- Dátum: 11.01.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru:
Príbeh na týždeň: 15 rokov od skončenia povinnej základnej vojenčiny
[11.01.2021; Rádio Slovensko; Publicistika; 11:39; Boris Koreň / R]
Moderátorka:
„Príbeh na týždeň s Borisom Koreňom venujeme 15. výročiu skončenia povinnej základnej vojenčiny. Diskusia o profesionálnej armáde sa začala už krátko po roku 1989, no a padali rôzne termíny. Napríklad aj rok 2010.Ale stalo sa to oveľa skôr. Z kasární v Kežmarku a v bratislavských Vajnoroch tesne pred Vianocami v roku 2005 odišlo do civilu posledných 214 tzv. záklaďákov. Mladí muži, či chceli, alebo nie, museli mesiace slúžiť vlasti v kasárňach.“
Vojak:
„Na to som pripravený vynaložiť všetky svoje sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život. Tak prisahám!“
Vojaci:
„Tak prisahám!“
Boris Koreň, redaktor:
„Takto prisahalo 29. augusta 2005 v bratislavských Vajnoroch posledných 32 mladých brancov a tým sa stali príslušníkmi jednotky Čestnej stráže. Na Slovensku sa všeobecná branná povinnosť, a tým aj povinná vojenská služba uplatňovala dlhých 137 rokov. Prechod na profesionálnu armádu nebol jednoduchý a pripravoval sa dlhodobo. Predchádzalo mu postupné skracovanie povinnej vojenčiny. Dlhoročný vojenský novinár, plukovník v zálohe Miroslav Minár.“
Miroslav Minár, vojenský novinár:
„Pokiaľ tí starší poslucháči nášho rozhlasu si pamätajú, tak postupne sa základná vojenská služba skracovala z 24 na 12 mesiacov, neskôr na 9, potom na 6, až nakoniec došlo teda k tomuto kroku.“
Boris Koreň:
„Od Františka Jozefa sa vojenčina stala na čas povinnosťou pre milióny a milióny mladých mužov. Najskôr na tri a pre námorníkov dokonca na štyri roky. Krátko na 14 mesiacov, no po väčšinu času až do Nežnej revolúcie si branci museli odslúžiť presné dva roky. Kratšiu vojenčinu mali vysokoškoláci a niektorí ďalší branci, napríklad zo sociálnych dôvodov slúžili len päť mesiacov náhradnej služby. Profesionalizáciu armády umožnila až nová politická a bezpečnostná situácia. Z nášho archívu hovorí analytik, dnes minister obrany Jaroslav Naď.“
Jaroslav Naď, analytik, minister obrany (archívny záznam):
„Sme samozrejme členom Severoatlantickej aliancie, naše bezpečnostné záruky sú veľmi silné a vieme, že sa môžeme spoľahnúť na ďalších 27 našich spojencov, ktorí v prípade potreby by nám prišli pomôcť.“
Boris Koreň:
„A práve politická a bezpečnostná situácia, v ktorej sa krajina, či už ako súčasť monarchie, spoločnej Československej republiky, alebo samostatného štátu nachádzala, určovali veľkosť armády, teda aj počet povolaných brancov. Najviac vojakov, milión 300-tisíc, mala slovenská armáda počas mobilizácie v roku 1938. Po 2. svetovej vojne sa ich počet pohyboval od 150 do takmer 300-tisíc v 50-tych rokoch. Väčšinou mala armáda okolo 200-tisíc príslušníkov, z čoho štvrtinu tvorili profesionálni vojaci a zvyšok branci. Po svojom vzniku v roku 1993 mala Armáda Slovenskej republiky početný stav 53-tisíc vojakov. Profesionálna armáda je oveľa menej početná, má mať okolo 20-tisíc príslušníkov, z čoho časť tvorí administratíva a rôzne pomocné funkcie. Minister obrany Juraj Liška, rok 2005.“
Juraj Liška, minister obrany (archívny záznam, r. 2005):
„Veľa ľudí mi ďakuje, že už nebudú musieť ísť na základnú vojenskú službu. Ale nerobil som to kvôli nim. Spravil som to preto, lebo chceme mať profesionálne ozbrojené sily. Znamená to aj, že ozbrojené sily sú pripravené na to, aby mohli fungovať bez vojakov základnej služby.“
Boris Koreň:
„Platným vojakom sa branec stal až po zložení vojenskej prísahy. Tu sa trocha pristavme. Tak, ako sa menili štáty a režimy, tak sa menil aj text prísahy. Za cisára pána vystriedalo – budeme poslušní, prezidenta a vlády republiky Československé a všech svích velitelu. Neskôr – prisahám na živého Boha, že budem poslúchať vládu Slovenského štátu. Až po vernosť pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou Československa.“
Veliteľ:
„Soudruzi vojáci, ke složení vojenské přísahy, vám blahopřeji!“
Vojaci:
„Sloužíme socialistické vlasti!“
Bores Koreň:
„Príspevok zakončíme prvou časťou krátkeho slovníka vojakov základnej vojenskej služby. Apsík, alebo skôr špagát bol absolvent vysokej školy s úspešným zakončením výcviku na vojenskej katedre. Označenie hodnosti mal medzi dvoma zlatými koľajničkami, teda špagátmi. BVP-čko - tak vojaci volali bojové vozidlo pechoty. Opušťák – bolo vytúžené a často po protekcii udeľované krátkodobé voľno k opusteniu posádky, teda akási minidovolenka. Často ste mohli počuť aj výraz – za pár. To keď krátko slúžiaci nadriadení poddôstojník základnej služby chcel niečo od vojaka, ktorému sa služba chýlila ku koncu. Dal mu takt najavo, že je neformálne na vyššom stupni ako on a väčšinou to znamenalo odmietnutie príkazu.“
Príbeh na týždeň: 15 rokov od skončenia povinnej základnej vojenčiny
[12.01.2021; Rádio Slovensko; 11:39; Boris Koreň / R]
Moderátorka:
„Povinná vojenčina sa skončila pred 15-timi rokmi a venovali sme jej náš Príbeh na týždeň. Brancom a neskôr vojakom sa v minulom režime stal každý mladý 17-ročný muž. O rok neskôr musel ísť na odvod, kde komisia preskúmala jeho zdravotný stav a rozhodla, či je schopný, alebo dočasne či trvalo neschopný vojenskej služby. Na vojenčinu išiel po dokončení štúdia na učňovskej, strednej, alebo na vysokej škole. No a čo čakalo vojakov po vstupe do kasární? Povie nám to Boris Koreň.“
(Ukážka)
Boris Koreň, redaktor:
„Možno v dávnejšej minulosti si odvedenci naozaj pozývali muziku. Modernejšia rozlúčka so slobodou však bola často postrachom dedín aj vlakových čiat, ktoré upratovali po vojakoch cestujúcich do kasární. Člen Ústredného výboru Komunistickej strany Ladislav Sádovský o tom hovoril v Živých slovách 29. septembra 1987.“
Ladislav Sádovský, člen ÚV KSČ (archívny záznam):
„Nepripusťme, aby sa rozlúčky na autobusových a železničných staniciach konali pod vplyvom liekových nápojov. Vrhá to tieň na hĺbku zážitkov, ktoré majú priniesť lúčenia s povolancami.“
Boris Koreň:
„Naozajstná hĺbka zážitkov odvedencov čakala hneď po prekročení brány kasární. Začal sa im na dva roky úplne nový život, ktorý poznali len z rozprávania.“
Redaktor (archívny záznam):
„Tisíce 18-letých a 19-letých mládenců z celé republiky vyměnili 1. října civilní šaty za vojenskou výstroj. Z chlapců sa stali muži, příslušníci Československé lidové armády. Po lékařských prohlídkach stříhaní vlasů a vystrojení, začali první hodiny základního vojenského výcviku.“
Boris Koreň:
„Nasledoval mesačný prijímač. Jeho úlohou bolo pripraviť vojakov na odborný výcvik. Vojenský novinár Miroslav Minár.“
Miroslav Minár, vojenský novinár:
„V prvom rade adaptácia na to vojenské prostredie, pretože pre tých mladých chalanov to bol obrovský šok. Naučili sa tie základné veci ako na vojenčine, to znamená pochodovať, zdraviť, potom samozrejme také tie základy chemickej ochrany, streľba, ktorá vyvrcholila streľbou ostrými, taktická príprava a mnoho, mnoho ďalších takých tých základných vecí.“
Boris Koreň:
„Postrachom bol tzv. poradový výcvik. Naučiť sa pochodovať tak, aby boli ich poddôstojníci, velitelia čiat či rôt spokojní, si vyžadovalo mnohodenný dril.“
(Archívna ukážka)
Boris Koreň:
„Denný poriadok bol vypočítaný na minúty. O šiestej budíček, rozcvička, hygiena, raňajky, poradové cvičenie, dopoludňajšie zamestnanie, obed. Popoludňajšie zamestnanie, večera, hodinové osobné voľno, povinné pozeranie televíznych novín v rámci politického školenia mužstva, osobné voľné, večerný nástup. Ani na osobné voľno však nebol vždy nárok. Keď sa bolo treba na niečo mimoriadne pripraviť, tak prestalo byť voľnom. Napríklad pri nácviku spartakiády. Hovorí telovýchovný náčelník spartakiádnej divízie armády plukovník František Šourek, rok 1985.“
plukovník František Šourek, telovýchovný náčelník spartakiádnej divízie armády (archívny záznam, r. 1985):
„Jedná se o obrance socialistické vlasti, jedná se plnění úkolů, ktoré jsou sočastí a byli součastí denního režimu vojáka i když, samozřejmě, se většinou plnili v době osobního volna, o sobotách, o nedělích.“
Boris Koreň:
„Aj 8-hodinový spánok, ak ho neprerušil bojový poplach, bol povinný. Večierka bola o 22. hodine, v sobotu o hodinu neskôr.
A ešte 2. časť krátkeho slovníka vojakov základnej vojenskej služby. Bydlom sa označovala posteľ. Prilba bola blembák. Plocha určená k nástupom mužstva a poradovým cvičeniam – buzerák, alebo buzer plac. Na označovanie hodnosti slobodník, desiatnik, alebo čatár, sa používal výraz frčky. Guma, alebo gumák či lampasák bol dôstojník z povolania, profesionálny vojak.“
Príbeh na týždeň: 15 rokov od skončenia povinnej základnej vojenčiny
[13.01.2021; Rádio Slovensko; Publicistika; 11:39; Boris Koreň / R]
Moderátorka:
„V dnešnej časti nášho Príbehu na týždeň sa pozrieme na hlavnú náplň, čiže odborný výcvik voľakedajšej povinnej vojenskej služby. Každý vojak mal v jednotke určené miesto s presne určenými povinnosťami. Motostrelecké družstvo napríklad tvorili veliteľ, vodič bojového vozidla pechoty, strelec operátor, guľometčíci a strelci. No a rovnako mali určené povinnosti aj delostrelci, ženisti, tankisti a aj letci. Pokračuje Boris Koreň.“
Boris Koreň, redaktor:
„Každý príslušník armády mal svoje ČVO – číslo vojenskej odbornosti, ktoré určovalo jeho zaradenie k druhu vojska a jeho miesto v jednotke. Od čoho vlastne závisela pozícia, na ktorú bude branec zaradený? Hovorí vojenský novinár, plukovník v zálohe Miroslav Minár.“
Miroslav Minár, vojenský novinár:
„Na toto boli určené okresné vojenské správy, ktoré boli v každom okrese, ktoré už v tom braneckom veku evidovali tých potenciálnych vojakov základnej služby kde študovali, čo študovali. No a tam sa rozhodovalo o tom, kam teda týchto chlapcov povolať.“
Boris Koreň:
„Výhodou bolo, ak mal branec odborné vzdelanie, ktoré armáda potrebovala. No čo napríklad s absolventmi Filozofickej fakulty a ďalšími povolaniami nepotrebnými pre armádu? Tí slúžili na najmenej kvalifikovaných miestach, napríklad u motostrelcov. Dôležité bolo aj to, kam bude branec povolaný. Väčšinou sa dostal do kasární vzdialených stovky kilometrov od domova. Hoci sa argumentovalo potrebami armády, skutočnými dôvodom bolo skôr to, aby vojak neutekal počas vychádzok za svojimi kamarátmi, rodinou či dievčaťom. Po roku 1989 sa táto tradícia zrušila. O tom, aký ťažký výcvik a služba vojaka čakali, rozhodoval do nemalej miery druh vojska, do ktorého bol zaradený. Z vysielania Plnej poľnej dobrých správ v roku 1973.“
Plná poľná dobrých správ (archívny záznam, r. 1973):
„Mojou úlohou je predovšetkým sledovať situáciu na obrazovke a včas zachytiť cieľ, ktorý sa mi tam nachádza. Potom tento cieľ hlásim ďalej môjmu kolegovi, teda značkárovi, ktorý ho kreslí na planžet.“
Boris Koreň:
„Sedieť v teple za obrazovkou radaru bola určite výhra, oproti takým, povedzme ženistom.“
Plná poľná dobrých správ (archívny záznam, r. 1973):
„Niekoľko metrov nad hladinou stál veliteľ družstva na trámcoch, čo trčali z brehu a vydával strohé povely.“
Boris Koreň:
„Za najnáročnejší sa považoval výcvik špeciálnych jednotiek, napríklad výsadkárov a prieskumníkov. Zimné cvičenie prieskumníkov z archívu Československej televízie.“
Zimné cvičenie prieskumníkov (archív Československej televízie):
„Zimní krajina je jako otevřená kniha. Její stránky jsou popsány řečí, které průskumník dobře rozumí. Každá stopa, zvuk nebo nepatrný pohyb odkrýva část nepřítelova tajemství. Před námi je podezřelé místo. Pomůžeme si malou lstí. Trochu sa ukážeme a (streľba). Nepřítel prozradil své kulometné hnízdo.“
Boris Koreň:
„Ďalším podstatným rozdielom v náročnosti služby bolo umiestnenie jednotky, do ktorej ste narukovali. Ak to bol bojový útvar, čakali vás časté bojové poplachy, cvičenia v teréne, tvrdá disciplína. Základná vojenská služba mala aj ďalšiu odvrátenú stránku. Historici z českého Vojenského historického ústavu nedávno spresnili počty vojakov, ktorí v službe zahynuli. Umierali pri výcviku, streľbách, presunoch, rôznych nehodách a mnohí si sami zobrali život. Medzi rokmi 1964 až 1989 neprežilo službu v Československej ľudovej armáde 3 843 mužov. Armáda to tajila. Rok 1966, spoločné cvičenie vojsk Varšavskej zmluvy na našom území Vltava, hovorí námestník ministra obrany František Šádek.“
Redaktor (archívny záznam, r. 1966):
„Mezi lidmi existuje názor, že na takových velkých cvičeních sa plánují ztráty.“
František Šádek, námestník ministra obrany (archívny záznam, r. 1966):
„My sme napríklad na tomto cvičení, ktoré bolo, dá sa povedať to najväčšie cvičenie prevádzané za súčinnosti ostatných ozbrojených síl Varšavskej zmluvy, sme nemali žiadnu vážnu mimoriadnu udalosť.“
Boris Koreň:
„Na cvičení Vltava ale zahynulo 7 vojakov Československej armády a jeden vojak Armády NDR.
Nakoniec 3. časť krátkeho slovníka vojakov základnej vojenskej služby. Armádna predajňa, teda arma, bola niekedy len skrinkou na izbe. Obsahovala kofolu, tatranky, cigarety a ďalšie drobnosti. Ešte pred návštevou vojenského lekára na posádke vaše ťažkosti posúdil lapiduch. Vlastne jeho asistent, ktorý nahrádzal zdravotnú sestru. Keď vám robili pakáreň, tak išlo o nejaké nepríjemnosti, nejakú nepopulárnu činnosť či len zbytočné preháňanie vojakov. Napríklad ste mali rajóny, čo je výraz pre upratovanie, alebo čistenie napríklad ubykácie.“
Príbeh na týždeň: 15 rokov od skončenia povinnej základnej vojenčiny
[14.01.2021; Rádio Slovensko; Publicistika; 11:39; Boris Koreň / R]
Moderátorka:
„Pre každého mladého muža bola základná vojenská služba nezabudnuteľným zážitkom. Prispelo k tomu cudzie prostredie kasární, pevne určený denný režim, disciplína, no a často prvý dlhý pobyt ďaleko od rodiny. No väčšinu z nich čakala ešte jedna, dovtedy nepoznaná skúsenosť, tzv. mazácka vojna, o ktorej sa rozprávali až hororové príbehy. Pokračuje Boris Koreň.“
Boris Koreň, redaktor:
„Dnes krátkym slovníkom vojaka základnej vojenskej služby začneme. Číslo – bola hláška vyjadrujúca počet dní do civilu. Vojak nováčik bol väčšinou označovaný ako holub, alebo zobák. Po roku dosiahol neformálne označenie mazák. Menej ako pol roka do skončenia vojenčiny bol suprákom. Prvky šikany boli prítomné aj v rôznych oblastiach civilného života, napríklad v školských internátoch, športových kluboch, na školách či v zamestnaní. Do 70-tych rokov minulého storočia to nebol podľa literatúry nejaký vážny problém. No v posledných dvoch desaťročiach socializmu mazácku vojnu zažila väčšina vojakov. Bol to teda bežný jav v armáde? Spýtali sme sa vojenského novinára plukovníka Miroslava Minára.“
Miroslav Minár, vojenský novinár:
„Bol, žiaľ bol, pretože tie javy, ktoré boli známe aj v tom občianskom živote nadradenosť, ponižovanie ľudí a podobné veci, tie sa naplno prejavili aj v tom vojenskom živote. Samozrejme, existovalo množstvo kontrolných mechanizmov, ako tomuto zabrániť. Rôzne služby, rôzne dohľady najmä počas sviatkov.“
Boris Koreň:
„Lenže od starších vycvičených vojakov záviseli výsledky jednotky pri rôznych previerkach. Preto mnohí vojaci z povolania mazácku vojnu prehliadali a zakročili len v prípadoch, keď sa už nedalo inak. Petra Zelená napísala na univerzite v Pardubiciach bakalársku prácu Povinná vojenská služba pohledem pamětníků. Spýtali sme sa jej, aké spoločné zážitky uvádzali bývalí vojaci.“
Petra Zelená, autorka bakalárskej práce Povinná vojenská služba pohledem pamětníků:
„Tak více meně měli společné to, že měli povyšovaní z bažantů na mazáky, skoro u všech to bylo vlastně poplácaní po tom zadku, byl to ten přechodový rituál, o který vlastně v celé té práci šlo.“
Boris Koreň:
„Práve to, že nováčik sa stal po roku, niekedy aj skôr mazákom, prispievalo ku generačnému pokračovaniu týchto neformálnych vzťahov. Prišli noví mladí a on si potom užíval výhody mazáctva. Miera mazáckej vojny sa líšila od útvaru k útvaru.“
Petra Zelená:
„Bažanti vlastně dělali to, co mazáci po nich chtěli, ať už to bylo třeba umývaní chodeb, nebo to byla jejich práce nějaké papírovaní, nebo umývaní bot a podobne.“
Boris Koreň:
„Toto boli síce nepríjemné, ale znesiteľné požiadavky. Mazácka vojna však so sebou prinášala aj ponižovanie, telesné tresty či doslova život ohrozujúce praktiky. Verejne sa o probléme mlčalo. No našli sme aj výnimku. Filmová poviedka Zírej holube z roku 1987.“
(Ukážka z poviedky Zírej holube, r. 1987)
Vojak:
„Nahlas, neslyším tě!“
Vojak:
„Vrkú, vrkú…“
Vojak:
„A teď mávej křídlama!“
Vojak:
„Vrkú, vrkú…“
Vojak:
„Tak se mi to líbí!“
Vojak:
„Haf…“
Vojak:
„No jen si štěkni ještě jednou!“
Vojak:
„Haf…“
Vojak:
„Hej, holub, spíš? To si jenom myslíš, že spíš. Sahara. A mrskni kostrou!“
Boris Koreň:
„Táto ukážka mazáckych praktík bola celkom hodnoverná, no inak to vtedy nemohlo byť, v závere filmu sa holub pomstil mazákovi a dobro triumfovalo nad zlom. Úplne otvorene, ale až prehnane spracúva tému mazáctva film Zobani, nakrútený už po Nežnej revolúcii v roku 1993.“
(Ukážka z filmu Zobani, r. 1993):
Vojak:
„Staromazáckej řád.“
Vojak:
„Mazák má vždycky pravdu.“
Vojak:
„Článek 2. Dojde li k nesrovnalostem mezi vojáky 1. a 2. ročníku…“
Vojak:
„Platí bod 1.“
Boris Koreň:
„V roku 1985 vydal minister obrany Milan Václavík špeciálny rozkaz, ktorý mal zabrániť šikanovaniu. V roku 1986 vojenské súdy odsúdili viac ako 300 vojakov a velitelia uložili za šikanovanie viac ako tisíc disciplinárnych trestov. No mazácku vojnu sa potlačiť nepodarilo a pretrvala aj po roku 1989.“
Vojak (ukážka z filmu):
„Von totiž život je boj a vojna není kojná. A tvůj mazák, je takovej tvůj tatínek. A tatínka musíme co? Poslouchat. Jinak by si měl těžkej život. Moc těžkej život. Strašně těžkej život!“
Príbeh na týždeň: 15 rokov od skončenia povinnej základnej vojenčiny
[15.01.2021; Rádio Slovensko; Publicistika; 11:39; Boris Koreň / R]
Moderátorka:
„Mladí muži prijali zrušenie základnej vojenskej služby po 1. januári 2006 naozaj s úľavou. Staršia generácia a veľká časť tých, ktorí vojenčinu absolvovali, sa však zhoduje v tom, že mladým mužom tento zážitok predsa len chýba. V známom výroku – vojna robí z chlapcov chlapov – je podľa nich predsa len kus pravdy.“
Boris Koreň, redaktor:
„Napriek vytrhnutiu z civilného života, napriek tvrdej disciplíne, dokonca napriek skúsenostiam s rôznou mierou šikanovania, si veľká časť bývalých záklaďákov odniesla z vojenčiny pozitívne zážitky. V práci Petry Zelenej Povinná vojenská služba pohledem pamětníků, sa všetci oslovení bývalí vojaci zhodli na tom, že dnešným chlapcom základná vojenská služba chýba.“
Petra Zelená:
„Důvody byli hlavně to, že dnešní generace nemá vlastně tolik zodpovědnosti jako měli oni předtím, nemají respekt k autoritám, nebo neumí si uklízet, podle slov jedného respodenta jsou to tzv. mamánci, třeba do 30 let jsou pořád u maminky, která se o nich stará. Po té vojně vlastně měli získané skušenosti, které pak mohli použit a nechtěli už být vlastně u těch rodičů, takže sa naučili hodně zodpovědnosti, která podle jejich slov vlastně té dnešní generaci chybí.“
Boris Koreň:
„Vojenská služba bola pre mladých mužov výrazným predelom ich života. Po jej absolvovaní mohli získať prvé trvalejšie zamestnanie, oženili sa, logicky potom nasledoval odchod od rodičov. Chýba dnes mužom skúsenosť základnej vojenskej služby aj podľa dlhoročného vojaka plukovníka v zálohe Miroslava Minára?“
Miroslav Minár, vojenský novinár:
„Myslím si, že áno. Pretože napriek tomu, že priniesla základná vojenská služba aj tie strádania a obmedzenia, tak priniesla aj tým chlapcom čiastočne také sebanájdenie svojich možností, svojich mantinelov, schopností.“
Boris Koreň:
„Hoci bola základná vojenská služba zrušená, povinnosť nastúpiť v prípade vojny, alebo vojnového stavu do armády naďalej zostala. Ak to niekto odmietne, čaká ho tzv. alternatívna služba pri záchranných prácach či v zariadeniach zdravotnej starostlivosti. V prvých rokoch po profesionalizácii armády sa vyhlásenia o odmietnutí mimoriadnej služby v armáde pohybovali v nepodstatných číslach. Zlom prišiel po vypuknutí konfliktu na východnej Ukrajine, keď rástli obavy z prípadnej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, do ktorej by mohli byť zatiahnuté aj ďalšie krajiny. V tejto nervóznej atmosfére v decembri 2014 vtedajší premiér Robert Fico na HN Clube povedal, citujeme.“
Robert Fico (archívny záznam, HN Club, december 2014, číta redaktor):
„Nechcem preháňať, ale môžem potvrdiť, že som mal v poslednom období niekoľko významných stretnutí, ktoré boli dôverné. Pravdepodobnosť vojenského konfliktu je na 70 percent a hovorím o veľkom vojenskom konflikte.“
Boris Koreň:
„Jeho slová boli široko medializované a o tom, čo nasledovalo, hovorí prednosta Okresného úradu v Prešove Emil Chlapeček.“
Emil Chlapeček, prednosta Okresného úradu v Prešove:
„Počet žiadostí od platnosti zákona od roku 2006 bol 13, no a teraz 2 321. Je to rapídny nárast.“
Boris Koreň:
„Na celom Slovensku odmietlo mimoriadnu službu 12-tisíc mužov. Bývalý náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky generál Ľubomír Bulík na to zareagoval.“
Ľubomír Bulík, bývalý náčelník GŠ OS SR:
„Verím tomu, že v takej situácii, kedy je človek bezprostredne ohrozený, prestáva len debatovať o tom, že čo urobil keby, by reálne sa začal brániť. Pretože je vcelku pohodlné, viete, napísať papier v pokoji, v pohode a poslať ho niekde na úradu, pretože to zákon povedzme umožňuje. Ale je niečo iné, keď je bezprostredne ohrozený, tak potom sa určite nemyslí nad papierom a tým, ako sa vyhnúť vlastnej obrane a ochrane, ale začať túto obranu a ochranu priamo realizovať.“
Boris Koreň:
„Masové odmietnutie povinnosti, vyznie to ako fráza, ale nech. Ísť v prípade potreby brániť naše územie, rodinu, ženy a deti, bolo pre mnohých šokujúce a vyvolalo v spoločnosti diskusiu. Bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby Českej armády Andor Śándor sa v nej vyjadril takto.“
Andor Šándor, bývalý náčelník Vojenské zpravodajské služby ČR:
„Pro mně je to naprosto nepředstavitelné, že 12-tisíc mladých Slováků odmíta bránit svoje matky, ženy, děti proti napadení cizího státu. To neni o tom, že by šli bojovať někam do zahraničí, pro mně je to nepředstavitelná ignorace základního prvku chránit svoji rodinu, svůj majetek, byť si umím představit, že mezi nimi jsou někteří, kteří z náboženských důvodů mohou mít problém, ale toto číslo je poměrně velké.“
Boris Koreň:
„Povinnú základnú vojenskú službu majú stále desiatky krajín na celom svete. Diskusiu o jej obnovení z času na čas oživia vyhlásenia politikov aj na Slovensku.“
ZVUKOVÝ ZÁZNAM: 15 rokov od skončenia povinnej základnej vojenčiny
