Kadiaľ sme putovali a čím sme žili počas pochodu "Duchovne po stopách hrdinov"?
- Autor: Lucia Martonová
- Foto: Lucia Martonová
- Dátum: 01.06.2023
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Už je tomu pár rokov, čo Ústredie ekumenickej pastoračnej služby v OS a OZ SR v rámci svojho plánu aktivít pripravilo a zorganizovalo aktivitu – pochod. Hoci uplynulé roky pozastavili túto činnosť, naša túžba organizovať stretnutie pre príslušníkov ozbrojených síl, s myšlienkou nielen sa stretnúť, ale aj spoločne zdolať pár kilometrov a putovať po Slovensku, neochabla. Dátum konania tejto aktivity bol dohodnutý na termín 17. až 19. máj 2023, a vytipovanou trasou sa stalo územie medzi mestami Nové Mesto nad Váhom, Myjava a Stará Turá.
Naše putovanie začalo v stredu ráno v Novom meste nad Váhom, odkiaľ sme sa vybrali smerom do obce Višňové, následne sme vyšli na Čachtický hrad, aby sme putovali hrebeňom cez Veľký Plešivec až do obce Krajné, kde sme po prejdení trasy zhruba 25km ukončili prvý deň.
Kráčali sme nie len ako jeden celok, jedna skupina – vojakov, ale aj ako spoločná Božia rodina, ktorá popri putovaní sa vie aj zastaviť, premýšľať a rozjímať spoločne nad Božím slovom. Počas putovania sme sa zastavovali pri pamätníkoch obetiam bojov a vojny v tejto oblasti, vzdávali sme úctu hrdinom, ktorí položili svoje životy za vlasť, preto v duchovných zastaveniach a zamysleniach sme sa aj téme HRDINOVIA venovali. Náš deň sme ukončili v evanjelickom a.v. kostole v Krajnom, kde nás privítal miestny zborový farár Ivan Novomestský spolu so zborovým dozorcom a cirkevníkmi z obce. Na biblický text zo Skutkov apoštolov 1,9-11: „Len čo to povedal, vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im ho spred očí. ... čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba“, mal zamyslenie vojenský duchovný, kpt. Ondrej Rišiaň. Hneď v úvode prítomným adresoval jednu otázku. Či „Túžite po nebi?“ Nebo je ako hostina kde sa každý cíti príjemne, lebo je tam prijatý. Je to miesto, kde sa nezávidí. My tu na zemi si ani nevieme predstaviť čo nám Pán prichystal v nebi. Však nebo nie je o tom, čo tam je, ale kto tam je. Je to miesto, kde sa nachádza náš Pán, Ježiš Kristus. Kresťan by mal mať túžbu po nebi, ale kým žije, mal by mať aj túžbu spraviť niečo tu na zemi. Pán si nás používa, potrebuje naše ruky, naše nohy, naše srdce. Preto, kým sme tu na zemi, robme nebo na zemi pre druhých, pre ľudí okolo nás už teraz.
Po noci strávenej na miestnej základnej škole v Krajnom sme vyrážali po naplánovanej trase smer obec Košariská. Tento deň bol spojený nielen s našim putovaním ale aj s jednodňovou aktivitou pre zamestnancov rezortu obrany. V obci Košariská okrem možnosti navštíviť múzeum generála M. R. Štefánika, bol pre všetkých účastníkov pripravený aj duchovný program v miestnom evanjelickom a.v. kostole. Duchovné zamyslenie viedol kpt. Dávid Vargaeštok na text z Evanjelia podľa Jána 8.kapiotoly: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ V ňom sa vojenský duchovný zamýšľal nad myšlienkou slobody. Čo si častokrát predstavujeme pod slovíčkom sloboda, čo to znamená, ako dosiahneme tú slobodu? Jedným z úsilí pre dosiahnutie slobody je, ak si povieme: „ak budem bohatý, budem slobodný“. Byť slobodný môže tiež znamenať že nemám záväzky. Jedným z pokusov o slobodu je tiež odmietanie autorít, odmietnutie rodiča, učiteľa, možno aj kňaza, atď. Pán Ježiš neprišiel meniť okolnosti, ale prišiel zmeniť nás, naše srdce. I keď nás záväzky, pravidlá, normy zväzujú, Pán to všetko vzal na seba. On je sloboda, istota, nádej, pokoj, ktorý máme v ňom, v Ježišovi Kristovi. Ak chceme byť slobodnými občanmi, naša osobná sloboda začína v srdci každého jedného z nás.
Po spoločnej bohoslužbe sme sa presunuli pred múzeum, ktorý je zároveň rodným domom generála M. R. Štefánika, aby sme položením vencov vzdali úctu najvýznamnejšej osobnosti našich dejín. Následne celá skupina putovala z obce smer Mohyla M. R. Štefánika. Cestou prechádzali cez miesto zvané Hrombaba, kde Vojenské podporná nadácia osadila prvú „lavičku cti“, venovanú M. R. Štefánikovi. Putujúci tak boli účastní slávnostného odhalenia lavičky a mali možnosť sa zapísať aj do vrcholovej knihy, ktorá je zriadená pri lavičke. Na vrchole kopca, na bradle pri Mohyle sa konal ďalší pietny akt, na ktorom boli prítomní – veliteľ pozemných síl gen. mjr. Pach, vojnoví veteráni na čele s pánom Tvarožkom, predseda konfederácie politických väzňov Peter Sandtner, starosta obce Košariská pán Antol a iní. Medzi pochodujúcimi boli aj žiaci základných škôl z Krajného a Košarísk, pre ktorých bol pripravený súťažný program. Po programe a hrách sa všetci, putujúci, účastníci jednodňovej aktivity aj žiaci škôl, posilnili chutným gulášom.
Na mohyle sa cesty účastníkov rozišli, ostala už len pôvodná skupina pochodujúcich, ktorá pokračovala vo svojej trase smer Myjava. Po príchode do mesta ich pred pamätníkom M. R. Štefánika a pred Pamätníkom osloboditeľov, vítala skupina ľudí, aby všetci spoločne pietnym aktom a kladením vencov vyjadrili úctu a vzdali česť. Program ešte pokračoval večerným službami Božími v evanjelickom a.v. kostole v Myjave, keďže na tento deň pripadal aj sviatok Vstúpenia. Kázňou slova Božieho nám poslúžila policajná duchovná mjr. Júlia Štofanová. Prítomných v kázni vyzvala k tomu, aby sa nebáli riskovať a skúsiť žiť svoj život s Pánom Bohom. On jedného dňa príde v noci a sláve, preto buďme pripravení na stretnutie s ním. Po prejdení vzdialenosti približne 30km sme druhý deň pochodu ukončili na miestnej základnej škola Viestová 1, v Myjave.
Posledný, tretí deň pochodu, sme sa vydali na záverečný, tiež približne 28km, úsek trasy z mesta Myjava do Starej Turej. Počas tejto trasy sme sa presúvali cez lokality: Vlčkovci, obec Poriadie, Prídolie, Topolecká. Táto oblasť je silne spätá s partizánskymi bojmi, ktoré prebiehali v oblastiach pohraničia, za čo si hrdinovia doby zaslúžili mať aj miesta úcty, piety, rešpektu za ich odvahu a statočnosť. Jedným z takýchto miest je pamätník U Klasovitých (1848), pri ktorom nám krátku prednášku o udalostiach bojov priblížil starosta obce Poriadie. Zároveň sme deň začali biblickým zamyslením, ktoré mal kpt. Rišiaň. Z jeho úst zaznelo, že má rád, ak sú veci dotiahnuté do konca. Je tu niekto kto nás bude súdiť, Boží súd je rozhodujúci, na ten treba pamätať. Prítomným zaprial, aby vedeli veci dotiahnuť do konca a mali dostatok odvahy, lebo na konanie treba aj odvahu.
Po trase sme sa zastavili aj pri bunkroch partizánskych bojoch v tejto lokalite, kde okrem obšírnej prednášky od kurátora Múzea Slovenských národných rád pána Krištofíka sme si vypočuli aj stručné zamyslenie od vojenskej duchovnej kpt. Vlasty Kovaľovej. Tá si pre základ k téme – kto je hrdinom, zvolila biblický text z Jeremiáš 29, 11: „Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami. Sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej.“ Tento text zhodnotila slovami, že pohľad hrdinu smeruje do budúcnosti, kde vidí lepšie časy, a to mu dáva nádej vydržať. Aj v našich srdciach máme hľadieť ďalej, vpred, každý nový deň prináša nové možnosti a novú nádej. Na margo celej situácie tiež poznamenala: „že hoci dnes máme otlaky na nohách a sme unavení, zajtrajšok môže byť lepší!“ Jednou z posledných zastávok bola ešte lokalita Nárcia, kde v čase tuhých partizánskych bojov zahynulo, doslova uhoreli zaživa, deväť partizánov, ktorých okupanti zajali, spútali v domoch a celú obec vypálili. Dnes túto oblasť pripomína pamätník obetiam protifašistického odboja a symbolické pozostatky vypálených domov s pamätnými tabuľami.
Celé naše putovanie sme ukončili v evanjelickom a.v. kostole v Starej Turej. Naše putovanie a všetky biblické zamyslenia sa venovali téme HRDINOVIA. Zároveň sme tri dni obrazne „šliapali“ po krvi mladých ľudí – hrdinov, ktorí položili svoje životy za slobodu, za národ. V závere ešte kpt. Vargaeštok vyzval všetkých prítomných k tomu, aby sme sa zamysleli, kto je našim najväčším hrdinom ktorého máme? Sú a mali by to byť naši rodičia. Koľkí naši predkovia museli zápasiť o to, aby sme tu dnes boli. Počas života robíme množstvo veci, ktoré nás odvádzajú od Pána Boha. Prázdne veci, ako by bol nás život zbytočný. Každý jeden z nás máme človeka na koho spomíname, mnohí z nich ešte mohli spraviť veľa, no odišli. Tak ako naši rodičia robia alebo spravili určité chyby, aj my ich robíme. Ako kňazi častokrát stojíme pri smrti, jedine viera je nádej, ktorá pomáha prežiť a ísť ďalej. Veriaci ľudia máme nádej, že smrť nie je koniec, bodka, ale je čiarkou pre pokračovanie. Majme nádej, že aj my pôjdeme ďalej. Viera je častokrát ťažká, je ťažké rozhodnúť sa, zaprieť veci, ale Pán od nás vyžaduje: „zapri seba samého a nasleduj ma!“. Nebojme sa vyznávať Krista, kráčať za ním a nasledovať ho.
Naše putovanie začalo v stredu ráno v Novom meste nad Váhom, odkiaľ sme sa vybrali smerom do obce Višňové, následne sme vyšli na Čachtický hrad, aby sme putovali hrebeňom cez Veľký Plešivec až do obce Krajné, kde sme po prejdení trasy zhruba 25km ukončili prvý deň.
Kráčali sme nie len ako jeden celok, jedna skupina – vojakov, ale aj ako spoločná Božia rodina, ktorá popri putovaní sa vie aj zastaviť, premýšľať a rozjímať spoločne nad Božím slovom. Počas putovania sme sa zastavovali pri pamätníkoch obetiam bojov a vojny v tejto oblasti, vzdávali sme úctu hrdinom, ktorí položili svoje životy za vlasť, preto v duchovných zastaveniach a zamysleniach sme sa aj téme HRDINOVIA venovali. Náš deň sme ukončili v evanjelickom a.v. kostole v Krajnom, kde nás privítal miestny zborový farár Ivan Novomestský spolu so zborovým dozorcom a cirkevníkmi z obce. Na biblický text zo Skutkov apoštolov 1,9-11: „Len čo to povedal, vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im ho spred očí. ... čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba“, mal zamyslenie vojenský duchovný, kpt. Ondrej Rišiaň. Hneď v úvode prítomným adresoval jednu otázku. Či „Túžite po nebi?“ Nebo je ako hostina kde sa každý cíti príjemne, lebo je tam prijatý. Je to miesto, kde sa nezávidí. My tu na zemi si ani nevieme predstaviť čo nám Pán prichystal v nebi. Však nebo nie je o tom, čo tam je, ale kto tam je. Je to miesto, kde sa nachádza náš Pán, Ježiš Kristus. Kresťan by mal mať túžbu po nebi, ale kým žije, mal by mať aj túžbu spraviť niečo tu na zemi. Pán si nás používa, potrebuje naše ruky, naše nohy, naše srdce. Preto, kým sme tu na zemi, robme nebo na zemi pre druhých, pre ľudí okolo nás už teraz.
Po noci strávenej na miestnej základnej škole v Krajnom sme vyrážali po naplánovanej trase smer obec Košariská. Tento deň bol spojený nielen s našim putovaním ale aj s jednodňovou aktivitou pre zamestnancov rezortu obrany. V obci Košariská okrem možnosti navštíviť múzeum generála M. R. Štefánika, bol pre všetkých účastníkov pripravený aj duchovný program v miestnom evanjelickom a.v. kostole. Duchovné zamyslenie viedol kpt. Dávid Vargaeštok na text z Evanjelia podľa Jána 8.kapiotoly: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ V ňom sa vojenský duchovný zamýšľal nad myšlienkou slobody. Čo si častokrát predstavujeme pod slovíčkom sloboda, čo to znamená, ako dosiahneme tú slobodu? Jedným z úsilí pre dosiahnutie slobody je, ak si povieme: „ak budem bohatý, budem slobodný“. Byť slobodný môže tiež znamenať že nemám záväzky. Jedným z pokusov o slobodu je tiež odmietanie autorít, odmietnutie rodiča, učiteľa, možno aj kňaza, atď. Pán Ježiš neprišiel meniť okolnosti, ale prišiel zmeniť nás, naše srdce. I keď nás záväzky, pravidlá, normy zväzujú, Pán to všetko vzal na seba. On je sloboda, istota, nádej, pokoj, ktorý máme v ňom, v Ježišovi Kristovi. Ak chceme byť slobodnými občanmi, naša osobná sloboda začína v srdci každého jedného z nás.
Po spoločnej bohoslužbe sme sa presunuli pred múzeum, ktorý je zároveň rodným domom generála M. R. Štefánika, aby sme položením vencov vzdali úctu najvýznamnejšej osobnosti našich dejín. Následne celá skupina putovala z obce smer Mohyla M. R. Štefánika. Cestou prechádzali cez miesto zvané Hrombaba, kde Vojenské podporná nadácia osadila prvú „lavičku cti“, venovanú M. R. Štefánikovi. Putujúci tak boli účastní slávnostného odhalenia lavičky a mali možnosť sa zapísať aj do vrcholovej knihy, ktorá je zriadená pri lavičke. Na vrchole kopca, na bradle pri Mohyle sa konal ďalší pietny akt, na ktorom boli prítomní – veliteľ pozemných síl gen. mjr. Pach, vojnoví veteráni na čele s pánom Tvarožkom, predseda konfederácie politických väzňov Peter Sandtner, starosta obce Košariská pán Antol a iní. Medzi pochodujúcimi boli aj žiaci základných škôl z Krajného a Košarísk, pre ktorých bol pripravený súťažný program. Po programe a hrách sa všetci, putujúci, účastníci jednodňovej aktivity aj žiaci škôl, posilnili chutným gulášom.
Na mohyle sa cesty účastníkov rozišli, ostala už len pôvodná skupina pochodujúcich, ktorá pokračovala vo svojej trase smer Myjava. Po príchode do mesta ich pred pamätníkom M. R. Štefánika a pred Pamätníkom osloboditeľov, vítala skupina ľudí, aby všetci spoločne pietnym aktom a kladením vencov vyjadrili úctu a vzdali česť. Program ešte pokračoval večerným službami Božími v evanjelickom a.v. kostole v Myjave, keďže na tento deň pripadal aj sviatok Vstúpenia. Kázňou slova Božieho nám poslúžila policajná duchovná mjr. Júlia Štofanová. Prítomných v kázni vyzvala k tomu, aby sa nebáli riskovať a skúsiť žiť svoj život s Pánom Bohom. On jedného dňa príde v noci a sláve, preto buďme pripravení na stretnutie s ním. Po prejdení vzdialenosti približne 30km sme druhý deň pochodu ukončili na miestnej základnej škola Viestová 1, v Myjave.
Posledný, tretí deň pochodu, sme sa vydali na záverečný, tiež približne 28km, úsek trasy z mesta Myjava do Starej Turej. Počas tejto trasy sme sa presúvali cez lokality: Vlčkovci, obec Poriadie, Prídolie, Topolecká. Táto oblasť je silne spätá s partizánskymi bojmi, ktoré prebiehali v oblastiach pohraničia, za čo si hrdinovia doby zaslúžili mať aj miesta úcty, piety, rešpektu za ich odvahu a statočnosť. Jedným z takýchto miest je pamätník U Klasovitých (1848), pri ktorom nám krátku prednášku o udalostiach bojov priblížil starosta obce Poriadie. Zároveň sme deň začali biblickým zamyslením, ktoré mal kpt. Rišiaň. Z jeho úst zaznelo, že má rád, ak sú veci dotiahnuté do konca. Je tu niekto kto nás bude súdiť, Boží súd je rozhodujúci, na ten treba pamätať. Prítomným zaprial, aby vedeli veci dotiahnuť do konca a mali dostatok odvahy, lebo na konanie treba aj odvahu.
Po trase sme sa zastavili aj pri bunkroch partizánskych bojoch v tejto lokalite, kde okrem obšírnej prednášky od kurátora Múzea Slovenských národných rád pána Krištofíka sme si vypočuli aj stručné zamyslenie od vojenskej duchovnej kpt. Vlasty Kovaľovej. Tá si pre základ k téme – kto je hrdinom, zvolila biblický text z Jeremiáš 29, 11: „Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami. Sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej.“ Tento text zhodnotila slovami, že pohľad hrdinu smeruje do budúcnosti, kde vidí lepšie časy, a to mu dáva nádej vydržať. Aj v našich srdciach máme hľadieť ďalej, vpred, každý nový deň prináša nové možnosti a novú nádej. Na margo celej situácie tiež poznamenala: „že hoci dnes máme otlaky na nohách a sme unavení, zajtrajšok môže byť lepší!“ Jednou z posledných zastávok bola ešte lokalita Nárcia, kde v čase tuhých partizánskych bojov zahynulo, doslova uhoreli zaživa, deväť partizánov, ktorých okupanti zajali, spútali v domoch a celú obec vypálili. Dnes túto oblasť pripomína pamätník obetiam protifašistického odboja a symbolické pozostatky vypálených domov s pamätnými tabuľami.
Celé naše putovanie sme ukončili v evanjelickom a.v. kostole v Starej Turej. Naše putovanie a všetky biblické zamyslenia sa venovali téme HRDINOVIA. Zároveň sme tri dni obrazne „šliapali“ po krvi mladých ľudí – hrdinov, ktorí položili svoje životy za slobodu, za národ. V závere ešte kpt. Vargaeštok vyzval všetkých prítomných k tomu, aby sme sa zamysleli, kto je našim najväčším hrdinom ktorého máme? Sú a mali by to byť naši rodičia. Koľkí naši predkovia museli zápasiť o to, aby sme tu dnes boli. Počas života robíme množstvo veci, ktoré nás odvádzajú od Pána Boha. Prázdne veci, ako by bol nás život zbytočný. Každý jeden z nás máme človeka na koho spomíname, mnohí z nich ešte mohli spraviť veľa, no odišli. Tak ako naši rodičia robia alebo spravili určité chyby, aj my ich robíme. Ako kňazi častokrát stojíme pri smrti, jedine viera je nádej, ktorá pomáha prežiť a ísť ďalej. Veriaci ľudia máme nádej, že smrť nie je koniec, bodka, ale je čiarkou pre pokračovanie. Majme nádej, že aj my pôjdeme ďalej. Viera je častokrát ťažká, je ťažké rozhodnúť sa, zaprieť veci, ale Pán od nás vyžaduje: „zapri seba samého a nasleduj ma!“. Nebojme sa vyznávať Krista, kráčať za ním a nasledovať ho.
