KKC 976-1019

Obrázok k článku

„Verím v odpustenie hriechov“

Čítaním Starého zákona sa dozvedáme, že Boh sa zjavuje synom izraelského národa ako taký, ktorý odpúšťa ľuďom ich hriechy. Aby im mohol odpustiť dáva však aj podmienku zrieknuť sa skutkov bezbožnosti, ktoré sa protivia božiemu zákonu, na ktorú nadväzuje návrat k Bohu s ľútosťou nad svojimi hriechmi. Takto Izrael chápe svoju históriu vo vzťahu k Bohu. Ak si otvoríme knihu Žalmov, dočítame sa tam, o potrebe človeka vyznať hriech a veľkú túžbu mať hriech aj odpustený. V Novom zákone v základnej modlitbe Otče náš..., ktorú nás učí Pán Ježiš je prosba: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt 6, 12) Pán Ježiš nám predkladá že, kto chce obetou daru dosiahnuť dobrotivé Božie odpustenie, má sa najprv sám uzmieril so svojím bratom. Boh prvý podniká iniciatívu za tým cieľom, aby nám odpustil. Posiela svojho Syna. Každému jednému z nás takto dáva príklad začať iniciatívu za odpustenie svojmu blížnemu. Ak to dokážeme pripravujeme sa, aby nás postretlo veľké milosrdenstvo Božie. Len do opravdivo kajúcneho srdca môže preniknúť veľké Božie odpustenie, ako do dobre opracovanej pôdy. Hriešnica z evanjelia, ktorá zarosila jeho nohy slzami a utierala ich svojimi vlasmi je pre nás príkladom hodným nasledovania. Evanjeliá sú celé vlastne preniknuté  veľkou starostlivosťou, ktorú prejavuje Pán Ježiš každému jednému hriešnikovi.

Katechizmus katolíckej cirkvi nám v 10. článku Vyznania viery pripomína, že podmienkou k tomu,  aby nám mohli byť odpustené hriechy je potrebné v prvom rade mať vieru. Verím v odpustenie hriechov. Okrem viery, ktorá je božskou čnosťou je potrebné urobiť aj skutok, ktorý spočíva v úkone prijatia krstu, ktorý je prvou základnou sviatosťou, na ktorú naväzujú ďalšie. Odpustenie hriechov je spojené totiž s vierou a krstom. Krst ako hlavná sviatosť nás totiž zjednocuje s Ježišom Kristom, ktorý sa vydáva za naše hriechy. Ježiš je ten, ktorého vydali na smrť za naše hriechy. On ako tichý Baránok prijíma túto Otcovu vôľu a takto nám otvára bránu žiť novým životom. Prvou sviatosťou, kde sa odpúšťajú hriechy je krst. Zásluhou Ježiša človek prijatím krstu dostáva také dokonalé odpustenie hriechov, že neostáva nijaká vina. A to ani tá, ktorú sme zdedili a nazývame dedičným hriechom. Ani tá, ktorú sme spáchali, alebo zanedbali vlastnou vinou. Táto krstná milosť nás ale neoslobodzuje od nijakej slabosti, ktorú spôsobuje naša ľudská prirodzenosť. Každý z nás sa teda musí usilovať premáhať žiadostivosť, ktorá nám neprestajne podsúva poľaviť a ochutnať zo zakázaného ovocia. Chuť zakázaného ovocia nás totiž môže priviesť až k bodu, že opäť padneme a dostávame sa do područia hriechu. Pán Ježiš vediac, že človek vo svojej slobode sa rozhodne tak, že opäť padne, zveril Cirkvi moc opäť odpúšťať hriechy každému človeku konajúcemu pokánie. A to odpúšťať nie iba raz, ale až do posledného dňa života na tejto zemi. Odpustenie hriechov je úkon vo sviatosti odpustenia (zmierenia), pri ktorom kňaz v mene Pána Ježiša a sviatostným rozhrešením udeľuje kajúcnikovi zmierenie s Bohom i s Cirkvou. Pre spásu človeka je odpustenie hriechov udelené vo sviatosti odpustenia veľmi potrebné. Vracia mu totiž nádej. Odpustenie je teda veľkým darom Pána Ježiša, ktorý dal svojej Cirkvi. Týmto darom je poslanie a moc skutočne odpúšťať hriechy, pri ktorom zakusujeme úžasné pôsobenie Ducha Svätého. Neexistuje hriech, ktorý by Cirkev nemohla odpustiť. Podobne nik nie je taký zlý a hriešny, aby nemohol s istotou dúfať v odpustenie. Odpustenie však vyžaduje jednu podmienku. A ta podmienka znie: „zrieknutie sa hriechu“, ktoré je podporené úprimnou ľútosťou nad svojimi pokleskami. Ježišovi, pôvodcovi a darcovi spásy, ktorý spôsobuje v nás odpustenie hriechov, totiž záležalo na tom, aby každý hriešnik mal vždy otvorené brány odpustenia. Zveril Cirkvi túto moc udeliť odpustenie a to cez apoštolov a ich nástupcov (biskupov a kňazov). Apoštolov ako aj ich nástupcov zároveň poveril v jeho mene ohlasovať všetkým národom pokánie na odpustenie hriechov.

Denne ďakujme Bohu za tento nesmierny dar odpustenia hriechov. Uverme, že Boh nám môže odpustiť a často čerpajme posilu z odpustenia pre konanie pokánia, ktoré cirkevní Otcovia nazvali akýmsi namáhavým krstom. Veľký dar odpustenia hriechov nám totiž prináša nádej pre život tu na zemi, ale je to zároveň aj nádejou na budúci život – večný život.

„VERÍM VO VZKRIESENIE TELA“

Ak máme hovoriť o živote po smrti musíme na rozdiel od materialistov opäť veriť, že človek má nesmrteľnú dušu. Hovorí nám o tom aj jedna zo šiestich hlavných právd: „Duša človeka je nesmrteľná.“. To znamená, že Boh nestvoril človeka k zániku, ale k životu. Pri pohreboch sme často bezmocní, predsa pri vkladaní tela do zeme máme nádej na večný život. Táto nádej vyplýva z viery, prijať pravdu z Božieho zjavenia.

Jedenásty článok vyznania našej viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého a v jeho stvoriteľskú, spasiteľskú a posvätiteľskú činnosť- vrcholí vyznaním viery vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias a vo večný život. Veriť vo vzkriesenie mŕtvych bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: „Vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme kresťanmi.“ Táto naša viera vo vzkriesenie sa zakladá na viere v Boha, ktorý – ako píše evanjelista Marek – „nie je Bohom mŕtvych, ale živých“. Byť svedkom Ježiša Krista znamená byť „svedkom jeho zmŕtvychvstania“. Zároveň patriť k tým, čo „s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“. Veď celá kresťanská nádej na vzkriesenie je plne poznačená stretnutiami so zmŕtvychvstalým Kristom. Vstaneme z mŕtvych ako on, s ním a skrze neho.

Čo znamená „vstať z mŕtvych“?

Pri smrti, teda pri oddelení duše od tela, telo človeka podlieha rozkladu, kým jeho duša ide v ústrety Bohu, i keď ešte očakáva, že sa spojí so svojím osláveným telom. Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou. Výraz „telo“ označuje človeka v stave jeho slabosti a smrteľnosti. „Vzkriesenie tela“ znamená, že po smrti nebude žiť len nesmrteľná duša, ale že znova ožijú aj naše „smrteľné telá“ (Rim 8,11). Akým spôsobom sa odohrá vzkriesenie prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je to priestor pre vieru, ktorú k tomu potrbujeme. Tí, čo denne prijímajú Ježiša v Eucharistii s vierou, tak táto naša účasť na Eucharistii je už predzvesťou premenenia nášho tela Pánom Ježišom. „Ako chlieb, ktorý pochádza zo zeme, keď prijal vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá sa skladá z dvoch skutočností: pozemskej a nebeskej, aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné, lebo majú nádej na vzkriesenie.“ Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti a na jeho zmŕtvychvstaní: „S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych… Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2,12;3,1).

Novinár sa pýtal Matky Terézie: „Bojíte sa smrti?“ Povedzte mi, koho by takáto otázka neprekvapila? – Odpovedala Matka Terézia. Podobne, ako každého jedného z nás, aj Matku Teréziu táto otázka prekvapila. Pozrela sa mu do očí a potom sa rozosmiala. „Nie, nebojím sa“ – odpovedala. „Zomrieť totiž znamená vrátiť sa domov.“ Zomrieť totiž znamená vrátiť sa domov. Ako to mám chápať? – pýtal sa novinár. Vy sa azda bojíte vrátiť k svojim drahým domov? - opýtala sa ho ona. A pokračovala. Okamih smrti už nedočkavo čakám. Tam hore nájdem Ježiša, jeho mamu Pannu Máriu a všetkých ľudí, ktorým som sa snažila počas života rozdávať lásku a ktorí ma predišli do večnosti. Stretnem sa tam s deťmi, ktoré som sa pokúšala zachrániť a ktoré mi zomreli v náručí a považovali ma pritom za svoju mamičku… Budú tam jednoducho všetci ľudia, ktorí mi boli na tejto zemi drahí. Takže to bude nádherné stretnutie, nemyslíte?“  Kto by sa netešil na takéto stretnutie?
O živote a smrti sa píše už na prvých stránkach Svätého písma: smrť je následkom hriechu. Neposlušný človek siahol za stromom poznania dobra a zla, aby sa ho zmocnil. Vedel dobre o tom, že následok toho bude smrť a predsa sa takto rozhodol (porov. Gn 2, 17; 3, 19). Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa. Svätý Pavol dodáva: „Skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť“ (Rim 5, 12). To znamená, že človek v raji mal žil donekonečna, keby nebol zhrešil. V našom konečnom svete si život bez smrti biologicky nemožno vôbec predstaviť. No vo Svätom písme nie je reč o biologickej alebo klinickej smrti, ale o jej konkrétnom ľudskom zážitku: smrť ako tmavé a absurdné prerušenie života, plné bolesti a úzkosti, ktorému sa ľudská bytosť vzpiera v celej svojej hĺbke. Boh túto smrť nechcel. Táto smrť je následkom hriechu, znakom odcudzenia sa Bohu, ktorý je nekonečným prameňom života. Sväté písmo, považujúc smrť za následok hriechu, neheroizuje ju, ani sa neusiluje vniesť svetlo do jej temnôt. Predstavuje ju v celej jej hrôze ako posledného nepriateľa. Telesná smrť je v istom zmysle prirodzená, ale pre vieru je v skutočnosti „mzdou hriechu“ (Rim 6, 23). A pre tých, čo umierajú v Kristovej milosti, je účasťou na Pánovej smrti, aby mohli mať účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.
Kresťanské chápanie smrti sa zakladá na jednej strane na neposlušnosti Adama, na druhej strane na vykupiteľskom diele Ježiša Krista, nového Adama. Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21). „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2, 11). Podstatná novosť kresťanskej smrti je v tom, že krstom už kresťan sviatostne „zomrel s Kristom“, aby žil novým životom; a ak zomrieme v Kristovej milosti, telesná smrť dokončí toto „umieranie s Kristom“, a tak zavŕši naše včlenenie do neho v jeho vykupiteľskom čine: „Pre mňa je lepšie zomrieť v (po grécky eis = do, v) Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych.“
Pre toho, kto sa rozhodol nasledovať Pána Ježiša smrť už nie je slepým osudom, ale ju chápe a prijíma ako výraz Otcovej vôle. Takto smrť stratila svoj osteň (porov. 1 Kor 15, 55). Kto verí, už teraz prešiel zo smrti do života (porov. Jn 5, 24). Najzreteľnejšie vyjadruje tento nový vzťah k smrti prefácia o zosnulých: „Hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení, a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach“. Kde sa smrť prijíma s vierou a chápe sa ako brána do večného života, tam možno dokonca s Františkom z Assisi hovoriť o „sestre smrti“ a dať jej prednosť pred životom, ak ide o dobro bratov a vernosť Bohu. V smrti Boh povoláva človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu ako svätý Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1, 23). A svoju smrť môže podľa Kristovho príkladu premeniť na úkon poslušnosti a lásky voči Otcovi.
Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu. „Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9, 27). Po smrti už nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).
Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa pripravovali na hodinu svojej smrti slovami  modlitby „Zdravas’, Mária“, v ktorej sa často modlievame „...pros za nás hriešnych teraz i v hodinu našej smrti“.
V súčasnosti veľa ľudí umiera pod lekárskou opaterou. Pamätajme na to, aby neboli  bez duchovnej pomoci, modlitby a zaopatrenia. Pričiňme sa o zomieranie dôstojné človeka a kresťana.
Ak sa nám podarí každý deň prežívať to, čo denne vyznávame prednášaním vyznania viery, staneme sa apoštolmi ukazujúcimi svojim životom cestu k Ježišovi generáciám, ktoré prichádzajú po nás. Takto odovzdáme dedičstvo viery našich otcov a našich mám obohatené a rozvinuté o naše obety i dary.
Nech naše vyslovené slová Vyznania viery nám pomáha uskutočňovať Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovenska ako aj svätý Cyril a svätý Metod.


Autor: mjr. Bartolomej Juhás SDB, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1410


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu