KKC 2401-2463

Obrázok k článku
Siedme Božie prikázanie nachádzame ako v starozákonných knihách Svätého písma v knihe Exodus 20,15 a v knihe Deuteronómium 5,19 tak aj v Novom zákone v Matúšovom evanjeliu 19,18: "Nepokradneš", týka sa teda zjednodušene povedané hlavne majetku. Zakazuje nielen brať, či nevrátiť cudzí majetok, ale aj spôsobovať škodu na majetku. Prikázania vo všeobecnosti však majú aj pozitívnu stránku, nielen zakazujú, ale aj čosi vyžadujú. Tu sa prikazuje spravodlivosť, ktorú by sme mohli pochopiť tak, že dáme každému to, čo mu patrí. Je potrebné aj rešpektovať úmysel darcu, brániť súkromné vlastníctvo. A toto všetko v bratskej láske.
Na počiatku Pán Boh stvoril svet i človeka, ten dostáva za úlohu starať sa svojou prácou o rajskú záhradu. Aby sa zaistila bezpečnosť, sloboda, dôstojnosť, potreby a život ľudí, neskôr sa začalo rozdeľovať vlastníctvo pozemských dobier. Vlastník nemá zabúdať na všeobecné určenie Božieho diela a má byť predĺženou rukou Božej prozreteľnosti. Veď nakoniec je aj tak "iba" správcom Božieho diela. V prvom rade sa má postarať o seba, svoju rodinu, príbuzných a tiež o núdznych.
Každý človek má určité dary a talenty, ktoré má rozvíjať a tak svoje schopnosti zúročuje a vytvára nové hodnoty a dobrá. Tieto môže používať s umiernenosťou a pri tom nezabúdať na chorých a chudobných. Toto prikázanie sa dotýka aj predstaviteľov politickej moci, ktorí majú v záujme spoločného dobra právo a povinnosť riadiť uplatnenie vlastníckeho práva.
Tam, kde je náš poklad, tam je aj naše srdce. Spravovanie majetku nás ohrozuje pokušením pripútanosti k materiálnym veciam, no a zároveň nás môže naučiť čnosti miernosti, spravodlivosti a solidárnosti. Veci a majetky by nás mohli príliš zaťažiť až spútať, miernosť nás udržiava v slobode. Aj dobrého veľa škodí. Spravodlivosť nám pomáha chrániť práva blížneho a dať mu to, čo mu patrí. A napokon solidárnosť nám dáva radosť z obdarovania iných. Veď na druhý svet si odnesieme len to, čo sme rozdali. Aj Ježiš, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili. (2 Kor 8,9).
Doteraz sme sa zamerali viac na vlastníctvo, vo všeobecnosti a používanie vlastníctva, siedme prikázanie sa dotýka aj vlastníctva ostatných, zakazuje krádež - neoprávnené prisvojenie si cudzieho majetku proti vôli majiteľa. Krádežou nie je ak máme predpokladaný súhlas, teda vždy nám to požičal a preto predpokladáme, že aj dnes by nám to požičal. Ďalší príklad na to, kedy to nie je krádež je prípad zjavnej a naliehavej potreby, keď jediným prostriedkom, ako uspokojiť bezprostredné existenciálne potreby je mať a použiť cudzie veci (jedlo, prístrešie, odev...).
K ďalším hriechom patria tieto, aj keby to nebolo trestné podľa civilného zákona: vedome si ponechať požičané veci alebo nájdené predmety, podvádzanie pri obchodovaní, vyplácanie nespravodlivej mzdy, zvyšovanie ceny, využívanie nevedomosti alebo núdze druhých, umelé ocenenie majetku, podplácanie, privlastnenie si spoločného majetku, zle vykonanie práce, daňové podvody, falšovanie šekov a faktúr, prehnané výdavky a plytvanie, úmyselné poškodzovanie súkromného alebo verejného majetku.
Siedme prikázanie zakazuje činy alebo podujatia, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, sebeckého alebo ideologického, obchodného alebo totalitného, vedú k zotročovaniu ľudí, k neuznávaniu ich osobnej dôstojnosti, k ich kupovaniu, predávaniu alebo výmene, akoby boli tovarom. Redukovať ľudí násilím na úžitkovú hodnotu alebo zdroj zisku je hriechom proti dôstojnosti osôb a ich základným právam.
Právom teda očakávame, že Cirkev podľa Kristovho učenia  podá nejaké zásady, ktoré pomáhajú k väčšej sociálnej  spravodlivosti na tomto svete. Nemožno však od Cirkvi  očakávať nejaký detailný politický, či hospodársky systém:  také systémy sú poplatné dobe a vymýšľajú ich ekonómovia a  politici.
Od Cirkvi možno očakávať sociálne zásady, ktoré  vyznačujú trasu mravne legitímnej cesty ku zlepšeniu  sociálnych podmienok ľudí na celom svete. Bez sociálnej spravodlivosti nieto trvalého mieru na  svete, nemožno o ňom ani myslieť - preto Cirkev z evanjelia  uvádza z niekoľkých zásad, bez ktorých trvalo nemôžeme žiť  žiadny hospodársko-politický systém: je to tzv. "katolícka  sociálna náuka".
Ďalšou témou, ktorej sa venuje siedme Božie prikázanie je práca, ktorá je teda  predovšetkým prostriedok obživy. Má nám však nielen zaistiť nutnú obživu, ale tiež  určité zabezpečenie a pohodlie. Preto nie je podradné, keď niekto pracuje, aby si "zarobil" peniaze. Kto  napr. mení svoje povolanie preto, aby si viac zarobil, nie  je ešte bezcharakterný.
 Práca by však mala byť pre nás viac, ako len  prostriedok obživy. Mala by pre nás znamenať i možnosť  tvoriť a pracovať na nejakom "diele". Tvorčia práca na  nejakom diele je totiž jedným z hlavných zdrojov ľudskej  radosti. Oddať sa nejakému veľkému, prospešnému "dielu" je v  skutočnosti účasť na živote tvorčieho trojjediného Boha.  Takáto práca nám potom prináša veľké zadosťučinenie. Je  zdrojom radosti, rozvíja nás, naplňuje nás, dáva nášmu  životu náplň a zmysel.  Práca by pre nás mala byť však ešte viac než "dielo", mala by byť uvedomelou službou blížnemu a spoločnosti. Ak pracujem, aby som blížnemu pomohol, je moja práca  prejavom oddanosti, lásky k blížnemu, človek slúži blížnemu a spoločnosti. A naopak: blížny, spoločnosť, dávajú dar,  mzdu za prácu a tá je výrazom ich starostlivosti o moje  živobytie, o existenciu mojej rodiny. Tak sa stávajú práca a  mzda darom a protidarom, výrazom lásky a oddanosti. Potom je  práca pravou účasťou na oddanosti, ktorá sa naplňuje v  najsvätejšej Trojici. Nie je iba "zárobkom", ale službou v najlepšom slova zmysle. Slúžiť, v plnom zmysle znamená,  slobodne sa oddávať z lásky k druhému, ako v rodine.
A konečne na záver, práca musí mať aj zmysel pre večnosť. Svoju najvyššiu ušľachtilosť dosahuje práca vtedy,  keď sa stane bezprostrednou obetou Bohu - a tak sa stáva  modlitbou. Rýdza forma tohto zamerania práce žiari na  ľuďoch, ktorí celý svoj život zasvätili bezprostredne Bohu:  mních, rehoľníčka, kňaz, ktorý pracuje pre Božie  kráľovstvo...
Uvedomme si, že práca má mať zmysel pre večnosť. A toto dosahuje, keď ju konáme aby sme skrze ňu plnili Božiu vôľu  na sebe a slúžili blížnym. Aká rozdielna môže byť hodnota tej istej práce u ľudí? Pre jedného nemusí byť viac, než žiaducim  "zárobkom", prostriedkom k víkendovému "vyhodeniu si z kopýtka" - ináč je prekliata. Pre druhého môže byť tá istá  práca radostnou oddanosťou veľkej, zmysluplnej veci, službou  blížnemu, spoločnosti a pre tretieho okrem toho je práca  modlitbou, oddanosťou do vôle Božej a skutkom lásky k  blížnemu.
Siedme Božie prikázanie sa nevyhýba ani otázke vlády nad neživými a nad inými živými bytosťami, ktorú dal Stvoriteľ človekovi, a ktorá nie je absolútna, ale je vymedzená starostlivosťou o kvalitu života blížneho, vrátane budúcich generácií a preto vyžaduje posvätnú úctu k neporušiteľnosti stvorenstva.
Pán Boh zveril zvieratá do správy človeku, ktorého stvoril na svoj obraz. Je teda oprávnené používať zvieratá na pokrm a zhotovovanie šatstva. Možno ich udomácniť, aby pomáhali človekovi pri jeho prácach a v jeho voľnom čase. Ak lekárske a vedecké pokusy na zvieratách zostávajú v rozumných medziach a prispievajú k liečeniu ľudí alebo k záchrane ľudských životov, sú morálne prijateľné. Avšak zbytočne trápiť a márniť zvieracie životy je rovnako nedôstojné, ako utrácať na ne sumy peňazí, ktoré by mali prednostne zmierňovať ľudskú biedu. Zvieratá možno mať rád, ale nemá sa na ne zameriavať láska, ktorá patrí len ľuďom.

Autor: por. Mgr. Andrej Streicher, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1402


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu