Spirituali militum curae


Apoštolská konštitúcia pápeža Jána Pavla II.
Spirituali Militum Curae

s novou kanonickou úpravou vojenskej duchovnej správy



ÚVOD

Cirkev sa vždy starala osobitným spôsobom o VOJENSKÚ DUCHOVNÚ SPRÁVU v súlade s jej rozličnými požiadavkami. Vojaci predstavujú totiž jednu osobitnú spoločenskú vrstvu a potrebujú "kvôli ich osobitným životným podmienkam"1 konkrétnu a špecifickú formu duchovnej starostlivosti, či vstúpili do vojska dobrovoľne a natrvalo, alebo boli povolaní na určitú dobu na základe zákona. Túto vážnu potrebu zohľadnila postupne posvätná hierarchia, predovšetkým rímski pápeži na základe ich poslania slúžiť, alebo "diakonie"2 v jednotlivých prípadoch vhodným spôsobom pomocou osôb a okolností príslušnej jurisdikcie. Preto sa časom vytvorili v jednotlivých národoch cirkevné štruktúry, na čele ktorých bol ustanovený prelát s príslušnou mocou.3

 

Konzistoriálna kongregácia uverejnila v inštrukcii Sollemne semper z 23. apríla 1951 múdre ustanovenia týkajúce sa tejto veci.4 Ale teraz sa musí povedať, že prišiel čas, aby sa tieto ustanovenia doplnili, aby mohli pôsobiť s väčšou silou a účinnosťou. K tomu nás vedie predovšetkým II. Vatikánsky koncil, ktorý otvoril cestu pre vhodné iniciatívy k uskutočneniu osobitných pastoračných úloh,5 tiež aj pozorne sledované pôsobenie Cirkvi v dnešnom svete, budovanie a požiadavky mieru na celom svete, pritom sa majú tí, ktorí vykonávajú vojenskú službu, považovať za služobníkov bezpečnosti a slobody národov, pretože "tým, že splnia správne tieto úlohy, prispejú skutočne k upevneniu mieru".6

 

Odporúča sa tiež, aby veľké zmeny, ktoré sa uskutočnili, netýkali len povolania vojaka a jeho osobitných životných okolností, ale aj súčasne s ohľadom na všeobecné cítenie a porozumenie dnešnej spoločnosti pre podstatu a úlohu vojska v ľudskej spoločnosti. K tomu dáva napokon podnet aj promulgovanie nového Kódexu cirkevného práva, ktorý sa síce skutočne vzťahuje na duchovnú správu, ale pritom ponecháva dovtedy platné zákony nezmenené,7 ktoré sa dnes predsa vhodným spôsobom opravujú, aby z ich vhodného usporiadania vyrástli zrelšie plody. Zákony tohto druhu nemôžu byť prirodzene také isté pre všetky národy, pretože počet katolíckych veriacich, ktorí sa zaväzujú k vojenskej službe, nie je všade rovnaký ani absolútne ani relatívne a v tomto sa pomery na jednotlivých miestach od seba veľmi odlišujú. Preto je vhodné, aby sa stanovilo niekoľko všeobecných noriem, ktoré by platili pre všetky vojenské ordinariáty (doteraz nazývané vojenské vikariáty) a ktoré by sa mali napokon doplňovať v rámci všeobecného zákona prostredníctvom štatútu, ktorý stanoví Apoštolská stolica pre každý jednotlivý ordinariát.

I.

§ 1. Vojenské ordinariáty, môžu sa tiež volať poľné ordinariáty a právnicky sa podobajú diecézam, sú osobitné cirkevné oblasti, ktoré sa riadia podľa osobitného štatútu schváleného Apoštolskou stolicou, v ktorom sa presnejšie určujú nariadenia tejto Konštitúcie, pričom všade, kde existujú dohody medzi Apoštolskou stolicou a národmi, sa tieto zachovávajú.8

 

§ 2. Kde si okolnosti vyžadujú, majú sa zriadiť Apoštolskou Stolicou nové vojenské ordinariáty podľa vypočutia názoru biskupskej konferencie.

II.

§ 1. Vojenský ordinariát riadi vlastný ordinár, ktorý má spravidla hodnosť biskupa a má všetky práva ako diecézny biskup a je viazaný ich záväzkami, pokiaľ neexistuje nejaký iný predpis vyplývajúci z podstaty veci, alebo na základe osobitného štatútu.

 

§ 2. Vojenského ordinára menuje pápež slobodne, alebo určí, alebo potvrdí podľa zákona navrhovaného kandidáta.9

 

§ 3. Aby sa vojenský ordinár mohol venovať so všetkou silou tejto osobitnej úlohe duchovnej správy, je spravidla oslobodený od iných úloh spojených s dušpastierskou starostlivosťou, ak osobitné okolnosti národa neodporúčajú niečo iné.

 

§ 4. Medzi vojenským ordinariátom a inými čiastkovými cirkvami majú byť úzke styky a spojenie síl v dušpastierskej činnosti.

III.

Vojenský ordinár patrí podľa práva biskupskej konferencii národa, kde má ordinariát svoje sídlo.

IV.

Jurisdikcia (súdna právomoc) vojenského biskupa je:

  1. osobná, takže sa môže zároveň uplatňovať voči osobám, ktoré patria do ordinariátu, i keby sa tieto zdržiavali mimo hraníc národa,
  2. zvyčajne pre obidve oblasti (fóra), vnútornú a vonkajšiu,
  3. samostatná, ale kumulatívna (spolu) so súdnou právomocou diecézneho biskupa, pretože osoby, ktoré patria do ordinariátu, sú naďalej tiež veriacimi onej čiastkovej cirkvi národa, pretože ju tvoria na základe miesta bydliska, alebo obradu.

V.

Oblasti a miesta vyhradené vojakom podliehajú v prvom rade a hlavne pod jurisdikciu vojenského ordinára, v druhom rade pod jurisdikciu diecézneho biskupa, a to vždy, keď chýba vojenský ordinár, alebo jeho kapláni. V tomto prípade koná diecézny biskup a aj farár na základe svojho práva.

VI.

§ 1. Okrem toho, čo bude uvedené v nasledujúcich §§ 3 a 4, tvoria presbytérium vojenského ordinariátu diecézni aj rehoľní kňazi, ktorí majú náležité schopnosti pre dobré splnenie tejto osobitnej pastoračnej úlohy a vykonávajú službu vo vojenskom ordinariáte so súhlasom svojho biskupa.

 

§ 2. Diecézni biskupi, ako aj príslušní predstavení rehoľných rádov majú poskytnúť vojenskému ordinariátu dostatočný počet kňazov a diakonov, ktorí sa hodia pre túto úlohu.

 

§ 3. Vojenský ordinár môže zriadiť so súhlasom Svätej Stolice kňazský seminár, ktorého absolventi po ukončení osobitnej duchovnej a pastoračnej formácii môžu sa pripustiť k vysväteniu.

 

§ 4. Podľa zákona sa môžu zaradiť do vojenského ordinariátu aj iný klerici.

 

§ 5. Kňazská rada musí mať vlastný štatút schválený ordinárom s ohľadom na normy, ktoré vydala biskupská konferencia.10

VII.

Kňazi, ktorí sa volajú v ordinariáte kaplánmi, majú právo a povinnosti farárov v rámci im určených hraníc a voči zvereným osobám, ak neexistuje nejaký iný predpis vyplývajúci z podstaty veci, alebo na základe osobitného štatútu, ale spoločne s miestnym farárom, podľa ustanovenia článku IV.

VIII.

Čo sa týka rehoľníkov a členov spoločenstiev apoštolského života, ktorí vykonávajú službu v ordinariáte, musí sa ordinár svedomite starať o to, aby sa pevne držali vernosti k povolaniu a identity svojho inštitútu a boli úzko spojení so svojimi predstavenými.

IX.

Pretože všetci veriaci musia spolupracovať na výstavbe Kristovho Tela, ordinár a jeho presbytérium sa majú starať o to, aby veriaci laici ordinariátu ako jednotlivo, tak aj spoločne uskutočňovali svoju úlohu ako apoštolskú a zároveň misionársky pôsobili medzi iným vojenským personálom, s ktorým žijú.

X.

Okrem tých, ktorí sú uvedení v štatúte (čl. I), patria do vojenského ordinariátu a podliehajú pod jeho súdnu právomoc:

  1. veriaci, ktorí sú vojakmi ako aj tí, ktorí vykonávajú službu v armáde za predpokladu, že sú začlenení do nej a pre nich platia civilné zákony,
  2. ich rodinní príslušníci, teda manželky a deti, vrátane tých, ktorí po dosiahnutí plnoletosti bývajú v tej istej domácnosti, ako aj príbuzní a služobný personál bývajúci v tej istej domácnosti,
  3. všetci, ktorí navštevujú vojenské školy, alebo sa zdržujú vo vojenských nemocniciach, domovoch dôchodcov, alebo iných podobných zariadeniach, alebo tam vykonávajú službu,
  4. všetci veriaci obidvoch pohlaví, ktorí vykonávajú stálu službu poverenú vojenským ordinariátom alebo s jeho súhlasom, či už patria do nejakého rehoľného inštitútu, alebo nie.

XI.

Vojenský ordinár je závislý od Kongregácie pre biskupov, resp. Kongregácie pre evanjelizáciu národov a podľa rozdielnosti prípadov konzultuje otázky s príslušným dikastériom Rímskej kúrie.

XII.

Vojenský ordinár má podať Apoštolskej Stolici každých päť rokov správu o stave ordinariátu formou, ktorá je predpísaná Svätou Stolicou. Tak isto je vojenský ordinár viazaný povinnosťou návštevy Ad limina podľa predpisov zákona.12

XIII.

Na ochranu existujúcich dohôd medzi Svätou Stolicou a národmi sa v osobitnom štatúte okrem iného určuje:

  1. kde má mať sídlo kostol vojenského ordinára a jeho kúria,
  2. či má byť jeden, alebo viacero generálnych vikárov a ktorí majú byť menovaní iným kuriálnym úradníkom,
  3. všetko, čo sa týka cirkevného postavenia vojenského ordinára a ostatných pridelených kňazov a diakonov počas a pri prerušení ich služby, a na ktoré ustanovenia sa majú zachovávať vzhľadom na vojenské postavenie,
  4. aké opatrenia sa majú robiť pre prípad neobsadenej diecézy alebo jej oddialenia, resp. zamedzenia,
  5. čo sa má vzťahovať na pastoračnú radu celého ordinariátu alebo, miestneho, pri zohľadnení noriem Kódexu cirkevného práva,
  6. aké knihy sa majú viesť podľa všeobecných zákonov a predpisov biskupskej konferencie o vedení sviatostí a o stave osôb.

XIV.

Čo sa týka súdneho konania veriacich vojenského ordinariátu, v prvej inštancii je kompetentný diecézny súd v sídle kúrie vojenského ordinariátu, v štatúte má byť vždy stanovený odvolávací súd. Keď ordinariát má svoj súdny dvor, posielajú sa odvolania na súd, ktorí ustanovil vojenský ordinár sám s povolením Apoštolskej Stolice.13

 

Všetky ustanovenia našej Konštitúcie nadobúdajú platnosť 21. júla tohto roku. Osobitné právne ustanovenia zostávajú v platnosti, pokiaľ súhlasia s touto apoštolskou Konštitúciou: štatút každého vojenského ordinariátu uzákonený podľa článku I. sa má predložiť v priebehu jedného roka na posúdenie

 

Svätej Stolici od uvedeného dátumu. Ďalej si prajeme, aby tieto naše ustanovenia a predpisy boli stále a nadobudli účinnosť teraz a pre budúcnosť i napriek tomu, že apoštolské Konštitúcie a ustanovenia vydané našimi predchodcami a iné predpisy si zaslúžia osobitnú zmienku a uznanie.

 

Dané v Ríme u sv. Petra, 21. apríla 1986, v ôsmom roku nášho pontifikátu.

 

Ján Pavol II.

Poznámky
1) II. Vat.koncil, Christus Dominus, 43.
2) Porov. II. Vat. koncil, Dogmat. konšt. Lumen Gentium, 24.
3) Títo preláti boli ustanovení tak, "ako keby boli skutočnými biskupmi a nadriadenými vzhľadom na svetských kňazov" (Innocent X., Breve Cum sicut majestatis, 26. sept. 1645: Bullarium Romanum, Turín 1868, Bd. XV, s. 410).
4) AAS 43 (1951), s. 562-565.
5) Porov. Dekrét Presbyterorum ordinis, 10.
6) Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes, 79.
7) Porov. CIC, kan. 569.
8) Porov. CIC, kan. 3.
9) Porov. CIC, kan. 163 a 377, § 1.
10) Porov. CIC, kan. 496.
11) Porov. CIC, kan. 208.
12) Porov. CIC, kan. 399 a 400, §§ 1 a 2. Viď konzistoriálna kongregácia, Dekrét De Sacrorum liminum visitatione a Vicariis castrensibus peragenda, 28. 2. 1959, AAS 51 (1959), s. 272 - 274.
13) Porov. CIC, kan. 1438, č. 2.



Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu