KKC 2030-2051

Obrázok k článku

Cirkev, matka a učiteľka

V dnešnej dobe môžeme pozorovať jav, ktorý by sme mohli nazvať „kristianofóbiou“, čiže strachom z kresťanstva a tým pádom odmietaním všetkého čo kresťanstvo ponúka. Moderné je tzv. „liberálne myslenie“ a pohľady, ktoré dáva kresťanstvo na svet, človeka a zvlášť morálne postoje k rozličným otázkam súčasnej doby mnohí pokladajú za spiatočnícke. Tak ako v súčasnej dobe môžeme hovoriť o „kristianofóbii“, môžeme tiež hovoriť o „ekleziofóbii“, čiže strachu z Cirkvi alebo lepšie povedané o odmietanie Cirkvi. Tento postoj je vyjadrený výrazom „Kristus áno, Cirkev nie.“ Sú ľudia, ktorí sa hlásia ku Kristovi, modlia sa, študujú a vykladajú Sväté Písmo a pritom nepatria do žiadnej Cirkvi. Je vôbec možné „ísť za Kristom“ takto individuálne bez spoločenstva Cirkvi?

Ježiš celé svoje pôsobenie zameral na založenie Cirkvi. Niet pochybnosti o tom, že Cirkev má svoj pôvod v Kristovi. Na začiatku svojho verejného účinkovania si vyvolil dvanástich učeníkov, ktorí sa neskôr mali stať základnými kameňmi Cirkvi. Kristus vykonal aj iné skutky, ktorými pripravoval Cirkev. Najdôležitejším bolo ustanovenie bratskej hostiny, ku ktorej došlo pri poslednej večeri pred jeho smrťou. Dôležitý je aj prísľub daný Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16, 18) Keď v týchto súvislostiach hľadíme na Ježišov život, tak všetko to, čím bol, čo konal a hovoril bolo zamerané na Cirkev. A toto jeho úsilie utvoriť Cirkev bolo zavŕšené udalosťami Turíc a zostúpením Ducha Svätého na apoštolov a ženy zhromaždených vo večeradle.

V Novom Zákone konkrétne v Skutkoch apoštolov môžeme vidieť ako prvotná Cirkev žila, čo učila a ako sa postupne rozrastala. Keď si zoberieme listy sv. apoštola Pavla adresované konkrétnym cirkevným spoločenstvám (v Korinte, Solúne, Filipách a inde) sú v nich pozdravy od členov iných Cirkevných spoločenstiev. Z toho vidno, že jednotlivé cirkevné spoločenstvá mali povedomie jednoty. Tradícia hovorí, že si  listy cirkevné spoločenstvá medzi sebou vymieňali aby sa tak navzájom povzbudili. Celý Nový Zákon  hovorí o Cirkvi. Evanjeliá o Ježišovom  živote a pôsobení a konkrétnych krokoch založiť Cirkev. Skutky apoštolov o dejinách prvotnej Cirkvi, listy apoštolov o tom ako žila prvotná Cirkev až po poslednú knihu  Nového Zákona  - Zjavenie sv. apoštola Jána , kde sa duch „prihovára Cirkvám“.

Bola teda vôľa Ježiša Krista, aby išiel niekto za ním individuálne, mimo spoločenstva Cirkvi, ktorú on sám založil? Určite nie. A preto Katechizmus v bode 2030 hovorí jednoznačne: „Kresťan uskutočňuje svoje povolanie v Cirkvi spoločenstve so všetkými pokrstenými.“ Kresťan nie je samostatnou jednotkou, ale patrí do živého organizmu Cirkvi, ktorá je mystickým telom Ježiša Krista. Každý jeden kresťan je jednou bunkou tohto mystického tela. Katechizmus  v bode 2030 učí čo z tohto spoločenstva Cirkvi pre seba čerpá jej jednotlivý člen:

a) prijíma Božie slovo, ktoré Cirkev už vyše 2000 rokov bedlivo stráži a vysvetľuje

b) prijíma sviatosti, ktoré ho posilňujú na ceste

c) od Cirkvi sa učí príkladu svätosti. Počas  2000 ročnej histórii Cirkvi je to množstvo ľudí, ktorí dosiahli svätosť a sú pre nás vzorom svätosti, tak ako to slávime na slávnosť Všetkých Svätých.

Katechizmus v bode 2031 toto všetko zhŕňa a hovorí, že život kresťana, jeho konanie a skutky sú živené slávením sviatostí.

I. Morálny život a Učiteľský úrad Cirkvi

Katechizmus  v bodoch 2032 až 2040 učí, že Cirkev – mystické telo Ježiša Krista je hierarchická. Nástupcovia apoštolov sú zároveň  nositeľmi úradov v Cirkvi. Apoštoli dostali od Krista príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28,19-20a)

Nástupcami apoštolov sú biskupi a nástupcom apoštola Petra, ktorý dostal od Ježiša Krista primát je rímsky biskup – pápež. Príkaz, ktorý dostali apoštoli dnes uskutočňuje pápež a s ním zjednotení biskupi. Oni tvoria „učiteľský úrad Cirkvi“. Katechizmus v bodoch 2033 a 2034 hovorí čo je obsahom tohto učiteľského úradu:

a) prenášať poklad kresťanskej morálky, ktorý sa skladá z noriem, príkazov a čností zvlášť zahrnuté v Desatore.

b) učí veriacich pravdu, ktorú treba veriť, lásku, ktorú treba praktizovať

c) blaženosť v ktorú treba  dúfať

Základom je Vyznanie viery a modlitba Otče náš.

Katechizmus v bode 2035 hovorí, že najvyšším stupňom účasti na Kristovej autorite, ktorú reprezentuje učiteľský úrad Cirkvi je neomylnosť. Predmetom neomylnosti je rozhodovanie vo veciach viery a mravov. Nositeľom neomylnosti učiteľského úradu je celý biskupský zbor a pápež ako hlava zboru. A tak existujú dvaja nositelia neomylnosti:

a) pápež

b) biskupský zbor s pápežom

Ako to máme chápať?

A) Pápež sám je neomylný, keď učí tzv. „ex catedra“ čiže z moci svojho úradu vydáva slávnostným spôsobom dogmatické rozhodnutie. Toto je neomylné a je záväzné pre celú Cirkev. Všetko ostatné čo pápež učí prostredníctvom encyklík a ďalších dokumentov nemá pečať neomylnosti ale má sa prijímať s vierou a úctou ako slovo najvyššieho pastiera Cirkvi.

B) Biskupský zbor je neomylný v dvoch prípadoch:

1. všetci biskupi sú neomylný, keď po celom svete hlásajú nejakú pravdu viery a zaväzujú s konečnou platnosťou celú Cirkev a každého veriaceho aby ju prijali a verili ako náuku zjavenú Kristom a uchovávanú v Cirkvi od dôb apoštolov.

2. mimoriadny prejav neomylného úradu sa uskutočňuje na sneme – koncile. Neomylnosť koncilu biskupov sa nevzťahuje na všetko čo je povedané v rozhodnutiach schválených všetkými biskupmi, ale iba na dogmatické rozhodnutia a tie prehlásenia z ktorých jasne vyplýva, že sú predkladané ako záväzné pravdy viery.

 Čo z tohto všetkého vyplýva pre veriacich?

Katechizmus v bodoch 2037 až 2040 hovorí:

a) veriaci majú právo, aby boli poučený o spasiteľných Božích prikázaniach

b) majú aj povinnosť zachovávať ustanovenia a dekréty, ktoré vydáva zákonitá autorita Cirkvi (zvlášť disciplinárneho charakteru)

c) formovať svedomie tak, aby nebolo v rozpore s morálnym zákonom a učiteľským úradom Cirkvi

d) rozvíjať synovského ducha vo vzťahu k Cirkvi

II. Cirkevné prikázania

Katechizmus v bodoch 2041 až 2043 rozoberá cirkevné prikázania.

Ježiš Kristus nedal apoštolom len moc kázať jeho  Evanjelium a vysluhovať sviatosti, ale im dal aj moc viesť nesmrteľné duše k večnému cieľu. Aby Cirkev mohla toto dosiahnuť, Ježiš Kristus jej dal výslovné právo vydávať príkazy. Toto právo vyplýva zo slov Ježiša Krista: "Keby ani ich nepočúvol, povedz to Cirkvi. A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 18, 17-18). "Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal" (Lk 10,16).

Moc vydávať prikázania dal Kristus svojim apoštolom. Preto ju podnes uplatňujú a vykonávajú zákonití nástupcovia pápeži a biskupi. "Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás" (Jn 20,21).

Aký je rozdiel medzi Božími a cirkevnými prikázaniami?

Medzi Božími prikázaniami a prikázaniami Cirkvi je ten rozdiel, že Božie prikázania nemôže nikto zmeniť alebo od nich oslobodiť, lebo sú Božieho pôvodu, kým cirkevné prikázania Cirkev môže zmeniť, od nich oslobodiť, ale ich aj celkom zrušiť. Napríklad: Cirkev mení pôstne predpisy v zmysle: "Čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 18,18b).

O Cirkevných prikázaniach uvedených v katechizme hovorí aj kódex kánonického práva, ktorý veci konkretizuje.

1. prikázanie

Prvé prikázanie vyžaduje  od veriacich, aby svätili deň, v ktorom sa pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie, ako aj hlavné liturgické sviatky, ktorými sa uctievajú tajomstvá Pána, preblahoslavenej Panny Márie a svätých, a to predovšetkým účasťou na slávení Eucharistie, na ktorom sa zhromažďuje kresťanské spoločenstvo, a aby sa zdržiavali tých prác, ktoré by mohli prikázanému sväteniu týchto dní prekážať. O tejto povinnosti hovorí Kódex kánonického práva, Kánon 1246 § 1.:"Nedeľu, v ktorej sa slávi veľkonočné tajomstvo, podľa apoštolskej tradície treba zachovávať v celej Cirkvi ako prvopočiatočný prikázaný sviatok. Takisto sa musia zachovávať dni Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho tela a krvi Kristovej, Svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých." V § 2. sa hovorí: "Konferencia biskupov však po predchádzajúcom schválení Apoštolskej stolice môže niektoré z prikázaných sviatkov zrušiť alebo preložiť na nedeľu." Slávením nedele a sviatkov vyjadrujeme svoj vzťah k Bohu, k Cirkvi, ku kresťanskému spoločenstvu a samozrejme aj ku svätým. Zachovaním pracovného pokoja a účasťou na slávnostných podujatiach v našom prípade na svätej omši vyjadrujeme svoju vieru, vydávame svedectvo o evanjeliu, ako si vážime Kristovo učenie a nakoľko sa pokladáme za pokrstených, za kresťanov.

2. prikázanie

Druhé prikázanie tiež nájdeme okrem katechizmu aj v kódexe kánonického práva v Kánone 1247 a 1248.Kánon 1247 hovorí: „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši; okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu.“

Kánon 1248 § 1. hovorí o príkaze zúčastniť sa na omši a kto tomuto príkazu zadosťučiní. Hovorí, že zadosťučiní ten, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň alebo večer predchádzajúceho dňa. § 2. kánonu 1248 hovorí o náhradnom slávení, ak chýba posvätný služobník alebo ak iný vážny dôvod znemožňuje účasť na eucharistickom slávení. Veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova, ak sa nejaká vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste slávi podľa predpisov diecézneho biskupa, alebo náležitý čas venovali modlitbe osobne alebo v rodine, alebo ak je vhodné, v skupinách rodín.

3. prikázanie

Kánon 1249 cirkevného práva hovorí: „Všetci veriaci, každý svojím spôsobom, sú z božského zákona povinní konať pokánie; aby sa však medzi sebou spojili v istom spoločnom konaní pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú zvláštnym spôsobom venovať modlitbe, konať skutky nábožnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdržiavania sa mäsa podľa normy nasledujúcich kánonov.“ Nasledujúci kánon 1250 hovorí: „Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a pôstne obdobie.“

I. Formy pokánia. Otázku predmetnej formy pôstu rieši kánon 1251, ktorý hovorí: „Zdržovanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov Konferencie biskupov sa má zachovávať každý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak zdržovanie sa mäsa a pôst sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista.“ To, kto musí túto pôstnu disciplínu záväzne plniť stanovuje kánon 1252: „Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roku života. Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia. Kánon 1253. umožňuje lokálnej Konferencii biskupov bližšie vymedziť pôst a zdržiavanie sa mäsa za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti. Toľko Cirkevný zákonník.

II.  Dni pokánia Katechiznus katolíckej Cirkvi v bode 2042, hovorí: Konať skutky kajúcnosti každý piatok a na Popolcovú stredu - mohli by sme povedať, že ide o zabezpečenie prenosu informácie veriacich počas obdobia askézy a pokánia, ktoré nám pripravujú liturgické sviatky, a prispieva k tomu, že získame nadvládu nad svojimi pudmi a slobodu srdca.

4. prikázanie

KKC v bode 2042 hovorí o štvrtom Cirkevnom prikázaní „Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Oltárnu Sviatosť!“ O tejto životne dôležitej potrebe veriaceho kresťana katolíka Cirkevné právo hovorí v kánone 920 nasledovné:

§ 1. „Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu.“

§ 2. „Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.“ Toto prikázanie na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu prijatím sviatosti zmierenia, ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste, a na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie.

Aký následok má nesplnenie prijatia Oltárnej Sviatosti aspoň raz v roku (najlepšie vo veľkonočnom čase)? Vedome zavinené nesplnenie tejto povinnosti je ťažkým previnením proti Cirkvi i vlastnému svedomiu. Kto z vlastnej viny túto povinnosť nevykoná, hriešne ohrozuje svoju večnú spásu. Kristus nás upozorňuje na nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54).

5. prikázanie

Podporovať cirkevné ustanovizne. Katechizmus hovorí, že veriaci sú povinní prispievať, každý podľa svojich možností, na hmotné potreby Cirkvi. Kódex kánonického práva v kánone 222 konkretizuje: nasledovne:

§ 1. „Veriaci majú povinnosť prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.“

§ 2. „Majú aj povinnosť napomáhať sociálnu spravodlivosť, ako aj pamätajúc na prikázanie Pána, z vlastných príjmov podporovať chudobných. Veriaci sú povinní prispievať podľa svojich možností na hmotné potreby Cirkvi.  Ak som členom Cirkvi, tak mi musí záležať na tom, aby Cirkev mohla plniť svoje úlohy. Na to potrebuje aj prostriedky. Plnenie úloh je prezentáciou aj veriacich a vydávaním svedectva o blahozvesti!

III. Morálny život a misionárske svedectvo

Svätý otec v blahej pamäti Pavol VI. Povedal: „Tento svet nepotrebuje učiteľov ale svedkov. A učiteľov iba vtedy ak sú zároveň aj svedkami.“ Katechizmus  v bodoch 2044 až 2046 nás povzbudzuje k tomu, aby viera  bola viditeľná v skutkoch. Tak ako  hovorí apoštol Jakub: „Viera ak nemá skutky je sama v sebe mŕtva. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.!“ (Jak 2, 17 – 18b) Život podľa viery je cestou k svätosti. Katechizmus v bode 2045 pripomína dôležitú vec: „Cirkev sa zveľaďuje, rastie a sa rozvíja svätosťou svojich veriacich“.

Radosti a starosti Cirkvi by mali byť aj našimi radosťami a starosťami.


Autor: kpt. Marek Porubčan, Foto: Archív - Dátum: 22.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1373


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu