KKC 2803-2865

Obrázok k článku
Sedem dotykov Božej lásky - Otčenáš 
 
„Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1)
Apoštoli mnohokrát videli Ježiša v sústredení modlitby. Pri pozornom vnímaní  evanjelií Ježiš vystupuje pred našim duchovným zrakom aj ako modlitebník, adorátor i skutkový konateľ. Často je opisovaný ako muž pohrúžený  a sústredený v modlitbe (štyridsaťdňový pôst, osamelé miesta, na vrchu, ..., Getsemanská záhrada). Modlí sa aj v chráme a pri rôznych udalostiach (rozmnoženie chleba,  zázračný rybolov, zázraky, synagógy, chrám ..., posledná večera).
Ježišova katechéza je na prvý pohľad jednoduchá (je sformulovaná do siedmich prosieb), súčasne však otvára priestor pre poznanie výšin Božích i hĺbku milosti a pravdy, ktorú nám ňou Spasiteľ zjavuje. Otčenáš je prístupný pre všetkých ľudí – jednoduchých i intelektuálov. Dáva možnosť uspokojenia všetkým a zároveň nás jemne vťahuje do úžasného duchovného rozmeru otvárajúc pred nami nekonečný priestor dobroty Božej v jej „... šírke, dĺžke, výške i hĺbke“ (Ef 3,18 ). Môžeme povedať, že je nevyčerpateľná a duši chutí tak, ako telu dobrý chlieb.
„Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno“
(Mt 6,9)                                       
V tejto prosbe
môžeme vidieť a cítiť paralelu s Dekalógom - v jeho prvých troch prosbách.                                                                                                        
Posväť sa meno tvoje – nesie v sebe rozmer ľudský – v klaňaní a službe Bohu, v našom osobnom posväcovaní po ceste jeho príkazov a lásky. Duša otvorená pre vanutie Ducha svätého môže potom velebiť svojho Tvorcu aj v rozmere Božskom, keď si uvedomuje šťastie, že je v objatí jeho nekonečnej lásky, že je súčasťou tejto nepochopiteľnej a neustálej metamorfózy Božskej kreativity a harmónie, v ktorej večná Trojica žije a obohacuje všetko Tvorstvo.
Celý náš život, naše myslenie, reč i konanie, celý náš duch i telo majú byť zamerané na Boha, majú byť vyjadrením Božskej oslavy v nás, v celej prírode a vesmíre, v celom svete viditeľnom i duchovnom.
Príď tvoje kráľovstvo“ (Mt 6,10)
Harmónia stvoreného človeka so svojím Tvorcom bola v slobode človeka narušená. Dobrovoľný hriech uzavrel dušu človeka pred prúdom životodarnej milosti, oddelil ho od Boha – ba priviedol ho k smrti: Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ (Gen 2,17))
Celé veky človek cítil svoju bezmocnosť, ale aj dotyk Božej lásky, ktorou ho Stvoriteľ udržiaval v nádeji cez prísľub Spasiteľa. Celý starý zákon hovorí o ľudskej túžbe po Božom kráľovstve. Ono bolo síce mnohokrát vnímané v predstavách človeka veľmi úzkoprso a materiálne – cez vzťahy a sociálne usporiadanie dobových politických štruktúr.
Ježiš viackrát upriamuje myseľ svojich poslucháčov na vyšší cieľ. Neprišiel rúcať spoločenské systémy. Ježiš chce zmeniť najskôr vnútro človeka. Potom sa bude meniť aj celý sociálny a vzťahový systém ľudskej spoločnosti. Upozorňuje a hlása:  „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde."(Jn 4,24)
Príď kráľovstvo Tvoje - je predovšetkým výzvou po vnútornom nasmerovaní človeka a jeho otvorenosti pre prítomnosť Boha v duši. Zanechať a znenávidieť hriech a žiť v stave milosti Božej: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali."(Lk 5,31-32)
„Buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi“(Mt 6,5)Ježiš nás upriamuje k správnej hierarchickej orientácii v životných záujmoch a postojoch.
Človeku aj napriek hriechu ostalo užívanie rozumu a vôle. Vôľa je práve tou, ktorá priviedla ku konečnému rezultátu konanie človeka  rajskej záhrade – ktoré nazývame hriech. Je to ona, čo i teraz mení pokušenie v hriech alebo ho odmieta. Tým, že poznanie človeka nie je vždy jasné a dôsledné, môže aj vôľa podliehať nesprávnemu rozhodovaniu. Ježiš nás upozorňuje, aby sme sa pred každým rozhodovaním pýtali na Božiu vôľu. Aby sme svoje rozhodovanie najskôr konfrontovali s Božími príkazmi a jeho láskou. Kladie nám na srdce otázku i pravidlo. „Hľadajte teda najskôr Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. (Mt 6,33)
Ježiš nám ukazuje cestu k spôsobu života, ktorý naplňuje človeka pokojom a šťastím a rešpektuje jeho dôstojnosť.„Ja som cesta, pravda a život.(Jn 14,6)
Chlieb náš každodenný daj nám dnes (Mt 6,11)Už v rajskej záhrade človek požíva pokrm : Zo všetkých stromov raja môžeš jesť.  Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“(Gen 2,16-17)a po vyhnaní z nej dostáva imperatív obstarávania pokrmu: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb.“( Gen 3,19)
Nedostatok a absencia chleba boli a aj sú príčinou mnohých ťažkostí, ba aj vojen. Hlad nabáda človeka aj k zlému konaniu (krádeže, násilie, vraždy). Nadbytok  – na strane druhej -akoby uspával vôľu a svedomie človeka a necháva ho ľahostajným k potrebám a biede iných.
Chlieb v sebe zhmotňuje nielen dobrodenie prírody ale i ľudskú prácu. Človek je vyzvaný k dorábaniu svojho chleba. Je v ňom stelesnená i zásluhovosť. Je potrebné sa oň pričiniť. Ak niekto inému znemožňuje dorábať si chlieb alebo mu ukradne prostriedky, ktorými so ho môže zadovážiť, pácha hriech.Ak však niekto je zdravý a má vytvorené všetky podmienky na zadováženie si pokrmu, ale sa mu nechce (čaká len na almužnu od iných), tento taktiež pácha hriech. Sv. Pavol k tomu hovorí: „Kto nechce pracovať nech ani neje.“ (2 Sol 3,10)Solidarita a lenivosť nie sú sestry!
Celé Kristovo učenie a pôsobenie je ako životodarná rieka, v ktorej sú uzdravované naše ľudské nedokonalosti a bôle. Vznešeným darom jeho evanjelizácie, ktorý pomáha človeku - je Svätá Eucharistia, ktorú ponúka ako zdroj večného života. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,54) Cirkev toto tajomstvo viery chráni a ponúka ho ako vzácny Chlieb - daný nám úkonom obety spásy, z poverenia Krista Spasiteľa.Nezabúdajme na toto tajomstvo viery a posilňujme si týmto „nebeským chlebom“ svoju dušu!
A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom (Mt 6,12)Odpustenie v živote človeka - túžbou tak veľmi očakávané a s radosťou prijímané, avšak ako dar pre druhých - tak veľmi zanedbávané či odopierané.
Ježiš pozná deštrukciu hriechu, ktorý tlačí na našu pýchu a ješitnosť (ktoré sa bránia v mene akejsi osobnej hrdosti, cti, urazenosti,..., či dokonca spravodlivosti) a bráni nám vyrovnávať narušené vzťahy s inými a budovať mosty obnovenej nádeje a dôvery s inými.Celé dejiny rozprávajú aj o tomto. Narúšanie noriem vlastníctva, vzťahov, dôstojnosti, hodnoty života... - to všetko vytváralo tlak na ľudí a ich symbiózu v určitých rámcových pravidlách, ktoré bolo a je potrebné rešpektovať, aby každý dostal priestor pre existenciu. Etické, morálne i právne kódexy sú výrazom túžby ľudí usporiadať sociálne a existenčné vzťahy, v ktorých majú žiť. Prax nás presviedča, že nie vždy sa v týchto opatreniach hľadalo dobro všetkých. Mnohokrát sú kodifikovaním rôznych deformít a neprávostí voči určitým skupinám jednotlivcov, národnostných menšín, národov, proti základným ľudským hodnotám i životu samotnému.
Aj Boh dáva človeku pravidlá, ktoré má rešpektovať, a dáva mu citlivý barometer pre spravodlivosť a neprávosť, pravdu a klamstvo, dobro a zlo. Človek poznáva vo svojom svedomí čo je dobré a čo je zlé. Svedomie je záväzné pre každého človeka a podľa zhody života s ním budeme i posudzovaní v čase, keď sa predstavíme pred Boží majestát v hodine smrti.Desatoro Božích prikázaní je podrobnou špecifikáciou príkazu„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!"( Lk 10,27), ktorý sme povinní akceptovať, ctiť a žiť po celú pozemskú existenciu.
Boh dobre vie o slabostiach človeka a preto ho povzbudzuje a pozýva na cesty pokoja a lásky. Jednou z nich je i odpustenie tým, ktorí nám voľajako ublížili, či ubližujú.Boh nás predchádza svojim príkladom. V jeho láske sa zrodilo odpustenie urážky človekom. V jeho láske vyrástlo milosrdenstvo k človeku, ktoré prijalo meno Kristus a prišlo na svet ako Spasiteľ človeka. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa  a sme.“(Sk 17,27)
Ježiš vysvetľuje svojim učením vážnosť a veľkosť odpustenia.Svojim konaním, uzdravovaním a prístupom k ľuďom potvrdzuje svoje učenie. Miluje hriešnikov, pozýva ich k pokániu a náprave života, hľadá cesty k ním, neodmieta nikoho. V láske ide do krajnosti - až na kríž a svojich katov ospravedlňuje. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." (Lk 23,34)I nás pozýva k podobnému konaniu. V odpustení sa rodí nová láska a nový život.
A neuveď nás do pokušenia(Mt 6.13)Pokušenie sa predstavuje človeku v podobe mnohých tvári. Vystupuje v habite vzbudzujúcom podľa okolností – zvedavosť, - vášnivosť,  - túžbu po akejsi spravodlivosti, odplate, pomste, - majetku, vlastníctve, peniazoch, - po uznaní,  - dokonca po svätosti (zamilovanej do seba samej).Nabáda človeka k mysleniu i konaniu v rôznych podobách a útočí na vôľu v podobe rôznej argumentácie, aby sa rozhodol pre súhlas s niečím čo zjavne, alebo v skrytosti, nesie v sebe podobu hriechu. Človeku je zväčša predostierané v lákavej podobe a snaží sa zakrývať pravú podstatu a tvár vecí a skutočností.
Ovocie pokušenia smerujúce k hriechu má po čase zväčša veľmi trpkú chuť – okráda človeka o vnútorný pokoj, napĺňa jeho dušu sklamaním a mnohokrát vlhčí oči slzami. Ježiš nás dôrazne varuje pred pokušením zla. V pokušení na púšti dáva diablovi jasnú odpoveď:                 „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“(Mt 4,4)„Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“ (Mt 4,7)„Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4,10)
Vyzýva nás k ostražitosti  - k bdeniu a modlitbe „Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“(Lk 22,40)Ježiš nás tiež varuje pred tým, aby sme neboli pôvodcami hriechu iných. „Beda tomu z koho pohoršenia pochádzajú.“(Lk 17,1)  Pohoršenie – vedie k pokušeniu – šíreniu hriechu v živote iných. Každý kto je prameňom hriechu, bude niesť za to i náležitú zodpovednosť. Nepokúšajme svojou nezodpovednosťou Božiu trpezlivosť – spravodlivosť!
Ale zbav nás Zlého. (Mt 6.13)Zlo predstavuje absenciu dobra vo všetkých podobách. Je to deštrukcia pozitívnych hodnôt materiálnej i duchovnej povahy.
Sme smutní zo zničenia alebo odcudzenia materiálnych vecí potrebných pre náš život. Bolí nás, keď nám pošpinia česť. Sme smutní z neúspechu. Ťažký je pocit sklamania z vierolomnosti priateľa. Neopätovaná láska je bolestivá. Strata zdravia mení charakter ba i zmysel života. Zlo vie zanechať i veľmi hlboké rany – hlavne na duši. Sú zlá spôsobené činnosťou prírody. Je zlo plynúce z interakcií ľudí - spôsobené ich nedôslednosťou či nevedomosťou. Je však i zlo plynúce z vedomého rozhodnutia ľudí, ktoré sa premieta do materiálnej i nemateriálnej sféry. Zdá sa, že sú jednotlivci, ktorí majú v zle záľubu a sú mu takpovediac oddaní. Prameň takéhoto stavu určite vyviera z pôvodcu – otca zla. Pred týmto nás Ježiš varuje. Zároveň nám však dáva istotu víťazstva. Nebojte sa, „ ja som premohol svet“ (Jn 16,33).
Veľkonočný kánon zmŕtvychvstania východnej liturgie je veľkou výzvou pre človeka milujúceho Boha: „Kristus slávne vstal z mŕtvych - smrť smrťou premohol - a zosnulým v hroboch - život daroval.“
Áno, dôvera v moc a dobrotu Boha nás činí schopnými požívať Kristovo víťazstvo nad zlom aj v našom vlastnom živote.
ZáverZ Boha všetko tvorstvo plynie, v ňom existuje a nachádza svoj zmysel a k nemu smeruje. Aj život človeka je Božím dielom a jeho úplne dovŕšenie sa môže uskutočniť len v ňom. Počas pozemskej existencie smerujeme k večnému horizontu – k Tebe Bože lásky – lebo: Tvoje je kráľovstvo, moc i sláva naveky!

Autor: mjr.PaedDr. ThLic. Emil Turiak, PhD. , - Dátum: 05.04.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1384


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu