KKC 1716-1761

Obrázok k článku

Škola blahoslavenstiev

"...Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna. (...) Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila."(Hebr 12,4-7.11-15) Slová Listu Hebrejom poukazujú na bytostný postoj ľudí vzťahujúc sa na bohatstvo poznania, ktoré človek cez pozitívnych učiteľov života získava. Spomenutý postoj je najviac vnímateľný v dvoch rovinách – rovina prijímateľa poznačená odporom a znechutením a rovina užívateľa poznačená upokojením, naplnením a radosťou zo získaného. Osobitne sa daný postoj dá vnímať vo vzťahu Boh a človek – Boh najvyšší a najväčší učiteľ a človek celoživotný žiak. Prijímajúc skutočnosť, že Boh sa k človeku neustále prihovára, teda ho aj učí skrze svoje slovo zjavené v Písme Svätom, neupierajúc vážnosť a posvätnosť každého slova dajú sa predsa nájsť miesta, kde Boh skrze svojho Syna doslova zhrňuje veľkosť svojho učenia v pochopiteľných bodoch a výzvach medzi ktoré bez pochybnosti patrí "Kázeň na hore" respektíve Kristove blahoslavenstvá. Ako hovoria mnohí autori zaoberajúci sa daným miestom Kristovho ohlasovania, Kristove blahoslavenstvá sú podstatou jeho evanjelia sú cestou ku šťastiu bez konca. Blahoslavenstvá sú hlavné pravidlá predovšetkým kresťanského života, ale koniec koncov života každého človeka hľadajúceho vyššie šťastie a naplnenie. Sú to mravné normy pre život v spoločenstve lásky. Voláme ich aj Ústava Cirkvi, lebo na nich budujeme celý náš mravný poriadok. Sú ozvenou a spresnením prikázania lásky. Pomáhajú nám naplno rozvinúť lásku k Bohu a ku všetkým ľuďom. Blahoslavenstvá nevyjadrujú iné požiadavky ako Desatoro Božích prikázaní. Božie zákony vyhlásené na Sinaji sú v nich obsiahnuté a plnšie rozvinuté. V blahoslavenstvách nám Boh zjavuje svoju večnú a nemeniteľnú vôľu, ako ju vyjadril v Desatoro. Všetko ostatné, čo Kristus učil, gravituje okolo nich.

Predstava byť blahoslavený je lákavá, keď však počujeme Kristove požiadavky, zapíname v sebe obranné mechanizmy. Je možné v našej dobe žiť podľa tohto návodu? Čo získame, keď sa budeme nadchýnať chudobou, spravodlivosťou, milosrdenstvom, čistotou srdca, keď prijímame utrpenie? Na prvý pohľad je Boh veľmi prísny učiteľ, ktorého požiadavky sú až nezlučiteľné s akoukoľvek pozemskou predstavou šťastného života, no v celom kontexte Kristovho života vidíme ten najláskavejší postoj učiteľa voči žiakovi a to je postoj vlastného príkladu. Aby sme nemali pocit, že Ježiš na nás kladie bremeno, ktoré on nemusel niesť, tak on sám nám ukázal, že Blahoslavenstvá sú predovšetkým vyjadrením jeho pozemského správania. On bol tým chudobným v duchu, ktorý plače nad Jeruzalemom a nad smrťou priateľa Lazára. On sa vo svojej misii správal ticho a nenásilne. Aj vtedy, keď ho bili a súdili. Preto nám odkázal: ”Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom”. On sa usiluje každým svojím slovom o spravodlivosť medzi ľuďmi. Je tým, ktorý nám zjavuje a sám ukazuje milosrdenstvo Otca, ktorého neustále vidí svojím čistým srdcom. On je, ako hovorí sv. Pavol ”náš pokoj”, ktorý svojou smrťou ”zabil nepriateľstvo” (porov.: Ef 2, 14 - 17). On je ten, ktorého prenasledujú a potupujú, lebo je vtelením Božej spravodlivosti. On je ten, ktorý je prvý na tejto zemi blahoslavený, lebo splnil svoju misiu a vrátil sa k Otcovi, aby sa radoval vo večnosti. Aj preto  je Ježiš najvyšším a najlepším učiteľom života, každého človeka, ktorý má právo od nás žiadať, aby sme ho nasledovali aj cestou utrpenia, lebo o čom učil, o tom svedčil. Cez ťažké výzvy Blahoslavenstiev vnímame nekonečne milujúcu tvár Otca, práve vo chvíľach, keď prijímame ovocie a čerpáme naplnenie a radosť zo života riadiaceho sa podľa nich. O to väčšia radosť a naplnenie čaká človeka pri osobnom stretnutí s Bohom vo večnosti – "radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi"(Mt 5,12). S vierou vo Všemohúceho môžeme považovať osem blahoslavenstiev za návod na získanie pravého šťastia na zemi a na zabezpečenie večného života v nebi. Ježiš nám v nich načrtol cestu k láske a smernice radostného a plnohodnotného života. Máme v nich záruku a najistejší spôsob ako sa stať a zostať opravdivými ľuďmi. Blahoslavenstvá – princípy, pravidlá vedúce ku šťastiu - majú teda svoje uplatnenie vo všetkých dimenziách ľudského života. Sú návodom pre život tak jednotlivcov ako aj pre celé ľudské spoločenstvo. Buduje sa na nich život Cirkvi po celom svete a v každej jej jednotlivej čiastke, najmä vo farnostiach. Výsadné uplatnenie týchto princípov života je v kresťanskej rodine, ktorá je základnou bunkou veľkej Cirkvi.

Prvým pravidlom, ktoré nám ponúka Ježiš v reči na hore je zákon o chudobe v duchu: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3) Je to Boží zákon, ktorý hlása, že najvyšším dobrom a šťastím pre človeka, rodinu a celé ľudské spoločenstvo je Boh sám.

Evanjeliovú chudobu nemožno chápať ako nemať, nevlastniť nič, ale naopak, ako nadobúdať, vlastniť a užívať veci tohto sveta podľa vôle Božej. Podstatou evanjeliovej chudoby je prekonávať lakomstvo a vedieť užívať veci na sprítomnenie lásky. V perspektíve tejto náuky v matérii a pseudohodnotách tohto sveta nevidíme najvyššie dobro. Pred všetkými vecami a hodnotami prvé miesto patrí Bohu a jeho záujmom. Morálno-mravné dobro a svoju duchovnú spásu uprednostňujeme pred každým pominuteľným pozemským dobrom. Za najvyššie bohatstvo považujeme lásku k Bohu a zásluhy pre nebo podľa Ježišových slov: "Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich ničia moľ a hrdza a kde sa zlodeji dobývajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady(...) lebo kde je tvoj poklad, tam bude i tvoje srdce." (Mt 6,21).

Opozitum chudoby podľa prvého blahoslavenstva je hriech bohatstva v zmysle Matúšovho boháča, ktorý "ťažko vojde do nebeského kráľovstva" (Mt 19,23). Týmto boháčom je každý, kto sa dal natoľko zaslepiť majetkom, že už cezeň nevidí svojho blížneho a Boha. Pritom nezáleží na tom, koľko majetku má, ale aký má k nemu postoj srdca.

Druhé pravidlo vyjadrené v blahoslavenstve je plač, smútok: "Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení."(Mt 5,4). Toto pravidlo, alebo zákon môže vyvoláva v našom vnútri istý zmätok. Čo je to za šťastie, ktoré sa má zrodiť z plaču a sĺz?! A predsa je v ňom vyjadrená veľká božská múdrosť! Ide o plač, ktorý oslobodzuje a je zdrojom radosti, alebo je to plač, ktorý vyjadruje neprekonateľný zármutok a rozmnožuje ľudské trápenie? Treba nám pochopiť, aký plač odporúčal Kristus, aby sme našli šťastie. V živote sa dopúšťame aj hriechov a chýb. Pochádzajú z našej ľudskej nedokonalosti a slabosti. Často si vieme ublížiť a vzájomne si raniť srdcia. Preto sú potrebné slzy pokánia a ľútosti, aby sme vedeli napraviť, čo pokazíme. Tento požehnaný plač je kľúčom k radostnému a šťastnému životu. To je naozaj plač, ktorý lieči dušu.

Tretie pravidlo Kristových blahoslavenstiev je ticho: "Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme." (Mt 5,5). Toto  blahoslavenstvo je Kristovým návodom na riešenie nezhôd a napätí tak vo vnútornom živote človeka ako aj v živote spoločenstva. Pán Ježiš vložil do tohto blahoslavenstva mravnú zásadu riešenia všetkých ľudských konfliktov – doslova riešiť zlo a nepokoj s pokorou a pokojným a láskavým srdcom. Kristova metóda je metóda nenásilia a trpezlivosti. Ak cítime ublíženie a nespravodlivosť prejavené voči nám, naša snaha spočíva v úsilí trpezlivo znášať a hľadať cesty spravodlivého a pokojného riešenia problému. Týmto postojom odmietame každú formu násilia, hnev a jeho rôzne prejavy, či už v srdci, v reči alebo v konaní. Tichosť, ktorej nás Kristus učí, nie je slabosť, ale veľká mravná a duchovná sila. Túto schopnosť si treba postupne nadobúdať, ako nás k tomu vedie slovami: "Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom." (Mt 11,29). Čnosti tichosti predchádza cesta sebaovláda¬nia, ktorá nás k nej vedie. Čím viac sa učíme ovládať, tým viac vieme použiť Kristovu metódu tichosti pri riešení našich nedorozumení, predovšetkým vo svojom srdci, ale aj v rodine i v spoločnosti.

Štvrté pravidlo Kristových blahoslavenstiev, respektíve v tomto prípade pravidlá, sú – hlad a smäd po hodnote spravodlivosti: "Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení."(Mt 5,6). Spomenutý hlad a smäd, ktorý Kristus uvádza v nás vzbudzuje obraz v podobe túžby po chlebe a vode. Týmto obrazom je vyjadrená primárna existenciálna túžba človeka po niečom bez čoho nemôže žiť. Týmto spôsobom hlad a smäd po spravodlivosti nadobúda status nutnej potreby pre duchovný život lásky. Ako pod pojmom chlieb a voda vnímame široký rozmer pokrmov a nápojov, tak pod  pojmom spravodlivosť môžeme rozumieť spoločné meno pre všetky duchovné hodnoty, ktorými sa môže človek stať milý Bohu a svojím blížnym.

Piate blahoslavenstvo nás učí pravidlu milosrdenstva: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5,7) Milujúce srdce, asi takto môžeme rozobrať slovo milosrdenstvo. V konkrétnom pohľade na kríž a prebodnuté milujúce srdce Ježiša Krista môžeme povedať, že práve On - Učiteľ milosrdenstva prišiel naučiť milosrdenstvu všetkých ľudí. V Kázni na hore ho predstavil ako základný zákon života v Božom kráľovstve, a tým aj ako nevyhnutnú podmienku obsiahnuť Božie milosrdenstvo od nebeského Otca. Nádej na Božie milosrdenstvo môže mať len ten, kto vie byť milosrdný k iným ľuďom. Samotné milosrdenstvo k blížnym je nevyčerpateľným prameňom nevýslovnej útechy a radosti nielen pre tých, ktorí ho prijímajú, ale aj pre tých, čo ho dávajú. Ak človek hľadá odpoveď, čo môže byť hlavnou podmienkou blaženosti v nebi, tak najpravejšou odpoveďou je milosrdenstvo. Nič iné, od Boha pri stretnutí s ním nebudeme prosiť, ako práve milosrdenstvo voči nám, a nič iné od nás Boh nechce, ako milosrdenstvo voči naším blížnym. To od nás žiada aj cez  podobenstvo o poslednom súde: „Lebo som bol hladný a nedali ste mi jesť... Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25,31-45)

V šiestom blahoslavenstve nás Boh učí pravidlu čistého srdca: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8) Pravidlo čistého srdca je základom pre videnie samotného Boha. Hoci z biologického pohľadu srdce ako orgán nemá nič dočinenia z videním (aspoň nie priamo), predsa z pohľadu duchovného vnímania jeho čistota je podmienkou pre možnosť vidieť Boha. Pohľad na čistotu srdca v tomto rozmere nám poskytuje dva významy. Prvý význam (srdce ako telo) čistoty srdca sa vzťahuje na úctu k telu samotnému, tak svojmu, ako aj k telu svojich blížnych lebo je chrámom Ducha Svätého, ako hovorí apoštol Pavol: „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.“ (1Kor 6,19-20) Druhý význam čistoty srdca (srdce ako svedomie) spočíva v tom, že nemáme zaťažené srdce žiadnym ťažkým hriechom a že sme posväcujúcou milosťou vnútorne spojení s Bohom. V tomto zmysle volá po čistote srdca žalmista: „Zmiluj sa, Bože nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu....Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.“ (Ž 51,3-4,12)

Siedme blahoslavenstvo nás pozýva k synovstvu s Bohom cez pravidlo šírenia pokoja: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt 5,9) Dalo by sa povedať, že siedme a tretie pravidlo resp. blahoslavenstvá sú podobné. Veď v oboch ide o pokoj ku ktorému je človek Bohom pozvaný. Blahoslavenstvá všeobecne, hoc sú na prvý pohľad podávané ako výzvy alebo oslovenia pre jednotlivcov reprezentujúcich dané pravidlo, človeka oslovujú ako celok, teda pre dosiahnutie blaženosti sú v živote človeka potrebné nevynímajúc žiadne z nich. Podobne aj v tomto prípade – pokoj vyšpecifikovaný v treťom blahoslavenstve je predpokladom a súčasťou pokoja siedmeho blahoslavenstva. Veď len ten človek, ktorý nosí pokoj vo svojom srdci dokáže pokoj prinášať aj do svojho okolia. Takto sme Ježišom Kristom pozvaní šíriť pokoj a mier medzi ľuďmi a vstúpiť do rodinného spoločenstva s ním. "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam – a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja." (Jn 14, 27-28)

Škola ôsmeho blahoslavenstva nám ponúka pravidlo ktoré sa dá zhrnúť do slov - kto hľadá a túži po spravodlivosti, môže čakať nepriateľstvo a odpor v podobe prenasledovania: "Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,10) Toto blahoslavenstvo nás učí a vychováva k trpezlivosti a obetavosti. Spravodlivosť, pre ktorú z pravidla je možné čakať útlak a prenasledovanie je po¬menovanie dobra ako takého. Duchovné i hmotné dobro vyžaduje od jednotlivých členov Božieho spoločenstva veľa odriekania a obe¬tavosti. Žiť s Kristom v jeho spoločenstve, znamená reprezentovať ustanovizeň dobra na zemi a tú prenasledujú rôzne ťažkosti a nepríjemnosti. Prichádzajú tak zvonku, ako aj zvnútra. Zvonku sú to obyčajne prenasledovanie cez ľudí vyznávajúcich pseudohodnoty materiálneho sveta, pre ktorých sa človek, spoločenstvo hľadajúce Krista stáva nepriateľom. Zvnútra zasa pôsobia na Božiu rodinu nepríjemnosti a súženia v podobe duchovných chorôb, nedorozumenia a príkoria, ktoré spôsobuje mravný i morálny úpadok, zloba, či slabosť niektorých bratov a sestier.

Zaiste, že rozhodnúť sa vstúpiť do školy Kristových blahoslavenstiev, vyžaduje aj odvahu a súhlas k prinášaniu nemalých obetí.

Ako píše vo svojom románe ”Podivný život Ivana Osokina” ruský spisovateľ P.D. Ouspenský: rozpráva príbeh o mladom mužovi, ktorý bol v ťažkej duchovnej depresii, že pomýšľa na samovraždu. Zdá sa, že sa na každej križovatke svojho života vydal zlým smerom a prežíval preto veľkú beznádej. Prišiel za jedným múdrym starcom, kúzelníkom a prosil ho, aby s ním urobil nejaké kúzlo. Poprosil kúzelníka, aby ho znova vrátil do času narodenia, aby mohol začať žiť odznova. Starec to odmietal s tým, že jemu žiadne kúzlo nepomôže. Ale mladík neodbytne prosil a prosil, až mu múdry starec vyhovel. Tak bol mladý muž vrátený na začiatok svojho života. Hoc poznal, čo ho na každej životnej križovatke čaká, predsa nebol schopný vyvarovať sa tých istých omylov ako predtým. Keď svoj život prežil, po druhý krát znova prišiel v ťažkej úzkosti k starcovi. A on mu hovorí: ” Ty nechápeš jednu vec a pokiaľ ju nepochopíš nedá sa s tebou nič robiť. Milý synu, nič sa nedá získať bez obetí. Mladík sa opýtal: A iné cesty neexistujú? Kúzelník odpovedal: ”Myslíš tým cesty, pri ktorých by žiadna obeť nebola potrebná? Nie, také cesty neexistujú”.

A môžeme doplniť, že ani my bez obetí, ktoré prináša život podľa Božích blahoslavenstiev, nedokážeme žiť tak, aby sme sa nevyhli úzkosti, blúdeniu a znechuteniu zo života. Naozaj môžeme povedať, že Kristove blahoslavenstvá sa rovnajú šťastnému a pokojnému životu nielen v prítomnosti pominuteľného sveta, ale predovšetkým nazerajúc na život večný v spoločenstve s Bohom. 


Autor: npor. Pavel Mikoláš, Foto: Archív - Dátum: 08.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1372


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu