45. výročie úmrtia biskupa Michala Buzalku

Obrázok k článku

Veriaci obce Svätý Anton pri Banskej Štiavnici si 7. decembra pripomenuli 45. výročie úmrtia svojho rodáka biskupa Michala Buzalku, významnej osobnosti Cirkvi na Slovensku a zároveň kandidáta na blahorečenie. Biskup Buzalka -prenasledovaný a väznený počas obdobia komunizmu, bol skromný človek ktorý si veľa vytrpel, ale napriek tomu nestratil pevnú vieru a úsmev na tvári. Tak ako žil život v skromnosti a v jednoduchosti, tak v predvečer sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorej bol ctiteľom, odišiel do večnosti kľačiaci pri večernej modlitbe. 
Mons. Dr. Michal Buzalka  sa narodil 28. septembra 1885 vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici. Po absolvovaní teologických štúdií bol 14. júna 1908 vysvätený za kňaza. Pôsobil v Teplej, v Banskej Štiavnici, v Budapešti a v Skýcove. V Skýcove ho zastihla 1. svetová vojna a s ňou spojená mobilizácia, v rámci ktorej bol v júli 1914 povolaný k vojenskej službe a od 1. augusta 1914 bol pridelený do garnizónovej nemocnice v Budapešti a k poľnej nemocnici pridelenej k 31. divízii. S poľnou nemocnicou ako poľný kurát v zálohe prešiel takmer všetky fronty: Srbsko, Halíč, Sliezsko, Ruské Poľsko a nakoniec v roku 1915 aj Karpaty. Tu využil skúsenosti zo svojho pôsobenia v Svätoštefanskej nemocnici na duchovné povzbudzovanie ranených vojakov. K 1. augustu 1915 bol zo služieb c.a.k. Rakúsko-uhorskej armády prepustený.  Za administrátora do Vajnor prišiel 10. júla 1920, kde svoj voľný čas venoval redakcii  časopisu Slovák. Potom, čo si nepodal predpísanú prihlášku do Československej armády - čím stratil hodnosť i možnosť zaradenia k duchovnej službe - bol Doplňovacím okresným veliteľstvom k 15. decembru 1920 prevedený do zálohy ako „vojak v zálohe“ a zaradený k zdravotnej rote č. 10 a následne 6. februára 1923 k divíznej nemocnici č. 10 v  Komárne. V septembri roku 1922 sa z poverenia nového apoštolského administrátora v Trnave Mons. Dr. Pavla Jantauscha stal profesorom pastorálnej a morálnej teológie a prefektom v kňazskom seminári. Zo seminára odišiel ako pápežský komorník  za administrátora do Zavaru. V roku 1931 bol menovaný za profesora a rektora Seminára svätého Cyrila a Metoda. V tomto postavení účinkoval až do októbra 1936, keď bol kňazský seminár presťahovaný do Bratislavy. Bol vymenovaný za pápežského preláta Jeho Svätosti a v novembri 1937 za kanonika družnej kapituly v Bratislave pri Dóme svätého Martina. Prekvapivým bolo jeho menovanie pápežom Piom XI. za pomocného biskupa apoštolskému administrátorovi v Trnave a za titulárneho biskupa Conenského vo Frígii 17. marca 1938. Biskupskú konsekráciu prijal v Ríme 15. mája 1938. Za heslo svojej biskupskej služby si zvolil výrok „Per crucem ad lucem“ (Cez kríž ku svetlu), ktoré vystihovalo jeho dovtedajší životný údel a prorocky naznačovalo budúcnosť. Pretože trnavský apoštolský administrátor Mons. Dr. Pavol Jantausch ho nevymenoval za generálneho vikára a tak mohol i naďalej zotrvať v seminári ako rektor.             
Biskup Buzalka bol po preradení do II. zálohy a po vykonanej služobnej povinnosti prepustený z brannej moci ČSR k 31. decembru 1935. Táto skutočnosť nebránila jeho vymenovaniu 4. júna 1940 za vojenského vikára, kedy opustil kňazský seminár, aby sa mohol plne venovať svojmu novému poslaniu. Prostredníkmi a hlavnými nositeľmi duchovnej právomoci udelenej biskupovi Buzalkovi boli vojenskí duchovní v činnej službe na čele organizačnej štruktúry ktorých stáli prednostovia duchovnej služby pri MNO – HVV neskôr MNO VS. Menovite František Kovalčík, Albín Krásna a Jozef Mitošinka, ktorý sa stal poradcom vojenského vikára zastrešujúceho duchovnú službu svojou právomocou. Biskup Buzalka sa energicky ujal svojej novej funkcie vybavením vojenských duchovných katolíckej duchovnej služby právomocou konať duchovnú správu v rámci svojej pôsobnosti, a to podľa miesta pôsobenia. Vojenskí duchovní tak boli vyňatí z právomoci svojich diecéznych biskupských úradov a podriadení právomoci vojenského vikára, rovnako všetci, ktorí spadali pod jeho právomoc. Svoje vymenovanie pápežom Piom XII. chápal ako službu pre časné a večné blaho vojakov Slovenského štátu, ako to vyjadril v prvom pastierskom liste 15. októbra 1940. Biskup Buzalka si bol vedomý, že na plnenie tak veľkých úloh vojenskej duchovnej služby má pomerne málo duchovných - ako to vyjadril v spomínanom pastierskom liste - a tak sa sám aktívne zapojil do duchovnej služby medzi vojakmi.  Svojou prítomnosťou, príhovormi a rozhovormi vojakov povzbudzoval k napĺňaniu poslania vojaka s dôrazom na úlohu brániť všetkých príslušníkov štátu. V pastierskom liste z roku 1942 napísal: „Nuž, vojaci milí, naši milí duchovní synovia moji, Pán Boh má svoj plán aj s vami, či ste doma, alebo v zahraničí, alebo na bojisku, všetci ste sa dobrovoľne zaviazali vojenskou prísahou pred Bohom a pred ľuďmi, že prikázané vám miesta nikdy neopustíte, služobné tajomstvo nezradíte a za vlasť, ak bude treba, aj život obetujete. Žite a bojujte tak, aby bol s vami vždy Pán Ježiš. Dnes, keby vám prišlo umierať, na konci vašej krížovej cesty života a boja, Ježiš váš žije a díva sa na vás a vidí vašu hrdinskú mučenícku smrť.“ V tomto duchu sa aj priamo prihováral k vojakom odchádzajúcim na front. Svojich „synov“ vyprevádzal nie len na front, ale pokiaľ to bolo možné, aj na večnosť, ako tomu bolo napr. 24. marca 1941 keď vykonával pohrebné obrady na bratislavskom cintoríne pri pohrebe poručíka letectva Janka Svetlíka. Jeho otcovskej starostlivosti neunikli ani „márnotratní synovia“ spoločnosti, čo vidno z jeho predvianočnej návštevy väznice Krajského súdu v Bratislave, v ktorej bolo umiestnených aj niekoľko vojenských odsúdencov odpykávajúcich si svoj trest, ako  aj zo zavŕšenia duchovných cvičení, ktoré sa konali vo vojenskej  väznici v Bratislave. O duchovný život vojakov sa postaral predovšetkým vydaním modlitebnej knižky pod názvom Verný priateľ, ktorú zostavil stotník duchovnej služby Jozef Mitošinka a na ktorú prispela aj vláda Slovenského štátu prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí. V jej úvode biskup Buzalka napísal: „Dosiaľ sa mi tak zdalo, že ešte niečo chýba do vašej výzbroje, do vašej vojenskej torby. Pousilovali ste sa zadovážiť si ruženec, ale nemali ste ešte naozaj svojskej modlitebnej knižky. Boli ste akoby všetkými možnými vecami zaopatrení, len sa vám nedostávalo toho každodenného chleba duševného." Vydaniu napomohla aj skutočnosť, že Mons. Buzalka sa stal majiteľom a vydavateľom obnovených Katolíckych novín, ktorých prvé číslo vyšlo 25. októbra 1940. Po vymenovaní Ambróza Lazíka za kanonika trnavskej kapituly a dekana-farára v Trnave sa biskup Buzalka 15. septembra 1942 opäť vrátil do kňazského seminára v Bratislave ako rektor a v tejto funkcii zotrval až do zatknutia 19. júla 1950. Jeho prácu v Cirkvi a pre vlasť ocenili 14. marca 1944 udelením čestného štátneho vyznamenania - záslužného kríža obrany štátu.
Za to všetko, čo urobil aj pre slovenských vojakov boľševickú ideológiu so svojou povestnou nenávisťou voči Cirkvi biskup Buzalka po prvýkrát osobne pocítil 16. apríla 1945, keď bol bezpečnostnými orgánmi zatknutý a uväznený v Bratislave. Po prepustení zo zaisťovacej väzby 23. júna 1945 bol internovaný v bratislavskom kláštore františkánov. Od toho času spolu s ostatnými biskupmi poukazoval na prenasledovanie a útlak Cirkvi. Žiadosť československej vlády o odvolanie biskupa Buzalku a niektorých ďalších slovenských biskupov Svätá stolica vo Vatikáne ako bezpredmetnú odmietla 3. októbra 1946. Úklady na osobu biskupa Buzalku vyvrcholili po udalostiach vo februári 1948, keď došlo k jeho opätovnému uväzneniu orgánmi ŠtB 19. júla 1950 po dôkladnej príprave v rámci akcie Dědek. V hlavnom súdnom pojednávaní 10. - 12. januára 1951 bol obvinený z úkladov proti republike, z velezrady, vojenskej zrady a vyzvedačstva. Z týchto vykonštruovaných obvinení, ku ktorým sa pod nátlakom priznal, bol odsúdený odňatím slobody na doživotie, konfiškáciu celého majetku, peňažný trest vo výške 200 000,- Kčs a stratu občianskych práv. Nasledovali dlhé roky väznenia vo Valdiciach, Leopoldove, Ruzyni, Ilave a Pankráci  až po prerušenie trestu v júni 1956 pre zlý zdravotný stav. No i naďalej ostal v nemilosti a odlúčení, internovaný v charitných domovoch v Dečíne a Tábore, kde napokon aj zomrel 7. decembra v rok 1961. Biskup Mons. Michal Buzalka bol len vo funkcii vojenského vikára – vikára brannej moci (dovtedy totiž neexistovali vojenské ordinariáty, ale len vojenské, alebo poľné vikariáty) a nemožno ho preto považovať za predchodcu súčasného ordinára Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR. Ale jeho pamiatku si ctia a jeho pôsobenie v ozbrojených zložkách poznajú aj súčasní príslušníci Ordinariátu OS a OZ SR. Nech Všemohúci Boh oslávi jeho dušu.


Autor: Dr. Tibor Ujlacký, - Dátum: 12.12.2006
Hodnotenie:
Čítanosť: 134

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu