KKC 571-623

Obrázok k článku
Jedno z období liturgického roka je aj obdobie Veľkej noci ako jeden z najväčších Cirkevných sviatkov ako nato poukazuje aj Sväté písmo, katechizmus katolíckej Cirkvi. Stredobodom tohto liturgického obdobia je práve Ježišovo utrpenie, ukrižovanie a pochovanie v hrobe. Je stredobodom Dobrej zvesti, ktorú apoštoli musia ohlasovať celému svetu, vždy tam kde sú poslaní. V prvom rade to bola úloha samotného Ježiša aby splnil „raz navždy“ Boží plán svojou vykupiteľskou smrťou na dreve kríža. „Či nemal toto všetko Mesiáš vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26-27.4-45). Učenie o Kríži je kresťanským „manifestom“ o vykúpení rovnako v živote spoločenskom ako aj u každého individuálne. Ježiš Boží Syn zomiera na kríži len pre našu spásu. Jeho dielo začína vtelením sa Slova do ľudskej prirodzenosti, následným narodením sa do ľudskej spoločnosti ako Bohočlovek, verejným trojročným učinovaním a dokonalo sa to na Veľký piatok smrťou na kríži kde podľa Jn 19,30 zvolal : Je dokonané. Po smrti si vyžiadali od Piláta jeho telo jeho učeníci aby ho dôstojným spôsobom pochovali na určené miesto do skalného hrobu, v ktorom ešte nikto nikdy neležal.
Ježiš vyslovuje slávnostným spôsobom v Reči na Hore upozornenie o Zákone, ktorý slúži ako podklad pri príležitosti uzatvorenia Zmluvy medzi samotným Bohom a jeho ľudom. Vysvetľuje ľudu jeho povinnosť ako Božieho Syna plniť Zákon a zachovávať ho  v celistvosti od najmenších prikázaní až po tie najväčšie je dokonca jediný, ktorý to mohol uskutočniť dokonalým spôsobom. Samozrejme tu nastal spor so židmi, lebo oni vždy na výročný sviatok pokánia odprosovali Boha o odpustenie svojich prehreškov proti zákonu. Samotný Ježiš poukazuje v tejto problematike zákona práve na jeho vzťah ku chrámu, kde prebýva jeho Otec. Môžeme si to všimnúť aj na skutočnosti, ktorá sa odohrala pri návrate Márie a Jozefa z Jeruzalema, kde sa im malý Ježiš stratil a následne ho išli hľadať a nakoniec ho nachádzajú v chráme, kde im On sám vysvetľuje slovo o svojom Nebeskom Otcovi, a že má byť tam, kde ide práve o Neho, čo samozrejme jeho rodičia Mária  Jozef hneď nepochopili. Poukazuje tu na úctu k Nebeskému Otcovi, ktorú môžeme v našom živote realizovať práve v chráme kde sa nachádza pod spôsobom chleba a vína pri slávení eucharistie, kde ho môžeme odprosovať za všetko zlé čo v našom živote vykonávame a aj prosiť o milosti potrebné pre náš každodenný život. Na konci pred svojim umučením Ježiš ohlasuje zbúranie tejto nádhernej stavby z ktorej nezostane kameň na kameni. Ohlasuje sa to ako znamenie posledného času, ktorý sa otvorí Jeho vlastnou Veľkou nocou. Ježiš bol aj zato, aby zaplatil chrámovú daň a spojil sa s Petrom, ktorého ustanovil ako základ svojej budúcej Cirkvi. Ba viac, On sa stotožnil s chrámom, keď predstavil seba ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto jeho telesné odsúdenie a smrť ohlasuje zborenie chrámu, čo poukazuje na vstup do nového veku dejín spásy: „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme.“ Jn 4,21.
Samotný proces s Ježišom
Skutočnosť ukrižovania Ježiša, ktorá bola vykonaná rozsudkom rímskeho  prokurátora Poncia Piláta, patrí k historickým udalostiam Ježiša a nevyvoláva žiadne pochybnosti. Niektorí predstavitelia liberálnej strany teológie hovoria o Ježišovej smrti z rôznych príčin, že tento jeho priebeh bol ako jeden z iných príbehov, tak krutého ukončenia života človeka tej doby prostredníctvom politických príčin, nedorozumenia, intríg a emócií. Od začiatku jestvovania kresťanstva až po súčasnosť to boli veľké množstva teórii a hypotéz, ktoré sa stavali do pozície proti alebo totálne znehodnotili apoštolskú interpretáciu Ježišovho zmŕtvychvstania. napr. v časoch osvietenstva prevládali hypotézy, ktoré hovorili očividné klamstvá o smrti „len na oko“ a snažili sa akýmkoľvek spôsobom odpútať pozornosť veriaceho od skutočného zmŕtvychvstania  alebo zmŕtvychvstanie bolo chápane ako subjektívna vízia – ako to videl jednotlivec poľa svojho uváženia a názoru.
Zomrel pre našu spásu, tak hovorí aj sväté písmo, ktorá sa dosahuje práve v kríži, čo je vrcholom spásonosného Božieho zámeru. Ježiš vo svojom plnom vedomí prijal „vôľu Otca“ ako zadosťučinenie za hriechy nás všetkých ľudí, žijúcich pred nami, za nás aj tí, ktorí prídu po nás. Toto učenie o Ježišovom zmŕtvychvstaní je vo svetle zjavenia úplne jasne čitateľné a mohli by sme si ho dať do troch odrážok a to:
- Ježišovo zmŕtvychvstanie bolo skutočnou udalosťou, ktorej vierohodnosť sa opiera o potvrdené historické skutočnosti
- zmŕtvychvstanie bolo udalosťou transcendentálnou (nadprirodzenou), ktorá prekračuje hranice dejín. Je tajomstvom viery.
- Telo zmŕtvychvstalého Ježiša  je tým istým telom, ktoré bolo umučené a ukrižované, hoci po samotnom zmŕtvychvstaní ma nové vlastnosti osláveného tela (keď Ježiš prichádza medzi svojich učeníkov s pozdravom „ Pokoj Vám“ tak prichádza cez zatvorené dvere a vstáva si doprostred nich.
Ježiš prijal smrť podľa presného Božieho zámeru a predvídania ako hovoria Skutky apoštolov 2,23, to znamená, že sám Boh vybral takúto cestu spásy človeka a jeho návrat do hodnosti Božieho dieťaťa. V predpovediach svojho umučenia nám Ježiš ukázal smrť ako pripravenú skrze Božie prozreteľnosť. Podobne aj pri poslednej večeri pri ustanovení Eucharistie povedal tieto slová: „toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva na všetkých“ (Mk 14,24). V tomto je vyjadrená celá pravda o smrti Pána na Kríži ako aj všeobecné spásonosné zámery tejto smrti.
Ježiša na smrť odsúdil Pilát. Samotné jednanie Ježiša s Pilátom na veľrade nie je jasné a nedá sa to nijakým spôsobom overiť celý ten priebeh tohto procesu. No nemôžeme sa stotožniť s tým, že zodpovednosť za jeho smrť ma celý židovský národ. Veď v tomto židovskom národe vystupujú aj členovia veľrady, ktorými boli Nikodém a Jozef z Arimatie, ktorých tiež by sme mali počítať za Ježišových učeníkov. Vzhľadom k tomuto nám hovorí evanjelista sv. Ján tieto slová: „Mnohí popredný muži u verili v neho, ale pre farizejov sa nepriznali k tomu, aby ich nevylúčili zo synagógy“ (Jn12,42). A preto bezprostredne po zoslaní Ducha Svätého a samotného hlásania Evanjelia prostredníctvom apoštolov sa aj veľa kňazov a farizejov obrátilo a prijalo vieru ako to hovorí list so skutkov apoštolov.
Expanzívny charakter svojej smrti a vedomú pohotovosť pri plnení spásonosných zámerov Otca, deklaroval Ježiš mnohorakým spôsobom. Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo Jn 4,34. Vedome sa vybral na poslednú cestu do Jeruzalema, hoci sám poznal riziko tohto rozhodnutia. Dnes, zajtra a pozajtra musím ísť ďalej, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema Lk 13,33. Obetu kríža Ježiš započal už pri poslednej večeri; prežil a prijal ju počas agónie v Getsemanskej záhrade a naplnil na Veľký piatok – je dokonané. Naklonil hlavu a odovzdal ducha (Jn19,30).
Ježišova smrť sa stala najdokonalejšou obetou Novej zmluvy. Určuje dar lásky samotného Boha Otca a súčasné udržiava v sebe  vedomé a dobrovoľné rozhodnutie Božieho  Syna tým, že ju prijal a pre jej uskutočnenie sa stal človekom. Vďaka Ježišovej obeti boli vykúpení všetci ľudia, lebo všetkým bolo vrátene to, čo stratili dedičným  hriechom. Je jedinou obetou Novej zmluvy, ktorá výzvou Ježiša : toto robte na moju pamiatku – sprítomňuje na každom mieste a v každom čase.
Po smrti Ježiša bolo jeho telo sňaté z kríža a uložené v hrobe, ktorý bol pre neho pripravený a v ktorom ešte nikto nikdy neležal. Tento kamenný hrob, do ktorého bolo na veľký piatok uložené telo  sa v nedeľné ráno ukázal prázdny – lebo na tretí deň vstal z mŕtvych.
 

Autor: por. Miroslav Gális, Foto: Archív - Dátum: 08.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1345


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu