KKC 422-483

Obrázok k článku Verím v Ježiša Krista jednorodeného Božieho Syna.
Druhá kapitola katechizmu, druhý článok našej viery. Ježiš Kristus, Boh Syn, v jednote s Bohom Otcom a Duchom svätým. V osobe Ježiša sa zavŕšila plnosť času. Ježiš je Kristus. Tento konkrétny muž z Nazaretu je zároveň Bohom poslaný Kristus – duchom pomazaný Mesiáš. Aj my spoločne s Petrom vyznávame: „Ty si Mesiáš, syn živého Boha“ (Mt 16, 16)
Ježiš (hebr. Ješua) – „Boh spasí“ – znamená, že samo božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. V Starom zákone meno Boha Spasiteľa vzýval veľkňaz iba raz v roku na zmierenie za hriechy Izraela, keď predtým pokropil krvou obety zľutovnicu vo svätyni svätých. Svätý Pavol hovorí o Ježišovi, že ho „Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv“ (Rim. 3, 25). Tým chce povedať, že v jeho ľudskej prirodzenosti „Boh zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5, 19). Ježišovo zmŕtvychvstanie oslavuje meno Boha Spasiteľa, lebo odvtedy Ježišovo meno naplno ukazuje najvyššiu moc mena, „ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2, 9 – 10). Meno Ježiš je v centre kresťanskej modlitby. Všetky liturgické modlitby sa končia formulou: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista“.
Kristus – z gréčtiny pomazaný – je prekladom hebrejského slova Mesiáš. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj proroka. Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii kňaza. Proroka a kráľa. Prijal vyznanie viery Petra, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka.
Boží Syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. Na Petrovo vyznanie Ježiš slávnostne odpovedá: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). Po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa jeho božie synovstvo prejavuje v moci jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti: „Podľa ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1, 4). Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3, 16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu. Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 18). Veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn, je nevyhnutne potrebné, aby bol človek kresťanom.
Grécky preklad starozákonných kníh, nevýslovné meno YMWH, pod ktorým sa Boh prihovára Mojžišovi, prekladá výrazom Kyrios („Pán“). Odvtedy sa meno Pán stalo najbežnejším označením samého božstva Boha Izraela. V Novom zákone je tento silný význam titulu „Pán“ použitý nielen pre Otca, ale aj pre Ježiša, ktorý je tým uznávaný za Boha. Aj sám Ježiš si pripisuje tento titul, či už nepriamo pri diskusii s farizejmi o význame 110. žalmu, ale aj priamo, keď sa obracia na svojich apoštolov. Pod vplyvom Ducha svätého titul „Pán“ vyjadruje uznanie Ježišovho božského tajomstva. Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stáva klaňaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Vyznávať alebo vzývať Ježiša ako Pána znamená veriť v jeho božstvo.
Boží syn sa stal človekom. Slovo sa stalo telom, aby nás zmierilo s Bohom a spasilo: Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4, 10). V čase, ktorý určil Boh, si jednorodený Syn Otca, večné Slovo a podstatný obraz Otca, vzal telo, pričom nestratil svoju božskú prirodzenosť a prijal ľudskú prirodzenosť. Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku, aby nám bolo vzorom svätosti a aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery.
Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a Sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“ Takto Cirkev vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, našim bratom a pritom neprestal byť Bohom, naším Pánom. Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť prijatá, nie zničená, priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna, ktorý ju prijal. Kristus je pravý Boh a pravý človek, má ľudský rozum a ľudskú vôľu dokonale zladené a podriadené jeho božskému rozumu a jeho božskej vôli, ktoré má spoločne s Otcom a Duchom Svätým. Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval a vydal sám seba za každého z nás. Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce, prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, je považované za hlavný znak a symbol tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca a všetkých ľudí.

Autor: mjr. Rudolf Galambos, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1454


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu