Vyhlásenie Ivety Radičovej k šiestemu výročiu tregickej nehody v Hejciach

Sú dni, ktoré si pripomíname s veľkou bolesťou v srdci. Taký je aj dnešný deň. Áno, dnes to bude šesť rokov, keď na kopci Borsó  neďaleko maďarskej obce Hejce  krátko po pol ôsmej večer havarovalo slovenské vojenské lietadlo AN 24.

Bolo v ňom 43 ľudí, ktorí sa vracali z mierovej misie v Kosove. Prežil z nich len jeden.

Zahynulo 27 vojakov, sedem tých, ktorí poskytovali metodickú pomoc, a osem členov posádky lietadla. Štyridsiati dvaja  ľudia, ktorí  sa nevrátili k svojim najbližším, k  priateľom, k známym.

Mesiace v Kosove pomáhali ukončiť násilia a  uzavrieť vojnovú tragédiu, pomáhali kontrolovať  dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd a posilniť procesu zmierenia. Svojím pôsobením v mierovej misii aj oni dokazovali, že Slovensko sa stalo plnohodnotným, vyspelým demokratickým štátom, ktorý preberá zodpovednosť za vývoj vo svete. A oni sami sa tesne pred ukončením svojho pôsobenia stali obeťami nešťastnej zhody okolností.  Dvadsaťosem kilometrov vzdušnou čiarou a niekoľko  minút letu ich  delilo vo štvrtok 19. januára 2006  od letiska v Košiciach, na ktorom už  čakali ich príbuzní a známi.

Keď uvažujem o tomto smutnom paradoxe, prichádzajú mi na um  slová francúzskeho letca  a spisovateľa Antoina de Saint Exupéryho, ktorý tiež sám počas Druhej svetovej vojny zahynul v lietadle – „Len smer má zmysel. Ide o to, že niekam smeruješ a nie, či sa tam dostaneš, lebo človek sa nedostane nikde, iba k smrti“ .

Žiaľ, zo zdravotných dôvodov a pre zlé poveternostné podmienky som sa aj ja, ale aj celá slovenská delegácia  nemohli zúčastniť pietnej spomienky v Hejciach  a tak si pripomenúť toto najväčšie letecké nešťastie v histórii Ozbrojených síl Slovenska.

Pripomeniem si ho doma zapálením sviečky. A budem dúfať, že jej plamienok ma premostí k pamätníku v Hejciach, aby som spolu s tými, čo sa pietnej spomienky zúčastnia, ale aj s mnohými ďalšími, ktorí si pripomenú túto tragickú udalosť, spomínala na štyridsať dva vyhasnutých životov, na smútok, ktorý nastal po ich odchode, na to, že náš život má aj  tragický rozmer smrti. 

Ruská poetka Marina Cvetajevová  tesne pred svojou smrťou napísala:
„Stále sa niekto stráca, bol tu zatiaľ, viac je svet bez neho. Jedného dňa sa aj ja takto stratím z povrchu zemského“.

Áno, prichodí nám strácať sa z povrchu zemského, ale pokiaľ si na tých, čo odišli, spomínajú ich najbližší, ich priatelia, ich známi, pokiaľ na nich my všetci nezabúdame, dovtedy  ostávajú v našich  srdciach a nestratili sa.

A sľubujem, my nezabudneme.



Iveta Radičová,
predsedníčka vlády