65. výročie SNP - rozhovor Jozefa Bystrického z VHÚ pre TASR

BYSTRICKÝ: V SNP začali ako prví bojovať žilinskí vojaci, Bratislava zlyhala

Ako prvá sa do bojov proti nemeckým okupantom zapojila žilinská posádka a partizáni, postupne sa pripojili ďalšie mestá, v ktorých boli spoľahliví velitelia a pripravené rozkazy, ale napríklad Trnava, Bratislava a Nitra zlyhali. "Nemecké velenie predpokladalo, že pri Žiline pôjde o rýchlu porážku partizánov v podstate vo forme časovo krátkej policajnej akcie. Nestretli sa však len s odporom partizánov, ale predovšetkým s odporom vojenských jednotiek," opisuje začiatok Slovenského národného povstania (SNP) v exkluzívnom rozhovore pre TASR odborník z Vojenského historického ústavu Jozef Bystrický.
"Povstanie bolo príčinou uskutočnenia útočnej operácie Červenaj armády na fronte širokom takmer 400 kilometrov, ktorá výrazne ovplyvnila nielen vývoj situácie na povstaleckých frontoch, ale aj postup vojsk 2. ukrajinského frontu na území Rumunska a Maďarska," komentuje vojenský prínos SNP Bystrický.  

Podľa niektorých názorov začalo SNP približne o dva týždne skôr, ako malo, čo sa potom odrazilo na komplikáciách pri jeho priebehu... Je to pravda?

Variant prípravy povstania, ktorý by počítal s tým, že by malo začať dva týždne skôr, nepoznám, to sú rôzne konštrukcie, ktoré sa viac-menej neopierajú o žiadny historický základ. Ak hovoríme o povstaní, tak jediným východiskom, od ktorého sa dajú odvádzať možné termíny jeho vzniku, je vojenský plán povstania vypracovaný ilegálnym Vojenským ústredím, ktoré viedol podplukovník Ján Golian. Pokiaľ sa v súvislosti s vypracovávaním plánu uvažovalo o termíne, kedy by povstanie mohlo začať, tak len vo veľmi všeobecnej rovine – to isté bolo aj v prípade plánu ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša na uskutočnenie vojenského prevratu. Tak v súvislosti s plánom Vojenského ústredia, ako aj Čatlošovým plánom sa kalkulovalo s možnosťou, že pripravované ozbrojené akcie by mohli začať v čase, keď sovietske vojská dosiahnu a ovládnu priestor Krakova. A to sa v období polovice roku 1944 odhadovalo, že by mohlo byť niekedy vo februári – marci 1945. V optimálnom variante vzniku povstania sa rozhodujúca úloha pri voľbe termínu jeho začatia spájala s dosiahnutím koordinácie činnosti s vojskami Červenej armády. Takže žiadny konkrétny termín vzniku povstania ako súčasť plánov neexistoval. Plán ilegálneho Vojenského ústredia však počítal aj s variantom, že povstanie začne ako reakcia na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenska. A to aj v tom prípade, že by dovtedy nedošlo k dohodnutiu súčinnosti s vojskami Červenej armády. Vývoj situácie v auguste 1944 nakoniec viedol k tomu, že konkrétny začiatok povstaleckých akcií bol daný vstupom prvých nemeckých okupačných jednotiek z územia Protektorátu do priestoru Žiliny.
 

Nakoľko sa na prípravách Povstania podieľali slovenskí štátni predstavitelia?

Pokiaľ hovoríme o politických špičkách vtedajšej Slovenskej republiky, je skutočnosťou, žiadny štátny predstaviteľ, s výnimkou ministra národnej obrany generál Čatloša a jeho plánu na vojenský prevrat, sa do príprav ozbrojeného vystúpenia proti nacistickému Nemecku nezapojil. Slovenskí štátni predstavitelia prakticky nereagovali na to, že koniec vojny sa neodvratne blíži a treba hľadať východisko ako sa odpútať od nacistického Nemecka nachádzajúceho sa na prahu definitívnej porážky. To je špecifické pre vtedajšiu slovenskú oficiálnu politickú reprezentáciu v porovnaní s inými predstaviteľmi vtedajších spojencov Tretej ríše. O prímerie resp. prechod k Spojencom sa napríklad pokúsili v Maďarsku, Bulharsku, Rumunsku či Fínsku.
 

V tejto súvislosti sa spomínalo aj meno vtedajšieho guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša...

Na odboji a prípravách povstania sa nepochybne zúčastnili aj niektorí poprední predstavitelia rôznych štátnych inštitúcií, ktorí sa zapojili do štruktúr občianskeho odboja. Medzi nimi bol aj spomenutý Imrich Karvaš, ktorý sa na prípravách povstania významne podieľal najmä v oblasti jeho finančného a materiálneho zabezpečenia. Patril sem taktiež národohospodár Peter Zaťko, ktorý sa pred povstaním podieľal na zabezpečovaní rozmiestnenia materiálnych zásob na strednom Slovensku a počas Slovenského národného povstania bol členom Slovenskej národnej Rady a Rady na obranu Slovenska.
 

Čo bolo spúšťacím momentom pre nemecké jednotky, aby sa začali presúvať na Slovensko?

Nemci mali pomerne presné informácie o tom, čo sa na Slovensku deje, o narastajúcej nespoľahlivosti slovenskej armády i rýchlo sa rozvíjajúcom partizánskom hnutí. Keď sa koncom júla a začiatkom augusta 1944 sovietsko-nemecký front posunul do blízkosti severovýchodných hraníc Slovenska – zhruba na vzdialenosť 40-50 km, bolo nemeckému veleniu jasné, že ak chce udržať frontovú líniu v tejto časti Východných Karpát a predovšetkým spojenie medzi severným varšavsko-berlínskym a južným budapeštiansko-viedenským strategickým smerom, potrebuje udržať Slovensko ako priestor poskytujúci svojou cestnou a železničnou sieťou prepojenie spomenutých hlavných strategických smerov, ale aj prísun a odsun materiálu i živej sily z frontu a na front na smere východ – západ. Slovensko sa v tomto čase stalo nielen bezprostredným zázemím nemeckých frontových vojsk na príslušnom úseku východného frontu, ale perspektívne aj ich významným ústupovým priestorom. Preto nemecká strana dianie na Slovensku intenzívne sledovala a vyhodnocovala napríklad prostredníctvom nemeckého vyslanca na Slovensku, nemeckého generála pri slovenskom MNO a svojich spravodajských služieb. V podstate už v druhej polovici augusta veľmi tvrdo upozorňovala, že ak slovenské orgány nezvládnu vývoj situácie, bude nutný nemecký zásah. Narastajúca aktivita partizánov, vážne ohrozujúca fungovanie významnej dopravnej tepny vedúcej na východný front – železničnej trate Žilina – Košice a podnikov vyrábajúcich pre potreby nemeckej brannej moci, bola nakoniec využitá ako dôvod, ktorý viedol nemecké velenie k rozhodnutiu vojensky zasiahnuť na území formálne samostatného spojeneckého štátu. Toto rozhodnutie bolo ovplyvnené aj širšími súvislosťami vývoja situácie. Spomeniem aspoň udalosti v Maďarsku spojené s pokusom admirála Horthyho odpútať sa od Nemecka a nastolením režimu Szálasiho, povstanie vo Varšave, povstanie v Paríži a ďalších francúzskych mestách a povstanie v Rumunsku.
 

Kadiaľ vstúpili nemecké vojská na Slovensko?

Prvé nemecké okupačné vojská prišli v dopoludňajších hodinách 29. augusta 1944 z Protektorátu Čechy a Morava, čo v podstate súviselo s tým, že prvoradou úlohou pri potlačení partizánskeho hnutia bolo ovládnutie železničnej trate Bohumín – Košice. Ďalším priestorom, odkiaľ na Slovensko hneď po vypuknutí povstania prichádzali nemecké okupačné jednotky, bolo územie okupovaného Poľska a neskoršie aj územie Maďarska.
Nemecké velenie predpokladalo, že pôjde o rýchlu porážku partizánov v podstate vo forme časovo krátkej policajnej akcie. Nestretli sa však len s odporom partizánov, ale predovšetkým s odporom vojenských jednotiek. Na prvé boje, ku ktorým došlo v priestore Žiliny, reagovalo ilegálne Vojenské ústredie vydaním hesla na začatie ozbrojeného odporu, t. j. Povstania. Bezprostredný časový moment vypuknutia povstania tak neurčili organizátori jeho príprav, ale bol následnou reakciou na vstup okupačných jednotiek. Začalo v čase, keď línia východného frontu bola vzdialená vyše 200 km od jeho centra – Banskej Bystrice, na Slovensku už bolo vyhlásené stanné právo (štatárium) a východná časť jeho územia už bola operačným pásmom nemeckej armády.
 

Ako došlo k tomu, že sa do bojov zapojila žilinská posádka?

To súvisí s činnosťou Vojenského ústredia už v období príprav povstania. Konkrétnejšie s tým, čo sa často kritizuje vo vzťahu k jednotkám východoslovenských divízií. A to s výberom povstaleckých veliteľov a vypracovaním predbežných rozkazov, ktoré mali v jednotlivých posádkach realizovať po vydaní hesla na začatie ozbrojeného boja. V prípade žilinskej posádky už v polovici augusta Vojenské ústredie poverilo prevziať vedenie príprav na povstanie mjr. Jozefa Dobrovodského, ktorý dokázal koordinovať prípravy v posádkach v Žiline a v Martine a potom aj zorganizovať a viesť obranné boje na prístupoch k mestu.
 

Aké boli ďalšie kroky povstaleckého velenia?

Po vydaní hesla na začatie ozbrojeného boja bolo prvoradou úlohou velenia povstaleckej armády zorganizovať vojská, ktoré prešli do povstania, tak, aby bolo možné zabezpečovať obranu povstaleckého územia. Plnenie tejto úlohy bolo sťažené skutočnosťou, že na západnom Slovensku sa do Slovenského národného povstania zapojili len posádky z Piešťan, Trnavy a Topoľčian. Z ostatných posádok to boli len skupiny a jednotlivci. Okrem toho však aj nedostatočné prípravy na povstanie vo východoslovenských divíziách a rýchla reakcia nemeckého velenia mali za následok rýchle odzbrojenie východoslovenskej armády. V prvých dňoch Slovenského národného povstania tak malo velenie povstaleckej armády k dispozícii len 18.000 vojakov a dôstojníkov. Pritom povstalecké územie, ktoré bolo treba brániť, malo na začiatku septembra rozlohu asi 22.000 km, t.j. 53 percent územia vtedajšej Slovenskej republiky, na ktorom žilo asi 1.700.000 obyvateľov, čo bolo 64 percent z celkového počtu obyvateľov SR. Počet príslušníkov povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku sa podarilo zvýšiť uskutočnením dvoch mobilizácií počas septembra a nástupom nováčikov na začiatku októbra na vyše 60.000 osôb. Všetci však nemohli byť vyzbrojení v dôsledku nedostatku zbraní. Okrem toho sa súčasťou povstaleckej armády stal 1. čs. stíhací letecký pluk a 2. čs. paradesantná brigáda, ktoré boli sformované na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu a presunuté na povstalecké územie. Popri povstaleckej armáde na povstaleckom území postupne pôsobilo asi 12.000 partizánov a ďalších asi 5500 pôsobilo v tyle nemeckých okupačných síl. Po vzniku povstania československá vláda v Londýne vyhlásila povstaleckú armádu i partizánov za súčasť brannej moci Československej republiky, ktorým mocnosti protifašistickej koalície postupne priznali štatút partnera vedúceho vojnu spoločne so spojeneckými vojskami.
 

Neuvažovalo sa zo začiatku o Bratislave ako o prvom centre odporu?

Bratislava ako miesto, kde by mohlo začať povstanie, bola teoreticky vhodná pre variant prevratu, ako ho pripravoval generál Čatloš. Ale aj to len v zmysle odstránenia vlády a vytvorenia nových centrálnych orgánov, ktoré by dočasne vykonávali vojenskú správu. Základným predpokladom možných úvah o takomto variante bol veľmi rýchly prienik vojsk Červenej armády územím Slovenska k jeho západným hraniciam. Lenže začať povstanie v Bratislave v konkrétnych historických podmienkach vzniku Slovenského národného povstania nebolo možné. Stačí pripomenúť skutočnosť, že na druhej strane Dunaja – v Petržalke, ktorú Nemecko zabralo už v októbri 1938, boli nemecké vojská disponujúce možnosťou veľmi rýchleho reakcie, čo sa nakoniec aj stalo odzbrojením bratislavskej posádky. Jediná šanca ako využiť Bratislavu, bolo včas pripraviť jednotky v nej dislokované na odchod na povstalecké územie. To sa však nepodarilo.
 

Povstanie sa veľmi rýchlo stiahlo na stredné Slovensko...

Vo všeobecnosti sa to tak dá povedať. Stalo sa tak z viacerých príčin, ale predovšetkým v dôsledku tlaku nemeckých okupačných síl a zlyhania významnej časti posádok na západnom Slovensku. Zároveň treba podotknúť, že s takouto možnosťou vývoja situácie vojenský plán povstania počítal, pretože pri zvažovaní možností obrany bola oblasť stredného Slovenska vyhodnotená ako najvýhodnejšia. To bol dôvod, prečo Vojenské ústredie za kľúčový operačný priestor vyhliadlo trojuholník Brezno – Banská Bystrica – Zvolen a za ťažiskové miesta obrany prístupy k nemu. Plán Vojenského ústredia odoslaný do Londýna i Moskvy počítal s tým, že útvary na západnom Slovensku, doplnia jednotky na povstaleckom území a vo svojich pôvodných posádkach zanechajú menšie jednotky, ktoré mali vykonať mobilizáciu, zabezpečiť pokoj a bezpečnosť v zápolí, zriadiť partizánske oddiely a pod tlakom okupačných síl ustúpiť do hôr a prejsť na partizánsky spôsob boja. Tieto zámery sa však s výnimkou organizovaného odchodu posádok z Trnavy, Piešťan a Topoľčian na povstalecké územie naplniť nepodarilo.
 

Najboľavejším momentom SNP boli východoslovenské divízie, ktoré Nemci bez boja odzbrojili...

To je kľúčový moment, pretože od nich v podstate záviselo, či povstanie bude mať šancu na úspešnejší priebeh, než k akému reálne došlo. Ale osud týchto divízií nezáležal len na činnosti či nečinnosti ich príslušníkov, najmä ich veliteľského zboru. Na rozdiel od posádok na strednom a západnom Slovensku na aktívne zapojenie jednotiek týchto divízií do vzniku povstania neboli vykonané potrebné personálne a organizačné kroky. Nebola doriešená otázka výberu povstaleckého veliteľa východoslovenskej armády a jeho aktívneho zapojenia do vojensko-odborných príprav povstania. Na úrovni Vojenského ústredia, veliteľstva východoslovenskej armády a jemu podriadených vojenských štruktúr sa do vypuknutia Povstania neprikročilo k vypracovaniu takmer žiadnych nariadení a predbežných rozkazov, ktoré by variantne riešili činnosť tohto vojenského zoskupenia po vydaní hesla na začatie bojových akcií. A to aj napriek tomu, že z československého ministerstva národnej obrany v Londýne prichádzali výzvy na ich prípravu, nevylučujúc ani stiahnutie východoslovenských divízií na územie stredného Slovenska. Nedá sa vylúčiť, že Golian, ako šéf vojenského ústredia, sa spoliehal na prípravy, ktoré robil generál Ferdinand Čatloš. S otvorením priesmykov pre Červenú armádu totiž počítal tak Čatlošov plán, ako aj plán Vojenského ústredia. Dokonca existujú aj názory, že Golianov plán do určitej miery prevzal Čatlošovu predstavu otvorenia priesmykov. Ale ani Čatloš, ktorý okrem východoslovenských divízií a vojska na ostatnom území Slovenska počítal aj so stiahnutím technických divízií z Rumunska a Talianska, nemal plán rozpracovaný do úrovne predbežných nariadení pre konkrétne zväzky a útvary. Vo vzťahu k východoslovenským divíziám tak došlo k zlyhaniu Vojenského ústredia, ktoré sa prejavilo v podcenení potreby vlastných vojensko-odborných opatrení. Ďalšou podstatnou skutočnosťou bolo, že sa nepodarilo do začiatku Slovenského národného povstania dosiahnuť koordináciu činnosti týchto divízií s vojskami Červenej armády. Ukázalo sa ako nereálne upínať sa na to, že velenie Červenej armády v krátkom čase zmení svoje strategické plánovanie v priebehu rozsiahleho letného ťaženia, ktoré sa plánovalo a pripravovalo už na jar toho roka. Stačí si pripomenúť, že prebiehali také veľké útočné operácie, akými bola Bieloruská, Ľvovsko-sandomierská a Jassko-kišiňovská operácia. Okrem toho ani pre velenie Červenej armády asi nebolo jednoduché zorientovať sa v spleti správ z Londýna o stave vojenských príprav na povstanie a o tom, s kým je možné, či nemožné zo Slovenska rokovať.
 

Asi sa nedalo počítať s tým, že významné sily zo severného, alebo južného prúdu útoku presmerujú Sovieti na Slovensko...

To v danom čase ani nebolo možné, pretože v pohybe boli miliónové masy vojsk na obidvoch stranách východného frontu. Kde boli najvýhodnejšie podmienky pre ich rozvinutie, a teda aj potreba sústredenia úsilia bojujúcich strán? Bez pochyby to boli už spomenuté hlavné strategické smery na severe cez Poľsko na Berlín a na juhu, po prekonaní rumunských horstiev, cez Maďarsko na Viedeň.
 

Slovensko bolo v strede medzi dvoma hlavnými prúdmi útoku. Prečo bola tendencia jeho priestor obísť?

Slovensko svojimi oblasťami hornatého charakteru nebolo vhodné na vedenie bojovej činnosti veľkými zoskupeniami vojsk a horský terén poskytoval viaceré výhody pre brániace sa vojská a naopak, výrazne komplikoval činnosť útočiacich vojsk. Ukázali to už skúsenosti z vedenia bojovej činnosti vo Východných Karpatoch v rokoch prvej svetovej vojny. Preto ani velenie Červenej armády pôvodne nepočítalo s prekonávaním nemeckej obrany v ťažko priechodnom horskom teréne Výhodných Karpát, ako predpokladom vstupu na naše územie. Z toho do určitej miery vyplýval aj zámer generála Čatloša a podplukovníka Goliana začať ozbrojenú akciu v čase, keď Sovieti dosiahnu a ovládnu priestor Krakova, čo by im umožňovalo vstúpiť zo severu na Slovensko bez nutnosti prekonávať nemeckú obranu vo Východných Karpatoch a taktiež z juhu, po prieniku ich vojsk do Maďarskej nížiny.
 

Ako reálne prebiehali boje?

Hlavné bojové akcie pri obrane povstaleckého územia sa odohrávali na jednotlivých smeroch, ktoré boli dané v hlavnými prístupovými komunikáciami k centru povstania. Na začiatku septembra to boli boje pri Strečne a Vrútkach, ktoré nemecké jednotky dobyli 5. septembra. Na severe povstaleckého územia okupačné jednotky už 1. septembra obsadili Poprad a Levoču, ich postup cez Hranovnicu na Brezno zastavili povstaleckí vojaci a partizáni protiútokom pri Telgarte 5. septembra. Ale ten istí deň nemecké jednotky obsadili Liptovský Mikuláš a nasledujúci deň Ružomberok. V ďalšom prieniku smerom na Donovaly a Banskú Bystricu im zabránili povstaleckí vojaci za Ružomberkom pri Bielom Potoku. Najvážnejšie straty utrpeli povstalci na západnom Slovensku. Už 2. septembra boli okupačnými jednotkami obsadené mestá Trenčín a Piešťany, nasledujúceho dňa to bola Nitra a Trnava. K tvrdým bojom došlo od 3. do 9. septembra pri Baťovanoch. Po ich obsadení nemecké jednotky 14. septembra obsadili Prievidzu a potom pokračovali v postupe do Turca a na stredné Pohronie. Na konci poslednej dekády septembra po strate Vrútok povstalci ustúpili z Turca. Pred koncom septembra Nemci obsadili Žarnovicu a Novú Baňu, na začiatku októbra Žiar nad Hronom a postupovali na Zvolen a Banskú Štiavnicu. Povstalecké územie sa v tomto čase výrazne zmenšilo. Malo rozlohu asi 6800 km s vyše 340.000 obyvateľmi. Napriek veľkým územným stratám odpor vojakov 1. čs. armády na Slovensku a partizánov dokázal zmariť zámer nemeckého velenia rýchlo vyriešiť kritickú situáciu v tyle svojich vojsk na fronte vo Východných Karpatoch. Do 18. októbra, kedy začal generálny útok proti zvyšku povstaleckého územia, došlo k posilneniu okupačných vojsk tak, že ich celkový počet narástol takmer na 50.000. Pod ich náporom organizovaný odpor 1. čs. armády skončil v noci z 27. na 28. októbra, keď veliteľ armády generál Rudolf Viest vydal na Donovaloch rozkaz, ktorým nariadil prechod na partizánsky spôsob boja.
 

Dá sa z vojenského hľadiska rozdeliť priebeh povstania na fázy?

V podstate sa dajú rozlíšiť dve základné etapy. Prvá je podľa mňa tá, ktorá trvala od vypuknutia povstania do začiatku nemeckej generálnej ofenzívy. To je do 18. októbra 1944. Počas nej povstalecké ozbrojené sily síce utrpeli celý rad neúspechov, ale dokázali znemožniť realizáciu nemeckého zámeru na uskutočnenie rýchlej "policajnej akcie". Druhú etapu tvoria boje po začatí nemeckej generálnej ofenzívy do konca organizovaného odporu vojakov a partizánov pri obrane povstaleckého územia a zániku 1. čs. armády na Slovensku. V závere tejto etapy už bolo jasné, že povstalecký front sa nepodarí udržať a išlo o to, či povstalecké velenie dokáže pripraviť a uskutočniť to, čo bolo všetkým jasné – že príde čas, kedy armáda bude musieť prejsť na vedenie partizánskej vojny. O tomto variante sa uvažovalo dlho vopred. Ak niekto tvrdí, že armáda sa na prechod do hôr nepripravovala, alebo nemala byť vôbec pripravovaná, tak nemá pravdu. Dialo sa to však pod tlakom vývoja situácie, v podmienkach nespoľahlivého a v závere už takmer neexistujúceho spojenia velenia armády s jednotkami. Aj preto sa stalo, že posledný rozkaz generála Rudolfa Viesta vydaný na Donovaloch už k väčšine ešte existujúcich jednotiek vôbec neprenikol.
 

Odkiaľ pochádzala výzbroj povstalcov?

Tá tu bola, už keď sa povstanie pripravovalo. Bola ňou výzbroj jednotiek slovenskej armády, ktoré sa zapojili do povstania a výzbroj uložená v skladoch. Aj preto sa v niektorých správach zo Slovenska uvádzalo, že zbraní je dosť. Tragédiou však bolo, že nemeckým jednotkám hneď v prvých dňoch povstania padli do rúk viaceré zbrojné sklady, napríklad v Kvetnici pri ich postupe od Popradu na Telgart. V dôsledku toho došlo k podstatnému zníženiu počtu zbraní, ktoré malo velenie 1. čs. armády na Slovensku k dispozícii. Preto bol tlak na dodávky od Sovietov a požadovanie materiálnej pomoci aj od západných spojencov.
 

Prečo nedoviezli viac zbraní na Slovensko spojenci?

Na rozsah zahraničnej pomoci pôsobilo viac faktorov. Medzi ne patrili napríklad technické možnosti na zabezpečenie prepravy materiálu vzdušnou cestou, priorita hlavných vojensko-politických cieľov mocností na európskom bojisku pri rozhodovaní o poskytnutí pomoci a z nej vyplývajúca úroveň záujmu velenia armád spojeneckých mocností na podpore povstania v priestore, do ktorého mali, alebo nemali postupovať ich vojská, atď. Zabezpečovanie materiálnej pomoci bolo predovšetkým v kompetencii príslušných orgánov československej vlády v Londýne, ktoré však, ako sa uvádzalo v dokumente Hlavného veliteľstva československej brannej moci, nemali k dispozícii ani materiál, ani dopravné letecké prostriedky a "boli odsúdené len k úlohe žiadateľov a sprostredkovateľov požiadaviek zo Slovenska". Letectvo Červenej armády prepravilo na povstalecké územie vyše 639 ton vojenského materiálu a okrem toho asi 2000 osôb – z toho 1982 príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády, zabezpečilo prílet a operačnú činnosť 1. čs. stíhacieho leteckého pluku a do nemocníc Červenej armády odviezlo vyše 700 ranených povstaleckých bojovníkov. Letectvo Veľkej Británie dopravilo na Slovensko asi 1650 kilogramov zdravotníckeho a spojovacieho materiálu a americké letectvo dopravilo na povstalecké územie asi 24 ton vojenského materiálu. Zahraničná vojenská pomoc tým nekončila. Červená armáda na pomoc povstaniu uskutočnila Karpatsko-dukliansku operáciu a americké letectvo vyradilo z činnosti nemeckú leteckú základu na území Slovenska pri Malackách, bombardovaním presunovaných nemeckých jednotiek spomalilo a oddialilo ich nástup do generálnej ofenzívy proti povstaleckým silám.
 

Tradičná otázka je, akú úlohu zohrala v SNP armáda a akú partizáni...

Treba spomínať a oceňovať úlohu a význam vojakov aj partizánov. Obidve tieto zložky boli súčasťou ozbrojených síl Slovenského národného povstania a mali na ňom svoj podiel. Rozhodujúci úlohu v bojoch na obranu povstaleckého územia, počínajúc bojmi pri Žiline a končiac obranou na prístupoch k Banskej Bystrici, však mala povstalecká armáda. Ale to nie je dôvod na znižovanie alebo až popieranie úlohy a významu partizánov. Samozrejme, ich bojaschopnosť a bojové možnosti boli rôzne. Veď napríklad podľa niektorých údajov bolo na začiatku septembra vyše 55 percent partizánov bez základného vojenského výcviku. Bez problémov, pokiaľ hovoríme o bojaschopnosti, nebola ani armáda. Nestačilo totiž len zmobilizovať záložníkov, navliecť ich do uniformy, dať im zbraň a poslať do frontovej línie. V armádnych jednotkách sa prejavoval nedostatok výcviku na úrovni počínajúc družstvom a končiac vyššími organizačnými stupňami. V bojovej činnosti sa negatívne prejavovali aj nedostatky v odbornej pripravenosti časti príslušníkov veliteľského zboru, či v súčinnosti armádnych a partizánskych jednotiek. Napriek tomu povstalecké ozbrojené sily dokázali v podmienkach úplného obkľúčenia a v relatívne hlbokom tyle nemeckých frontových vojsk vzdorovať okupačným vojskám pri obrane celistvého povstaleckého územia po dobu dvoch mesiacov.
 

