KKC 1113 – 1209

Obrázok k článku

Na hodine katechizmu sme iste počuli vetu: sviatosti sú viditeľné znaky, skrze ktoré prijímam neviditeľnú Božiu milosť.

Ľudská komunikácia sa nezaobíde bez znamení a symbolov. Slovo nie je len zvuk, ale je znamením toho čo si myslím. Gesto, ktoré uskotočňujem, je znamením toho, čo cítim a čo chcem. Znamenia vytvárajú komunikáciu. Ak sa napríklad chcem zoznamiť s človekom, vyhľadám ho, oslovím ho, podám mu ruku. Aj opätovaný stisk ruky, prináša odpoveď, že medzi sebou komunikujeme.

Aj komunikácia medzi Bohom a človekom využíva znamenia a symboly, ktoré nám umožňujú vytvárať dialóg a spoločenstvo s Bohom. A práve sviatosti sá znamenia, ktoré näm umožňujú a sprostredkúvajú stretnutie s Božím tajomstvom.

Katechizmus nám definuje sviatosti ako viditeľné znaky neviditeľných – Božích milosti.
 

A práve cez sviatosti sa Ježiš stáva symbolický prítomný tu a teraz. Sviatosti ako znaky našej spásy nám nielen naznačujú, ale zároveň aj uskutočňujú skutočné stretnutie s Bohom a jeho tajomstvom.

Kdesi som raz čítal prirovnanie Cirkvi a sviatosti k lodi, ktorá ma s istotou privezie do prístavu. Je to len prirovnanie lepšie pochopiť to, čo nevidíme a čo presahuje naše rozumové chápanie. Predstav si, že si  niekde ďaleko od brehu, uprostred veľkého mora. K záchrane máš dve možnosti. Prvou je kus dosky, plávajúci peň pripadne jednoduchú lodičku. Druhou možnosťou je vybrať si veľkú, moderne vybavenú loď. Prvá možnosť v sebe zahŕňa istú pomoc, ale nebezpečenstvo búrky, žralokov a hlavne  smeru plavby a dostatok  síl. Druhou možnosťou, je že ta moderne vybavená loď, ktorá  ma s istotou dovedie do prístavu. Kristus nám vo sviatosti hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“  (Jn 6,54).

Kristus vo sviatostiach  nám dáva  prísľub nádeje a istotu Božej lásky.

Ako nás učí Sväté písmo a tradícia vyznávame, že všetky sviatosti Nového zákona ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus, aby privádzali do duše človeka neviditeľnú Božiu milosť. Sviatosti sú prostriedky spojenia medzi Bohom a človekom. Tieto sviatosti vysluhuje sám Kristus cez kňazov, ktorí nám sprostredkujú tieto milosti.

Kristus však, vďaka svojmu životu, je základom všetkých sviatostí. Každá sviatosť čerpá svoju originalitu z tohto zdroja. Preto mnohí cirkevní otcovia videli prameň sviatostí v prebodnutom Kristom boku, z ktorého vytiekla krv a voda. V tomto zmysle môžeme tvrdiť, že sviatosti boli ustanovené Ježišom Kristom.

„Tajomstva Kristovho života sú základom toho, čo Kristus, teraz už prostredníctvom vysvätených služobníkov svojej Cirkvi udeľuje vo sviatostiach“.

Služobné kňazstvo je v službe krstného kňazstva. Krstom sme sa stali  ratolesťami Krista, kde on je vinič a my sme jeho  ratolesti.

Nebeský Otec zveril posolstvo spásy svojmu vtelenému Synovi. On zveril apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostavajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe.

Z katechizmu vieme, že tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú znak prostredníctvom ktorého ma kresťan účasť na Kristovom kňazstve. To zostáva navždy a preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.

Vďaka Cirkvi  a  „skrze ňu“, prijímame sviatosti, lebo ona je sviatosťou Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého.

Ježiš  poslal svojich apoštolov, aby v „jeho mene“ hlásali všetkým národom: „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19).

Hlásanie Božieho slova vytvára vieru a viera pripravuje prijímať Božie slovo. Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a na vzdanie kultu Bohu.

Ak sviatosti slávime vo viere, udeľujú nám milosť, ktorú naznačujú. Sám Kristus v nich pôsobí: Kristus krstí, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Sviatosti pôsobia ex opere operata - to je vykonávaním úkonu sa sviatosť uskutočňuje mocou Boha a nie spravodlivosťou človeka. Daroval nám ich preto, aby nám cez ne vlieval Boží život a Božiu pomoc.

Pri vysluhovaní sviatostí platí zásada:  Nehodnosť vysluhovateľa neznamená neplatnosť sviatosti. Sviatosti sú vysluhované platne aj vtedy, keď je vysluhovateľ v stave ťažkého hriechu. Pre platnosť sviatosti sa však vyžaduje úmysel robiť to, čo týmto obradom robí Cirkev.  Nezávisí teda od osobne svätosti vysluhovateľa. Účinnosť ovocia sviatosti závisí aj od dispozície toho ,kto ich prijíma. Cirkev nás učí, že tieto sviatosti Novej zmluvy sú pre veriacich nevyhnutne potrebne na spásu. Tento dar sviatostnej milosti je milosťou Ducha Svätého udelená Kristom: Boží Duch uzdravuje tých, čo ho prijímajú.

Cirkev ako spoločenstvo veriacich slávi toto tajomstvo svojho Pána „kým nepríde“ (1Kor 11,26). Prosba Cirkvi „Marana tha“! – „Pane, príď! (1Kor 16,22).

Tento deň  –„Pánov deň, deň zmŕtvychvstania, deň kresťanov, to je náš deň.. Pánov sa volá aj preto, lebo v ten deň Pán vystúpil ako víťaz k Otcovi. Ak ho pohania volajú deň slnka, aj my to veľmi radi vyznávame: veď dnes vyšlo svetlo sveta, dnes vyšlo slnko spravodlivosti, v ktorého lúčoch je spása“. Svätý Hieronym

Deň Kristovho zmŕtvychvstania, je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom odpočinku cez Bielu sobotu začína deň, porazil smrť, deň „ktorý učinil Pán“ (Ž 118,24), „deň, ktorý nemá večera“.

Preto je pre nás nedeľa  v najplnšom zmysle slová dňom liturgického zhromaždenia, strenutie spoločenstva veriacich s oslaveným  Kristom.

Sviatosti sú znamenia, ktorých cieľom je niečo komunikovať. Ako sme už spomínali, sviatosti sú viditeľné znaky neviditeľných Božích milostí. Komunikujú nám teda Božiu milosť.

Čo je to Božia milosť, ako ju máme chápať?

Pre cirkevných otcov (napr. svätý Augustín) Božia milosť je v prvom rade samotný Boh. On sám sa nám ponúka – komunikuje, aby sme my mohli mať účasť na Božom živote (gratia increata).

Ale aby sa nás Božia láska skutočne dotkla, aby medzi nami a medzi Bohom mohol vzniknúť vzťah – spoločenstvo (communio), Boh musí premeniť, pretvoriť naše vnútro. Musí nás urobiť schopnými prijať Božiu lásku, aby sme mohli podľa nej žiť. Tento účinok Božej milosti sa v oblasti teológie nazýva milosť stvorená - gratia creata alebo milosť posväcujúca - gratia santificante, pretože vďaka jej účinku sa človek stáva svätý, spasený a slobodný.

Láska vo všeobecnosti má tvorivú silu. Dá sa to pozorovať aj na láske medzi ľuďmi. Vedomie, že som milovaný, vytvára vo mne silu a energiu, ktoré pred tým neboli prítomné. Láska vytvára radosť, nádej, schopnosť riskovať, dôveru a zároveň nás robí aj slobodnými. Mohli by sme povedať, že láska je sila, ktorá prechádza z milujúcej osoby na osobu milovanú a pretvára ich životy.

To, čo pozorujeme na medziľudských vzťahoch, je len slabým odrazom toho, čo spôsobuje tvorivá Božia láska v nás. Augustín to vyjadril slovami: „Qui amasti me, fecisti me amabile“ – „Pretože si ma miloval, urobil si ma hodného byť milovaným.“ Zároveň by sme mohli dodať, urobil si nás schopných milovať.

Svätý Augustín konštatuje, že človek, v ktorom nepôsobí Božia milosť, teda hriešny človek, sa nachádza v stave totálnej neslobody. Je otrokom seba samého, uzavretý do seba, nie je schopný konať dobro. Hriešny človek nie je schopný dostať sa sám z takéhoto stavu. Potrebuje Božiu milosť. Božia milosť v človeku pôsobí ako vnútorná sila, ktorá mu daruje vnútornú slobodu, teda pravú lásku.

Účinok Božej milosti je dvojaký: vďaka Božej milosti človek sa stáva slobodný od hriechu a zároveň schopný konať dobro. Naše dobré skutky sú teda ovocím pôsobenia Božej milosti v nás. V tomto duchu môžeme Božiu milosť definovať ako dar slobody od hriechu pre dobro.

Úlohou sviatostí je teda komunikovať Božiu milosť. Bolo by však mylné tvrdiť, že človek, ktorý nepristupuje k sviatostiam, nemá šancu byť spasený. Pôsobenie Božej milosti sa neviaže len na sviatosti. Tohto si v dejinách boli vedomí všetci veľkí teológovia. Aj II. vatikánsky koncil potvrdil tento fakt slovami: „Boh neodopiera potrebné prostriedky na spasenie ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti správne žiť.“ (LG 15).

Naše dobré skutky sú teda ovocím pôsobenia Božej milosti v nás. V tomto duchu môžeme Božiu milosť definovať ako dar slobody od hriechu pre dobro.

Vieme, že sviatosť pochádza z lat. "sacramentum" a znamená svätá vec alebo vec posväcujúca. Sviatosti Nového zákona  ustanovil sám  Ježiš Kristus. Je ich sedem.

Tridentský koncil r. 1547 slávnostne vyhlásil, že sviatostí je sedem (krst, birmovanie, eucharistia, sviatosť zmierenia, pomazanie chorých, sviatosť posvätného stavu a manželstvo.

a) iniciačné sviatosti (sviatosti uvedenia do kresťanského života)

 krst

 birmovanie

 sviatosť oltárna

b) sviatosti uzdravenia

 sviatosť zmierenia

 pomazanie chorých

c) sviatosti služby kresťanskému spoločenstvu

 sviatosť posvätného stavu a manželstvo

A preto, že sviatosť je Boží dar, ktorý si vyžaduje odpoveď viery. Božia ponuka spásy nie je len čistou informáciou, ale výzvou, ktorá si vyžaduje aj našu odpoveď.

Domnievať sa, že sviatosti môžeme sláviť bez vnútornej pripravenosti, bez ochoty k úprimnému obráteniu, znamená chápať sviatosti ako mágiu. Sviatosti nie sú automat, do ktorého stačí vhodiť mincu, aby fungoval. Vyžadujú slobodnú vnútornú otvorenosť voči Bohu.

Čo sa stane, keď človek pristupuje k sviatostiam, ale vo svojom vnútri nie je disponovaný prijať ich? Kristus prichádza, ale prichádza akoby ku zatvoreným dverám a opakuje sa situácia, keď „prišiel do svojho a vlastní ho neprijali“ (Jn1,11).

Ku sviatostiam nie je možné pristupovať ľahostajne, alebo ako neveriaci, pretože sviatosti sú sviatosťami viery. Čo to znamená? Znamená to, že vieru nie len predpokladajú, ale ju aj živia! Len vo viere môžeme sláviť sviatosti ako osobné stretnutie sa s Kristom. Zároveň prostredníctvom sviatostí naša viera rastie. Prehlbuje sa tak náš vzťah s Bohom, ale zároveň aj náš vzťah s ostatnými ľuďmi. Sviatosti teda prispievajú aj k budovaniu Cirkvi ako spoločenstva.  


Autor: kpt. Mgr. Luboš Kaščák, Foto: Archív - Dátum: 27.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1326


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu