KKC 268-324

Obrázok k článku

Jediný pravý Boh, ktorý hovoril otcom skrze prorokov a naposledy k nám prehovoril v Synovi (Hebr 1,1), sa zjavuje v diele stvorenia i v dejinách spásy ako Mocný, Vševládny, Všemohúci. Tak ho prežívajú ľudia v základnej náboženskej skúsenosti a tak sa s ním stretá biblický človek v osobitných dejinách spásy. Presvedčenie o Božej všemohúcnosti vo Svätom písme nepochádza z filozofických úvah, ale zo životnej skúsenosti s Bohom Stvoriteľom a Záchrancom. Všemohúcnosť označuje pravého Boha oproti bezmocným bôžikom. V Biblii sa chápe najprv ako Božie meno, zjavené v osobnom stretnutí: Boh sám sa tak predstavuje, sám to hovorí o sebe. Meno Všemohúci vyjadruje nielen jednu Božiu vlastnosť, ale samu božskosť Boha. Tak to prijala i prvotná Cirkev, keď vo svojich vyznaniach viery k menu Boha Otca hneď pripája pomenovanie „Všemohúci“.

Boh má rôzne spôsoby, ako môže riadiť tento svet a ako nám môže pomôcť. Môže nám poslať na pomoc anjela, ako svätému Petrovi do väznice, alebo urobiť zázrak ako na Genezaretskom jazere. Obyčajne nám pomáha prirodzenou cestou. Práve v tom sa prejavuje Božia veľkosť. K oslobodeniu Jozefa v Egypte použil sen, k oslobodeniu mesta Betulie použil odvážnu ženu Judit. Lebo „Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 37).

Niekedy máme v živote pocit akoby Boh svojou všemohúcnosťou nezasahoval správne podľa našich predstav by mal odstrániť všetko zlo a vojny . Avšak Boh nás stvoril z lásky , a my sme pozvaní odpovedať mu láskou. No láska bez slobodnej vôle a slobodného rozhodnutia neexistuje. Boh nám daroval slobodnú vôľu je však na nás či ňou  budeme narábať podľa povolania ktoré sa nám dostáva skrze Ježiša Krista.

Preto „nič nemôže tak posilniť našu vieru a nádej, ako keď sme vo svojom srdci pevne presvedčení, že Boh môže všetko. Lebo keď ľudský rozum spozná, že Boh je všemohúci, ľahko a bez zaváhania bude súhlasiť so všetkým, čo treba veriť, aj keby to bolo veľké a obdivuhodné a prevyšovalo by to poriadok a zákony prírody“. Veríme, že Boh stvoril svet svojím chcením a všemohúcnosťou, avšak existujú mnohé mýty a omyly o kresťanskom chápaní stvorenia sveta, zakladajúce sa na Knihe Genezis (jeden zo spisov Starého Zákona), sú najčastejším príkladom dezinformácie a nesprávneho pochopenia starodávneho spisu. Žiaľ, tu je nutné povedať, že veľký podiel na tom majú aj mnohí nekvalifikovaní „učitelia viery“ v podobe rôznych dobrovoľníkov, animátorov, katechétov bez kvalifikácie a pod. Cirkev nikdy netvrdila, že svet bol stvorený za 7 dní jedna sa tu o symbol plnosti ako aj fakt že Boh tvoril postupne čiže slovo 7 dní môžeme definovať aj na 7 etáp.  Ani nikdy nebolo jej cieľom a snahou bojovať proti vedeckému a historickému pohľadu na vznik sveta, o čom jasne hovorí aj posledné vydanie Katechizmu katolíckej cirkvi. Genezis nie je historickou ale teologickou knihou. Rovnako tak ani cieľom Knihy Genezis nebolo podať historický opis stvorenia sveta. Kniha Genezis - v slovenčine nie úplne správne nazývaná ako „historická“ kniha - je v skutočnosti spisom, ktorý je v pôvodnom znení označený ako spis Zákona (TÓRA), teda vieroučný, náboženský spis, a nie historické dielo. Teologický spis Starého Zákona  Genezis vo svojej prvej časti, pojednávajúcej o stvorení sveta, chce svojím textom bojovať proti polyteizmu, ktorý do židovského náboženstva prenikal z okolitých krajín. Tieto náboženstvá uctievali ako božstvá napr. slnko, mesiac, hviezdy, more, zvieratá a pod. Preto kniha Genezis uvádza Boha ako Stvoriteľa týchto materiálnych telies, aby tým dala svojim veriacim najavo, že uctievanie týchto symbolov je uctievaním vecí a nie božstva ako takého. Kniha Genezis je v prvom rade tzv. náučnou knihou zákona (Tóra), preto ju treba chápať a čítať skôr ako teologický resp. náboženský spis, než ako historickú knihu v dnešnom chápaní. Stvorenie sveta, prvý text knihy Genezis, bol v židovskom náboženstve chápaný ako „hymnický spev na oslavu Boha Stvoriteľa“ - pokiaľ by sme čítali knihu Genezis v hebrejčine, videli by sme nielen to, že sa jednotlivé verše vzájomne rýmujú, ale aj celá rytmika opisu Stvorenia sveta má presne danú štruktúru, počet slabík a pod., a pri čítaní vytvára akoby melódiu (preto označenie hymnický spev, hymnus).

Hlavným posolstvom knihy je svedectvo a náuka o Bohu, Stvoriteľovi sveta, materiálnych vecí, života, nebeských telies, a najmä človeka. Opis mal byť priamou konfrontáciou a obranou židovskej monoteistickej viery (t.j. viery v jedného Boha, jedno Božstvo) voči prenikajúcemu vplyvy polyteistických (viacero bohov) náboženstiev najmä z oblasti Perzie, Egypta a Babylónie. Text je bohatý na číselnú symboliku: svet bol stvorený za 7 dní (7 je symbolom plnosti, dokonalosti), hmotný svet bol stvorený za 6 dní (6 je symbolom zeme, hmoty, ako aj človeka), zároveň vieme tento úsek rozdeliť na dve 3-dňové obdobia, ktoré spolu úzko súvisia () (číslo 3 je symbolom božskosti, božieho vplyvu), duchovnej oblasti je zasvätený 1 deň (1 Boh, symbol monoteizmu), a týmto dňom je 7. deň (zavŕšenie dokonalosti, úplnosti sveta, ktorý sa skladá z hmoty a ducha).

Boh je stvoriteľom (Creator) nebeských telies, ktoré iné náboženstvá prezentovali ako božstvo (napr. Boh Slnko, Rá, v Egypte, ...).

Boh je taktiež stvoriteľom zvierat a prírody (príroda ako božstvo najmä v antickej filozofi, prvky panteizmu a pod.).

Boh je stvoriteľom človeka - v protiklade s uctievaním ľudí ako bohov v iných náboženstvách (faraón, cisár, ...).

Stvoriť, tvoriť, vytvoriť vo všeobecnom zmysle znamená činnosť, obyčajne ľudskú. Človek môže tvoriť a vytvoriť rôzne veci. K tomu však potrebuje nejakú látku, podstatu, ktorej dá nový tvar. Napríklad sochár vykreše z mramoru sochu človeka. V teologickom zmysle stvoriť znamená: urobiť niečo celkom z ničoho. To znamená, že nejestvuje nijaký materiál, nijaká látka, z ktorej by vec bola urobená.

O vzniku neba a zeme, celého univerza, existujú početné vedecké poznatky, hypotézy a teórie. Bol na počiatku vesmíru veľký tresk? Treba tu povedať, že správne prírodovedecké poznanie nemôže byť v rozpore s vierou. Žiadna ľudská veda však nemôže vysvetliť základnú otázku myslenia: „Prečo vôbec niečo existuje a prečo skôr neexistuje nič?“ A ďalej: Ako to, že v procese vzniku vesmíru vznikla práve táto planéta, na nej život a nakoniec človek? Ten, kto hovorí, že všetko vzniklo iba slepou hrou náhody a potreby, musí vysvetliť, ako mohlo dôjsť k takému nepochopiteľnému sledu „náhod“, ktoré boli nevyhnutné na to, aby v kozmickom vývoji mohla vzniknúť Zem ako životný priestor človeka. Viera nám hovorí, že tento plán je dielom nekonečného, múdreho a milujúceho rozumu. Je zrejmé, že stvoriteľská činnosť, ktorá je totožná s Božou podstatou, neprináleží jednotlivým božským osobám, ale všetkým trom spolu. Keďže tri božské osoby majú numericky len jednu podstatu, majú preto len jednu stvoriteľskú činnosť. Tak ako všetky tri božské osoby len jediným aktom stvorili svet, tak ho aj jediným aktom udržujú v bytí a riadia k vytýčenému cieľu. Všetky Božie diela v tomto svete, či v poriadku prirodzenom alebo nadprirodzenom, vždy koná jediným aktom celá nerozdielna Trojica. Stvoriteľské dielo má určitú podobnosť s charakterom Prvej osoby, preto sa obyčajne privlastňuje Otcovi (porov. Vyznanie viery).

Sväté písmo zdôrazňuje spoločné pôsobenie Otca a Syna a odôvodňuje ho spoločnou prirodzenosťou: „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn.“ (Jn 5, 19). „Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky.“ (Jn 14, 10).

Z uvedených miest Svätého písma (a tiež aj iných) jasne vyplýva, že stvorenie sa rovnako pripisuje Synovi a Svätému Duchu ako Otcovi. Stvoriteľská činnosť sa nedá odmyslieť od Božej prirodzenosti, pretože keby každá božská osoba mala svoju vlastnú stvoriteľskú činnosť, mala by aj svoju vlastnú, od ostatných osôb rozdielnu prirodzenosť a potom by bola samostatným Bohom a všetky tri osoby by neboli jedným Bohom, ale tromi. Všetky tri božské osoby majú preto numericky len jedinú stvoriteľskú činnosť a jej účinok prináleží rovnakou mierou Otcovi, Synovi a Svätému Duchu, ako jedinému Stvoriteľovi sveta. Aj v tomto ohľade je teda náš svet verným obrazom Stvoriteľa, ktorý obsahuje v sebe princíp trojjedinosti.

Svätí Otcovia vždy, keď píšu o Božej jednote, ktorú nazývajú jednotou prirodzenosti a činnosti, alebo keď hovoria o vonkajšej činnosti Boha Otca, hovoria, že ju Otec pôsobí skrze Syna a Svätého Ducha (alebo v Duchu Svätom), ako skrze svoju moc a silu. U gréckych Otcov bola bežná formula, že Otec všetko koná skrze Syna v Duchu Svätom, takže z tejto jednotnej činnosti Božej Trojice navonok usudzovali na jedinosť Božej podstaty. Božie dielo stvorenia, vykúpenia a posvätenia pochádza z tej istej Božej činnosti a tri božské osoby majú na nich - každá svojím spôsobom účasť.

Svätý Atanáz Alexandrijský: „Svätá a dokonalá Trojica je v sebe rovnaká a nedeliteľná podľa prirodzenosti; jediná je aj jej činnosť. Otec totiž koná všetko skrze Slovo v Duchu Svätom, a tak je jednota Božej Trojice zachovaná“. Boh stvoril svet v čase, alebo presnejšie povedané, stvorením sveta sa začal čas. Svet teda nie je večný, ale má svoj počiatok. Je to dogma, ktorá znie: Boh stvoril svet v čase, vlastne spolu s časom, takže svet má začiatok. Túto dogmu vyhlásil Štvrtý lateránsky koncil (1215): „Boh... svojou všemohúcou mocou na počiatku času rovnakým spôsobom stvoril obe stvorenia...“

Pohanská filozofia a moderný materializmus prijíma myšlienku o večnom svete, resp. svetovej hmote. Toto učenie o večnosti sveta bolo zavrhnuté pápežom Jánom XXII. v roku 1329, známe ako Eckhartove vety. Sväté Písmo toto vieroučné vyhlásenie potvrdzuje už na svojich prvých stránkach: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1, 1). „Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk...“ (Ž 101, 26).

V Novom zákone Ježiš Kristus poukazuje na svoju večnosť a na časnosť sveta slovami Veľkňazskej modlitby: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“ (Jn 17, 5). Zachovávajúcu Božiu činnosť treba chápať ako účinný Boží vplyv, ktorý pôsobí bezprostredne príčinne a trvalo a je zameraný na samotné bytie. Sväté písmo o tom hovorí: „Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty?“ (Múd 11,26). Boh stvoril svet slobodne a je slobodný aj v tom, že ho môže zničiť tým, že odníme svetu svoj udržiavací vplyv. Keby to urobil, stvorenia by sa obrátili v úplné nič. To by bolo zničenie v najvlastnejšom zmysle. Preto zachovávanie sveta je rovnoplatné so stvorením, lebo sa vzťahuje na samé bytie tvorov, ako stvorenie. Je teda akoby pokračovaním stvorenia, nakoľko totiž pod Božím vplyvom svet trvá - a vyvíja sa - v tom bytí, ktoré stvorením dostal. V tomto kontexte veľkú úlohu zohráva atribút Božej prozreteľnosti. Sväté Písmo o Božej prozreteľnosti hlása od samého začiatku, keď pripomína, že všetky stvorené bytosti boli dobré, t. j. svojmu účelu primerané, o ktoré sa postaral Boh podľa ich povahy, zvlášť o človeka (Gn - kap. 1-2). Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody, radosti a dôvery. Sväté písmo je takto plné prisľúbení a skúseností, že svetom vládne a osudy ľudí riadi dobrotivý, múdry a všemohúci Boh. Dejiny sveta a dejiny ľudstva sú dejinami Božej prozreteľnosti, že ten, kto „stvoril malého i veľkého, rovnako sa stará o všetkých“. (Múd 6, 7). Starý zákon zvlášť zdôrazňuje starostlivosť o izraelský národ a jednotlivé osobnosti izraelských dejín. Mimoriadne dojímavo sa Božia starostlivosť o človeka javí u Jozefa Egyptského, Mojžiša, Dávida, Tobiáša, Daniela, Svätej Rodiny a iných. Žalmy sú preniknuté vierou v Božiu prozreteľnosť. Výrazným spôsobom sa javí v známom Dávidovom žalme: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba:... Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.“ (Ž 22, 1; 3-4).

Veľmi jasne sa o Božej prozreteľnosti hovorí v Novom zákone. Božia prozreteľnosť zasahuje i do najmenších podrobností, je blízka a otcovská, hoci neprestáva byť tajomstvom. Ježiš Kristus učenie o Božej prozreteľnosti prehlbuje a rozširuje najmä vo svojej Reči na vrchu, kde učí, že starostlivosť nebeského Otca sa vzťahuje aj na tie najnepatrnejšie tvory, nebeské vtáky, poľné ľalie, poľnú trávu a že v zvláštnej miere je venovaná rozumným stvoreniam. Univerzálnosť Božej prozreteľnosti hlása svätý Pavol v reči v areopágu: „On dáva všetkým život, dych a všetko“. (Sk 17, 25).

Prozreteľnosť podľa spôsobu vykonania Božieho plánu sa rozlišuje na:

▪ b e z p r o s t r e d n ú - tú, ktorú vykonáva Boh sám;

▪ n e p r i a m u - tú, ktorú vykonáva prostredníctvom druhotných príčin.

Hmotný svet Boh spravuje prírodnými zákonmi, rozumné bytosti vedie k cieľu mravným zákonom, výchovou, rodičmi, Cirkvou. Týmto však nie je dotknuté zvrchované Božie právo, aby zasiahol priamo a bezprostredne do života jednotlivca alebo celého spoločenstva. Podľa druhu Božieho pôsobenia sa Božia Prozreteľnosť vníma ako riadna , ktorá spočíva v obvyklom pôsobení. Uskutočňuje sa podľa istých trvalých zákonov a pravidiel tak v prirodzenom, ako aj v nadprirodzenom poriadku. Riadnej Prozreteľnosti slúžia rozličné zákony prírody, taktiež aj nadprirodzené zákony milosti (napr. pôsobenie sviatostí); Hoci sa Boh stará o všetky stvorené bytosti, nerobí to voči všetkým bytostiam rovnakým spôsobom a v rovnakej miere. Miera a stupeň tejto Božej starostlivosti o stvorenia sa riadi podľa ich dokonalosti. Čím dokonalejšie je stvorená bytosť, tým účinnejšie ju Boh zahrňuje svojou láskou a stará sa o ňu. Poznáme to najmä z Kristových slov: „Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?!” (Mt 6, 30). Človek je jediný schopný plniť vedome a dobrovoľne svoj prvotný cieľ, aby Boha poznával, miloval a oslavoval. Božia láska a starostlivosť sa teda oprávnene vzťahuje predovšetkým na človeka. Pri tomto uvažovaní si môžeme položiť logickú otázku  odkiaľ pochádza zlo? Jednoduchá logika hovorí, že ak má všetko na svete svojho pôvodcu a zlo v ňom objektívne jestvuje, potom Boh musel stvoriť aj zlo. Ako však mohol nekonečne dobrotivý Boh stvoriť zlo? To je otázka, ktorá zamestnávala a stále ešte zamestnáva mysle mnohých laikov i mysliteľov. Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi sa pýta: „Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo?“ „Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet, aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo?“ „Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď...“ Kládol si ju už svätý Augustín a pokúšal sa na ňu odpovedať: „Neprestával som však hľadať, odkiaľ je zlo, a nemohol som nájsť nijaké východisko.“ Jeho trýznivé hľadanie nájde riešenie iba v jeho obrátení k živému Bohu. Preto je to otázka ťažká a má mnoho odpovedí. Najmä preto, že všetko, čo sa doteraz povedalo o veľkosti a kráse stvorenia a o povolaní človeka, zdá sa nerealistické a naivne optimistické. Veď ako môžeme oslavovať Boha, ktorý nad všetkým vládne tak nádherne, zoči-voči toľkému utrpeniu?

Prečo musí spravodlivý trpieť, hovorí už starozákonná kniha Jób. História tohto spravodlivého muža je známa. Je nevinný, a predsa ho skúšajú nespočetné utrpenia. Stráca majetok, synov a dcéry a nakoniec i jeho postihne ťažká choroba. Jób nie je iba veľkým trpiteľom, ktorý vyslovuje svetoznáme slová: „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ (Jób 1, 21).

V boji zo zlom a v ťažkých životných skúškach nám Boh posiela na pomoc služobníkov dobra , čiže anjelov. Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh je «Stvoriteľ neba i zeme», a Nicejskocarihradské vyznanie viery vysvetľuje: «...sveta viditeľného i neviditeľného».“ Pod neviditeľným svetom sa myslia duchovné bytosti, ktoré „obklopujú Boha“. Sväté písmo sa zmieňuje o anjeloch v spojení s dejinami človeka a jeho spásy. Zmienky o anjeloch vyvolávajú dnes mnohé námietky. Je nesporné, že Sväté písmo často používa mytologické rečové prostriedky a predstavy tej-ktorej epochy, kedykoľvek o nich hovorí. A nesporné je aj to, že predstavy o anjeloch sa v priebehu storočí vyvíjali. Kresťanská ľudová zbožnosť a často i umelecká tvorba urobila z nich sladké figúrky pre deti. Zaoberať sa anjelmi vážne je i preto ťažké, lebo sa dostávame na hranice výrazových možností. Uvedomovali si to už veľkí cirkevní učitelia. Preto treba byť opatrní so špekuláciami o počte, druhu, rozdieloch a usporiadaní (chórov) anjelov. Tu však treba jasne povedať, že teológia bude vždy neúplná a nezrozumiteľná, pokiaľ nezačne vrhať svetlo na svet anjelov. Skôr, než boli stvorení ľudia, Boh stvoril krásny a rozmanitý svet, ktorý ich mal prijať. Čas stvorenia anjelov nie je vo Svätom písme presne vyjadrený. Z učenia prijatého svätou Cirkvou však stvorenie anjelov predchádzalo stvoreniu materiálneho sveta a človeka. Takéto poradie uvádza Sväté písmo, ktoré opis stvorenia začína konštatovaním: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1, 1). Že „nebo“ tu nemôže znamenať oblohu, je zrejmé z toho, že táto bola stvorená až v druhom období stvorenia. Z toho vyplýva, že pod pojmom „nebo“ treba chápať viditeľný svet, anjelský svet, lebo Sväté písmo hovorí o anjeloch ako o obyvateľoch neba.


Autor: kpt. G. Dzvoňár, Foto: Archív - Dátum: 24.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1456


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu