Vzkriesenie
1V prvý deň týždňa, včasráno, keď bola ešte tma, prišla k hrobu Mária Magdaléna a videla, že kameň je od hrobu odvalený. 2 Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k druhému učeníkovi, ktorého mal Ježiš rád, a povedala im: Vzali Pána z hrobu a nevieme, kam ho položili.3 Peter a ten druhý učeník šli ku hrobu. 4 Bežali obaja spolu, ibaže druhý učeník bežal rýchlejšie ako Peter, takže prišiel k hrobu prvý. 5 Keď sa nahol, videl tam ležať plachty, ale dnu nevošiel. 6 Vzápätí za ním prišiel aj Šimon Peter, vošiel do hrobu a videl ležať plachty 7 aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Tá však nebola medzi plachtami, ale zvinutá osobitne na inom mieste. 8 Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel k hrobu prvý. Videl a uveril. 9 Ešte totiž nerozumeli Písmu, že má vstať z mŕtvych. 10 Potom sa učeníci vrátili domov. 11 Mária však stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu 12 a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde predtým ležalo Ježišovo telo; jedného pri hlave, druhého pri nohách. 13 Tí jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali môjho Pána a neviem, kam ho položili. 14 Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; ale nevedela, že je to Ježiš. 15 Ježiš sa jej opýtal: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona sa nazdávala, že je to záhradník, a povedala mu: Pane, ak si ho Ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem. 16 Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala mu po hebrejsky: Rabbúni!, čo znamená: Učiteľ! 17 Ježiš jej povedal: Nedrž ma zato, že som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.18 Mária Magdaléna šla a oznámila učeníkom: Videla som Pána-, a že tieto veci jej on povedal.
Evanjelium podľa Jána kap. 20,1-18
Zhruba pred troma týždňami išla v rádiu v skorých ranných hodinách relácia s otázkou pre poslucháčov: ,,Ako si predstavujete rok 2111, prípadne čo by ste v tom roku robili?“. Z nášho pohľadu sa nám môžu zdať tieto vízie až prehnané. Má to však v sebe sympatický rozmer nádeje. Hoci je okolo nás správ o tsunami, bojoch v Afganistane, povstaní v Egypte, a na iných miestach požehnane, predsa sa nenechali redaktori ranného vysielania odradiť a chceli ľudí trochu vyprovokovať, aby pozdvihli hlavy od každodennosti, najmä od smútku a depresie a pohliadli ďalej. Aby necentrovali všetko len do pomyselného konca sveta 2012, ako sa mnohí nazdávajú, ale aby videli ďalej. Aby sa snažili žiť aj pre ďalšie dni a roky. Náš reformátor dr. Martin Luther povedal:,, Keby som vedel, že zajtra sa svet rozpadne na kusy, aj tak by som zasadil jabloň.“ Podobne aj on žil pre zajtrajšok, alebo snažil by sa robiť do poslednej chvíle sveta tak, akoby nikdy nemal zaniknúť.
A teraz k nášmu príbehu. Aj v ňom je reč o nádeji. Ale neskutočne živej. Predstavme si čas po sobote, po ukrižovaní Ježiša v Jeruzaleme. Jediná nádej, na ktorú ľudia upriamovali svoju pozornosť, svoje životy, bola daná do hrobu. Besnenie vojakov vrcholilo a tí, ktorí chodili s Ním, radšej sa od strachu pred svetom ukryli v dome. Ak by som sa pozeral na tento výjav ako nestranný pozorovateľ, dostal by som okrem smútku aj dobrú dávku depresie. Začala by ma prenasledovať myšlienka: ,,No má ešte zmysel žiť?“ Všetko skončilo ukrižovaním, a Ten, ktorý uzdravoval, ktorý kriesil z mŕtvych, Ten, ktorý hovoril Božou rečou ale tak, že jej každý rozumel a v blízkosti Koho sa každý cítil dobre, Ten tu už nie. Vládla tam asi podobná atmosféra, ako u nás teraz. Ľudia si tiež mysleli, že žijú posledné časy. Tiež si myslíme, že čochvíľa bude záverečná. Avšak. Tie, ktoré boli podceňované, tie, ktoré boli vždy a sú zaznávané, teda ženy, tým to nedalo. Čítame:,,...včasráno, keď bola ešte tma, prišla k hrobu Mária Magdaléna a videla, že kameň je od hrobu odvalený. “ (v.1). V tom rozhodnutí bola obrovská dávka nielen netrpezlivosti, ale aj túžby aspoň Ho uvidieť. Vidieť Toho, hoci mŕtveho, v kruhu ktorého človek cítil pokoj a pohľadom sa s Ním navždy rozlúčiť. Môcť Ho tak aspoň vidieť....Preto jej to nedalo. ,,Mária však stála vonku pri hrobe a plakala.“(v.11a) Tu už zdesenie muselo vrcholiť, pretože prišla k hrobu, na ktorom bol kameň odvalený, a Ten, ktorý mal v hrobe ležať, Toho nebolo. A do tej vrcholne dramatickej, až nervy drásajúcej situácie zrazu zaznieva spoza nej hlas: ,, Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona sa nazdávala, že je to záhradník a povedala mu: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem. Ježiš ju oslovil Mária! Ona sa obrátila a povedala mu po hebrejsky Rabbúni!, čo znamená Učiteľ!“(v15b.16) To, čo muselo prebehnúť jej hlavou, ale aj vlna uvoľnenia v jej celom tele sa určite dá slovami len ťažko vystihnúť. V tomto stretnutí sa odohralo všetko, čo ľudstvo pre svoju spásu potrebuje. Stretnutie s Tým, ktorý bol mŕtvy a ožil. Odteraz tí, ktorí verili a veria v Neho majú šancu zažiť to isté. Ďalej amnestia ženského pokolenia. Ak hriech prišiel cez Evu na človeka, a ženy sa doteraz chápali ako čosi nižšie a podradnejšie, odteraz sú vo všetkom zrovnoprávnené mužom. A to najdôležitejšie? Viera v Neho dáva nielen zmysel nášmu životu, ale aj skutočnú nádej, že sa raz stretneme ako s Ním, našimi zosnulými príbuznými, tak aj nebeským Otcom, ktorému vďačíme za všetko. Ako teda naložíme vo svojich životoch s udalosťou vzkriesenia? Zoberieme ju vážne, alebo necháme voľne aj počas týchto veľkonočných sviatkov preplávať popri nás? Prajem Vám, aby ste mohli počas nich zažiť skutočnú radosť zo Vzkriesenia Krista Pána najmä v kruhu svojich najdrahších.
Kalendár
