KKC 1499-1532

Obrázok k článku
Choroba a utrpenie dokážu život človeka zvyčajne dobre preskúšať. Človek spozná svoje obmedzenia a limity. Choroba môže viesť k uzatvoreniu sa do seba, ale môže tiež človeku pomôcť poznávať, čo je v živote dôležité. Vo vzťahu k Bohu nás môže viesť k vzbure, ale aj k hľadaniu Boha a  návratu k nemu.
Aj človek Starého zákona prežíval svoju chorobu pred Bohom a od neho si vyprosuje uzdravenie. Choroba býva často spájaná s hriechom a zlom, naopak vernosť Bohu a jeho Zákonu navracia človeku život „ ... lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15,26).
Evanjeliá vidia problém choroby a uzdravenie rôzne. Každý z nich opisoval Ježišovo uzdravenie na pozadí vlastného chápanie choroby.
Matúš preberá židovské chápanie, kde choroba je následok hriechu a porušenia Božieho Zákona. Preto uzdravenie znamená odpustenie hriechov. Pri uzdravení ochrnutého Ježiš najprv odpúšťa hriechy a potom ho oslobodzuje od ochrnutia. Matúš túto udalosť (Mt 9, 1-8) vkladá uprostred svojich desiatich uzdravení a tak nám ukazuje spojitosť medzi chorobou a hriechom vo všetkých príbehoch uzdravenia.
U Marka býva choroba často prejavom posadnutosti. Tento človek nie je slobodný. Uzdravenie chorého je boj medzi Ježišom a diablom, je oslobodenie človeka v sebe samom.
Lukáš pozná grécku filozofiu a literatúru. U Grékov je obraz človeka určený ideálom kalokagatie – harmóniou krásy a dobra v človeku. Choroba túto dôstojnosť obmedzuje. Typickým pre toto grécke chápanie uzdravenia sa javí uzdravenie zhrbenej ženy, o ktorej hovorí len Lukáš. Ježiš narovnáva ženu a opäť jej vracia dôstojnosť. Symbolom pre vzpriamenú a Boha uzdravenú ženu je číslo osemnásť. Osemnástka je zložená z desiatky a osmičky. Číslo desať je symbolom úplného človeka. V 15. Kapitole Evanjelia podľa Lukáša má jedna žena desať drachiem. Pretože ju stratila, stratila svoje srdce. Uzdravením znovu získala svoju celistvosť. Osmička je symbolom večnosti a transcendentnosti. 6ena sa stáva celistvou a znovu sa spája s Bohom. Uzdravenie vždy neznamená, že naša choroba zmizne. Môže spočívať aj v tom že vo svojej chorobe objavíme dôstojnosť a budeme ju znášať statočne.
Ján má na chorobu a uzdravenie iný pohľad. Pre neho choroba je absenciou vzťahu s Bohom. Uzdravenie sa uskutoční tak, že človek nadobúda spojenie s Božím životom.
Tieto rozličné chápania choroby a uzdravenia poukazujú na to, že neexistuje jediná správna teória o chorobe a uzdravení. V NZ môžeme Božiu blízkosť k človeku v chorobe vidieť v Kristovom súcite s chorými. Jeho súcit s tými ktorí trpia ide tak ďaleko že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36)  „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17). Od chorých často žiada aby verili a pri uzdraveniach používa znaky: slinu a vkladanie rúk, blato a umytie. Uzdravenia sú často spojené s dotykom. Neuzdravil všetkých a nevyliečil všetky choroby, ale jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva a znamenali hlbšie uzdravenie. Svojich učeníkov pozýva k nasledovaniu a dáva im moc uzdravovať. „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali: (Mk 6, 12-13).
Kresťanstvo od počiatku stavia do centra svojej pozornosti starých, chorých a núdznych ľudí. Nemecký spisovateľ Heinrich Boll raz napísal „Uprednostnil by som aj ten najhorší kresťanský svet pred najlepším pohanským svetom, pretože v kresťanskom svete je miesto pre tých, pre ktorých niet miesta v pohanskom svete – pre mrzákov a chorých, starých a slabých, a je tam pre nich ešte oveľa viac ako miesto – láska k tým, ktorí sa v pohanskom svete, tak ako aj vo svete bez Boha, zdajú byť zbytoční“.
Táto uzdravujúca Ježišova moc v ktorej pokračovali ďalej jeho apoštoli dostala svoje zvýraznenie vo sviatostnom pomazaní. Cirkev okrem iného vychádza aj z Jakubovho listu: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších z Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 14-15). O pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posvätným olejom nachádzame svedectvá tak v západnej ako i vo východnej liturgickej tradícii. Názov tejto sviatosti býva predmetom mnohých nedorozumení a to aj preto že v priebehu storočí sa udeľovala výlučne len v posledných chvíľach života. Táto sviatosť však nie je určená len pre tých, ktorí sa nachádzajú v posledných chvíľach života, ale aj tým ktorí sú chorí a starí. Človek túto sviatosť môže prijať aj opakovane. Túto sviatosť môže žiadať aj nepraktizujúci kresťan, ak si to želá vo chvíli smrti, alebo ak na odporučenie svojho okolia sa nestavia proti nej. Vysluhovateľ tejto sviatosti je biskup a kňaz. Je však pastoračne vhodné, aby pri vysluhovaní tejto sviatosti chorému bola prítomná rodina a blízki a aj takto bola človeku Božia blízkosť citeľná. Slávenie tejto sviatosti spočíva vo vkladaní rúk na chorých, v pomazaní chorého posvätným olejom na čelo a ruky (v rímskom obrade), ale aj na iné časti tela (vo východnom obrade) a vo sviatostných slovách, ktoré sprevádzajú pomazania.
Aké účinky má táto sviatosť?
Dáva trpiacemu osobitný dar Ducha Svätého. Milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na pomáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav choroby. Chorého má priviesť k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa. Okrem toho, ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.
Druhým darom je spojenie s Kristovým utrpením. Utrpenie dostáva nový zmysel. Stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele. Nie je to utrpenie, ktoré by bolo zbytočné, ale má to zmysel.
Tretím darom je ekleziálna milosť. Chorí tým, že sa dobrovoľne spájajú s Kristovým utrpením a jeho smrťou prispievajú k dobru Božieho ľudu. Cirkev prosí za chorého a on za posvätenie Cirkvi.
Štvrtým darom je príprava na posledný prechod. Bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ (sviatosť odchádzajúcich). Krstné pomazanie v nás spečatilo nový život, birmovné nás posilnilo na životný boj a „posledné“ pomazanie nás posilňuje na cestu tmavou dolinou smrti pred vstupom do Otcovho domu.
Od sviatosti pomazania chorých treba odlišovať sviatostné zaopatrenie – viatikum (pokrm na cestu). Keďže eucharistia je sviatosťou, ktorú Kristus ustanovil v posledných chvíľach svojho pozemského života, mala by byť zároveň aj poslednou sviatosťou nášho pozemského putovania do nebeskej vlasti.

Autor: mjr. Jozef Meňuš, Foto: Archív - Dátum: 01.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1409


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu