod, kanalizácia, studne, elektrické generátory, ale i stavba škôl, úradov a celkovej infraštruktúry. Súčasná afganská vláda však už má svoj rozpočet, ktorý rozdeľuje provinčným vládam. Je na ich rozhodnutí, ako s rozpočtom naložiť, a civilní, či vojenskí experti z NATO iba efektívne usmerňujú tok financií tam, kde je to pre obyvateľstvo najpotrebnejšie.

 

Rokovanie prechádza do svojej poslednej fázy. V rámci rozhovoru chlapi z PRT postupne zisťujú, že na rekonštrukciu nevyužívanej mešity bude stačiť desatina pôvodnej žiadanej sumy. „Staršina“, alebo lokálna autorita dediny, bez váhania prikývne na výslednú sumu, ktorá je ani nie tritisíc amerických dolárov. Plastovú fľašu s pitnou vodou, ktorú ešte pred chvíľou zatvorenú nervózne hrýzol zubami, odkladá na stôl, obúva si sandál a spokojne hodí pohľad na svojho druha. Ich misia je splnená, prísľub peňazí získali. K uskutočneniu projektu je však ešte dlhá cesta. Treba najať stolárov, murárov, maliarov a ďalších robotníkov z dediny, ktorí si mešitu sami zrekonštruujú. PRT im bude nápomocný pri príprave projektovej dokumentácie a dohľade nad opravou stavby. Dvojica mužov má ešte na starosti vypracovať podrobný rozpočet na materiál, ktorý predložia na najbližšom stretnutí. Kapitán poďakuje za to, že Afganci prišli až na základňu a potvrdí im finančnú a materiálnu pomoc PRT pri rekonštrukcii mešity.

 

Opúšťame miestnosť aj budovu PRT House. Pred vchodom už čaká pristavené terénne auto, ktoré odváža mužov na bránu základne. My s kapitánom zostávame v tieni pred budovou a rozoberáme obsah rokovania. Je pre príslušníkov tímu skutočne ťažké adekvátne reagovať na prehnané požiadavky od lokálnych obyvateľov, aby neurazili ich zvyklosti. Kultúra a mentalita týchto ľudí je na úplne inej úrovni ako v západných krajinách. Ako sa dohodnúť s obyvateľmi celé desaťročia vojnou skúšanej krajiny a vysvetliť im, že iba spoločnými silami sa dá zvrátiť doterajší vývoj ich spoločnosti, keď sa sami nevedia dohodnúť v malej dedine? Ako rešpektovať ich kultúrne a náboženské zvyklosti, keď sa sami selektujú na skupinky, ktoré sa navzájom nerešpektujú ani v náboženstve, ktoré ich má zjednocovať? Otázok si kladiem viacero. Tou najzákladnejšou však je, koľko energie a času budú ešte potrebovať krajiny koalície na to, aby Afgancom vštepili základy budovania svojej krajiny bez pomoci iných. Afganská národná armáda spolu s políciou síce dosahujú prvé úspechy pri zabezpečovaní bezpečnosti a poriadku v krajine, stále sú však hlavným terčom povstalcov, ktorých jediným cieľom je demonštrovať neschopnosť bezpečnostných zložiek. A bez bezpečnosti nie je možný rozvoj. To si uvedomujú aj príslušníci PRT, ktorí mnohokrát musia operatívne hľadať nové trasy do dedín, pretože tie frekventované sú podmínované a plné výbušných nástrah. Z každej strany môže kedykoľvek prísť útok strelnými zbraňami. Napriek tomu idú v konvojoch medzi ľudí s jediným cieľom – pomôcť. Pomôcť tým, čo si nevedia pomôcť sami je ich hlavným krédom. Neváhajú riskovať život pri svojej práci, pretože jedného dňa si títo profesionáli budú môcť povedať, že k rozvoju Afganistanu prispeli svojím obrovským podielom. A za ten pocit im to stojí!


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie

Afganský zápisník - časť 15. - Nedocenená drina v Tarin Kowte


Dátum:29.07.2011
Správa:

Atmosféra na strážnom stanovišti je taká pohodová, akoby nebezpečenstvo dopadu rakiet a pozemných útokov ani neexistovalo. Ale tento pocit je iba zdanlivý. Každý z vojakov si dobre uvedomuje, kde slúži, a že prostredie Tarin Kowtu nemožno za bezpečné vôbec považovať. Sú to profesionáli, ktorí sa pred rodinami a známymi nepotrebujú vystatovať, že sú v extrémne nebezpečnej operácii.

 

Už v poradí druhá moja návšteva mnohonárodnej základne Tarin Kowt počas nasadenia v Afganistane naznačuje, že čas letí a čochvíľa bude za nami prvá tretina času stráveného v operácii ISAF. Je to až neuveriteľné, že sme tu už takmer dva mesiace. Jednou z povinností vyplývajúcich mi z funkcie zástupcu veliteľa kontingentu je kontrola všetkých našich vojakov vo všetkých miestach, kde sú nasadení. Preto sa zavčasu ráno vydávam spolu s dopravným dôstojníkom na check-in do austrálskeho campu, kde už čaká asi tridsať ľudí, ktorí chcú dnes letieť zo základne KAF v Kandaháre na niektorú zo základní s využitím lietadiel austrálskej armády. Kontrola batožiny prebehla rýchlo ale dôsledne a už je naložená na drevenej palete, ktorá poputuje do nákladného priestoru lietadla. Mám teda ešte niečo vyše hodiny času na raňajky a po nich už v nepriestrelnej veste s kevlarovou prilbou, samopalom a pištoľou kráčam k veľkému sivému lietadlu C-130 Hercules. Vychádzame postupne na odklopenú zadnú rampu vyše 70-tonového obra a o malú chvíľu už pripútaní na sieťových sedadlách za revu štyroch turbovrtuľových motorov opúšťame základňu smerom na provinciu Uruzgan.

 

Sotva hodinový let v útrobách lietadla bez okien v časti pre prepravu osôb bol trochu nudný a každý ho strávil po svojom. Ja som si teda zdriemol, veď v „TK“ budem mať čo robiť, aby som stihol všetko, čo mám v pláne. Cieľ mám jasný – počas troch dní postupne navštíviť (neznášam slovo kontrola) našich chalanov v strážnej jednotke (SJ TK), provinčnom rekonštrukčnom tíme (PRT) a operačnom výcvikovom a styčnom tíme (OMLT). Plány sú však na to, aby sa menili, a tak to bolo aj v mojom prípade. Veliteľ strážnej jednotky ma privítal na letisku a vezie ma terénnym autom do ubytovacieho priestoru slovenských „strážákov.“ Cestou prechádzame cez BACK GATE – zadnú bránu do Campu Holland, ktorý je sídlom aj našej strážnej jednotky. Jednoduchý zamaskovaný prístrešok poskytuje tieň dvom službukonajúcim vojakom. Plochý otvor poskytuje výhľad na celú príjazdovú cestu, a tak vojak vstupuje do našej dráhy, aby sa presvedčil, či je posádka blížiaceho sa vozidla oprávnená vstúpiť na pôdu campu. Zamávam cez bočné okienko vojakom v službe a o pár metrov si konečne môžem vyzliecť ťažkú vestu s muníciou a oprieť samopal k stolu na „verande“ opevneného ubytovacieho priestoru. „Všetci sú v službách, okrem tých, ktorí spia po ich ukončení,“ vysvetľuje nadporučík prázdne lavice za dvomi stolmi v polootvorenej miestnosti s televízorom na jednom zo stolov. Kým sa zobudia chalani pred popoludňajšou patrolou, stíham sa naobedovať a osprchovať. Úplne mokré tričko a blúza zatiaľ schnú na slnku prevesené cez lavicu a my si s veliteľom dohadujeme môj program. Počas mojej ostatnej návštevy Tarin Kowtu som síce navštívil všetky strážne stanovištia, ale čas som si musel vyčleniť aj na OMLT a PRT. S veliteľom teda preberieme najskôr teóriu.

 

Mnohonárodná základňa (Multinational Base - MNB) Tarin Kowt vznikla spojením niekoľkých menších „campov“ a predsunutých operačných základní. Pôvodne Slováci zodpovedali iba za bezpečnosť campu Holland, ale po zlúčení sa ich priestor zodpovednosti rozšíril na celú MNB. V prieskumoch spred niekoľkých mesiacov figurovala MNB Tarin Kowt v rebríčku základní, ktoré sú najčastejšie terčmi raketových útokov na treťom mieste. Ženám a mužom v uniformách, ktorí tu slúžia, teda naozaj niet čo závidieť. Vedúcu krajinu v tejto oblasti - Holandsko - nahradili Američania a Austrálčania, s ktorými naši vojaci spolupracujú najužšie. Strážna jednotka má 50 vojakov, ktorí sa striedajú v službách na jednej z dvoch hlavných brán do MNB. Cez túto bránu vstupuje prakticky väčšina všetkých vozidiel, či už Afganskej národnej armády, koaličných síl, alebo civilné afganské. Vozidlá a osoby už pred priechodom cez túto bránu skontrolovala afganská súkromná bezpečnostná služba a psovodi so psami z americkej bezpečnostnej firmy K9. Opatrnosti však nie je nikdy dosť, a preto práve Slováci zabezpečujú bezpečnosť pracovníkom K9 pri ich činnosti na bráne. Navyše majú naši vojaci na starosti aj organizáciu dopravy a asistujú pri prehliadke zranených. Ďalším a asi najzložitejším strážnym stanovišťom je MAIN GATE CAMP HOLLAND, kde slúži najviac slovenských vojakov. Chlapi pozorujú pohyb osôb a vozidiel zo strážnej veže a ďalší kolegovia pri vstupnej rampe. Prechádzajúci ukazujú doklady automaticky bez vyzvania. Kým vojaci skontrolujú vozidlo, vodič s posádkou, prípadne osoba prichádzajúca pešo, vstupujú do miestnosti na osobnú prehliadku. Tu ich už čakajú ďalší naši vojaci, ktorí detailne prehmatajú každý milimeter batožiny a odevu vchádzajúcich osôb. Dávajú si skutočne záležať, pretože v poslednom období už samovražední útočníci ukrývajú výbušné systémy aj vo svojich turbanoch. Týmto spôsobom prišiel tento týždeň o život aj starosta Kandaháru, ktorého poslal na večnosť útočník z davu pri verejnom prejave. Na celý proces kontroly cez hrubé sklo dohliada veliteľ zmeny so zástupcom z miestnosti vybavenej prostriedkami spojenia na nadriadený stupeň a podriadených. K dispozícii majú aj ovládacie panely osobného a batožinového skenera, prenášaný obraz z bezpečnostných kamier a ďalšie zariadenia nevyhnutné pre výkon služby. Možné nedorozumenia pomáha riešiť najatý lokálny tlmočník. Spolu s už spomínanou zadnou bránou predstavujú tieto tri stanovištia „statickú“ časť služieb našich neúnavných strážákov. Tou dynamickou časťou služieb je motorizovaná bezpečnostná patrola, ktorá nepretržite 24 hodín prečesáva všetky cesty na základni a pozoruje jej vonkajší perimeter. Tou najdynamickejšou a najnebezpečnejšou je však služba v tíme rýchlej reakcie (Quick Reaction Team – QRT). Ide o tím odvážnych ľudí, ktorý je v pohotovosti a pri akomkoľvek bezpečnostnom incidente okamžite vyráža na inkriminované miesto a to aj v prípade dopadu rakety, či mínometného granátu. Úlohou QRT je uzavrieť všetky prístupové cesty a lokalizovať hrozbu, či miesto výbuchu až do príchodu špecialistov, ktorí incident vyšetria. V prípade zranení na mieste incidentu poskytuje prvú pomoc. Je to však iba časť celého zoznamu úloh, ktoré QRT vykonáva v prospech bezpečnosti základne. QRT-tím čerpá informácie z operačného centra základne, kde majú Slováci zastúpenie tromi dôstojníkmi.

 

Kým mi veliteľ objasňuje jednotlivé pozície vojakov v službách, zazvoní mi telefón. Dostávam ponuku zúčastniť sa na stretnutí zástupcov PRT so zástupcami jednej z uruzganských obcí, ktorí prišli žiadať príspevok od vojakov ISAF na stavbu mešity. Odchádzam teda do PRT-house a po asi 40-minútovom stretnutí sa opäť vraciam ku strážnej jednotke. Konečne si vybaľujem osobné veci v pridelenom zodolnenom kontajneri, v akých bývajú aj naši vojaci. S veliteľom odchádzame na večeru, kde sa stretnem aj šéfa slovensko- austrálskeho OMLT. Návštevu jeho tímu si dohodneme až na stredu, teda v deň odletu. Utorok môžem celý venovať strážnej jednotke, ktorú som nestihol prehliadnuť detailne pred mesiacom. Moje plány však razom zmení ďalší z dvoch príslušníkov PRT. Prichádza s návrhom, ktorý sa jednoducho nedá odmietnuť. V utorok ráno odchádza zo základne konvoj s civilným šéfom a vojenským veliteľom PRT Uruzgan na obhliadku projektov, k realizácii ktorých významne prispel ich rekonštrukčný tím, a čo je najdôležitejšie, rezervovali pre mňa miesto v obrnenom Bushmasteri. Moje plány sú razom fuč a návštevu SJ TK musím odložiť až na utorok popoludní. Utorok priniesol podľa očakávania jeden z najzaujímavejších zážitkov z môjho doterajšieho pôsobenia v Afganistane. Jeho opisu určite vyčlením samostatnú kapitolu Afganského zápisníka. Pol dňa stráveného vo veste, prilbe so samopalom na krku a s fotoaparátom v ruke stál za to! Keď pri návrate na základňu prechádzame popod strážnu vežu a vidím našich vojakov ako pozorne sledujú priestor, viem, že už sme v bezpečí.

 

Po šťastnom návrate na základňu je ledva čas na sprchu, pretože veliteľ SJ TK mi už dohodol stretnutie s veliteľkou MNB austrálskou podplukovníčkou. Stretnutie s ňou môžem smelo zaradiť medzi najpríjemnejšie chvíle dňa. Dôvodom boli jej slová chvály na adresu našej strážnej jednotky. „S takou profesionalitou a húževnatosťou som sa počas celej svojej vojenskej kariéry ešte nestretla,“ povedala mi počas stretnutia. Podľa jej slov je na nich maximálne spoľahnutie, čo vnímajú vojaci všetkých národností na základni ako záruku bezpečnosti. Prebrali sme spolu aj tému dodania amerických obrnených vozidiel našej jednotke, aby naši chalani mohli patrolovať ešte bezpečnejšie. Podplukovníčka naznačila aj možnosť rozšíriť pôsobnosť slovenskej strážnej jednotky, pretože im dôveruje ako žiadnej inej na základni. Zhodli sme sa však na tom, že v takom prípade by muselo dôjsť k úprave mandátu a tá je podmienená uznesením Národnej rady SR. Na záver sme sa dohodli, že o tomto návrhu budem informovať veliteľa kontingentu a veliteľka sa pokúsi urýchliť proces dodania obrnených vozidiel pre SJ TK.

 

Po návšteve u podplukovníčky nám s veliteľom SJ TK už nič nebráni návšteve našich chlapcov na MAIN GATE CAMP HOLLAND. Je popoludnie a „dopravnú špičku“ majú „strážáci“ už za sebou. Pozdravím chlapov pri rampe, ktorí o pár minút odovzdajú službu svojim nástupcom. Dnes bola služba bez komplikácií. Prejdem teda do miestnosti na osobné prehliadky, kde čaká na kontrolu ešte asi desať Afgancov. Procedúry prebiehajú pokojne a veliteľ ma vedie do miestnosti veliteľa zmeny, odkiaľ spoza skla môžeme pozorovať činnosť našich vojakov pri prehliadke. Na mape si ešte raz ujasňujem presné rozmiestnenie jednotlivých strážnych stanovíšť, kde slúžia naši príslušníci. Chlapi sa usmievajú a žartujú s tlmočníkom, ktorý od zajtra začína čerpať zaslúžené voľno. Ich čaká 24 hodín voľna tiež. Po nočnej dvanásťhodinovej zmene, z ktorej plynulo prešli do „dvadsaťštvorky“ pohotovosti QRT a z nej zasa bez prestávky do dennej dvanásťhodinovej zmeny si určite zaslúžia poriadny oddych. Väčšinou však ide o pasívny oddych, pretože na základni nie je okrem jednej posilňovne žiadne zariadenie, kde by aktívne zrelaxovali.

 

Atmosféra na strážnom stanovišti je taká pohodová, akoby nebezpečenstvo dopadu rakiet a pozemných útokov ani neexistovalo. Ale tento pocit je iba zdanlivý. Každý z vojakov si dobre uvedomuje, kde slúži, a že prostredie Tarin Kowtu nemožno za bezpečné vôbec považovať. Sú to profesionáli, ktorí sa pred rodinami a známymi nepotrebujú vystatovať, že sú v extrémne nebezpečnej operácii. Každá manželka alebo priateľka verí a dúfa, že jej manžela alebo priateľa bude nebezpečenstvo obchádzať a po polroku sa šťastne vráti domov. Práve skromnosť vojakov niekedy vyvoláva pocit u ľudí doma na Slovensku, že misia v Afganistane nie je až taká nebezpečná. Je to aj tým, že v médiách sú prezentované iné lokality, ako napríklad Kábul alebo Kandahár, kam sa slovenské médiá občas dostanú počas oficiálnych návštev našich politických či vojenských predstaviteľov. Tarin Kowt v provincii Uruzgan je predsa len špecifické miesto, kam sa nedá niekedy vôbec dostať kvôli bezpečnostnej alebo poveternostnej situácii, preto informácie o činnosti našich vojakov na tunajšej MNB len ťažko prenikajú do slovenskej verejnosti. Všetci naši vojaci, ktorí tu doteraz slúžili a slúžia, si zaslúžia obrovské uznanie a rešpekt za prácu, ktorú tu odviedli a odvádzajú. Je to drina v tom najnebezpečnejšom prostredí, ktorá je mnohokrát verejnosťou nedocenená. Ja, ako zástupca veliteľa kontingentu, som hrdý na každého jedného z nich, pretože svoju prácu robia precízne a perfektne. Nikoho, ani svojich blízkych, nezaťažujú detailmi svojej ťažkej služby, pretože sa sami seba nechcú stavať do roly hrdinov. Ja však túto službu za nich rád urobím.


Obrázok:top
Autor:mjr. Milan Vanga - zástupca veliteľa a hovorca slovenského kontingentu ISAF
Autor foto:autor
Autor video:
Top správa:Nie
Poradie TOP správ:0
Pridať sociálne buttony?:Nie
Nedávať do galérie:Nie
Nedávať do tlačových správ:Nie
Anglický názov:
( !!! nezaklikávať !!! ) Slovenské V4:Nie
Anglická správa aj do V4:Nie
1 2 >>