Koľko bojaschopných vojakov sa podarilo dostať do hôr?

Existujú rôzne údaje. Zo zvyškov časti vojenských jednotiek sa stali súčasti už existujúcich partizánskych formácií, alebo z nich vznikli nové partizánske skupiny. Pozitívnym príkladom z tohto pohľadu bola 2. čs. paradesantná brigáda, ktorá po zasadení do bojov na prístupoch k Duklianskemu priesmyku výrazne zasiahla do bojov na povstaleckom území a organizovane ako vojenský útvar prešla do hôr. Väčšina ostatných jednotiek sa rozpadla. Ťažko sa tomu čudovať, keď zoberieme do úvahy, že bolo jasné, že k rýchlemu prieniku Červenej armády do vnútra Slovenska už nedôjde. Mnohí vojaci podľahli výzvam, aby sa vrátili domov a nič sa im nestane. Po prechode do hôr išlo o to, či sa podarí udržať ozbrojený odpor, prekonať vlnu nemeckého tlaku na jeho totálnu likvidáciu, prežiť v ťažkých zimných podmienkach a prejsť do aktívneho partizánskeho boja pred príchodom Červenej armády. Podľa dokumentov partizánskych štábov pri 1. a 4. ukrajinskom fronte na Slovensku pôsobilo na začiatku roka 1945 asi 13.500 partizánov.
 

-Ako bolo potom Slovenské národné povstanie zo strany spojencov hodnotené z vojenského hľadiska?

Vo všeobecnosti možno povedať, že ako príspevok k spoločnému úsiliu štátov a národov protifašistickej koalície v ozbrojenom boji proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom. Ten bol daný nielen priamymi stratami, ktoré povstalci spôsobili nemeckým vojskám a ich viazaním na Slovensku počas dvojmesačných bojov, ale aj vplyvom povstania na dianie na nemalom úseku východného frontu vo Východných Karpatoch. Jeho vznik bol príčinou uskutočnenia útočnej operácie Červenaj armády, ktorá síce začala ako operácia 38. armády 1. ukrajinského frontu a časti síl 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu, ale postupne zapojením sa vojsk celého 4. ukrajinského frontu prerástla do operácie na fronte širokom takmer 400 kilometrov, ktorá výrazne ovplyvnila nielen vývoj situácie na povstaleckých frontoch, ale aj postup vojsk 2. ukrajinského frontu na území Rumunska a Maďarska. Vytvorenie slobodného povstaleckého územia a jeho obrana zabránili nacistickému Nemecku dočasne využívať podstatnú časť hospodárskeho a ľudského potenciálu Slovenska, vyradilo armádu slovenského štátu z aktívnejšej a hodnotnejšej účasti na vojnovom úsilí Tretej ríše.
 

Ako SNP v súčasnosti vnímajú zahraniční historici?

Poviem to na základe praktických skúseností. V roku 1994 sme sa ako pracovníci Vojenského historického ústavu v Bratislave po prvýkrát zúčastnili na medzinárodnom vedeckom podujatí organizovanom Medzinárodnou komisiou vojenských historikov vo Varšave. Jeho témou zhodou okolností bolo hnutie odporu a protifašistické povstania v Európe v rokoch 2. Svetovej vojny. Nebolo si možné nevšimnúť, že naši kolegovia zo západnej Európy, USA a Kanady síce vedeli, že Slovensko bolo spojencom nacistického Nemecka, že po boku spojeneckých armád bojovali príslušníci československých vojsk sformovaných v zahraničí, ale o Slovenskom národnom povstaní ak vôbec vedeli, tak len veľmi málo. Dnes si dovolím tvrdiť, že počas uplynulých 15 rokov sa situácia podstatne zmenila. Zahraniční historici, ktorí sa zaoberajú históriou európskeho hnutia protifašistického odporu v rokoch 2. svetovej vojny, nemôžu obísť Slovenské národné povstanie, ktoré je opodstatnene, predovšetkým z pohľadu počtu jeho účastníkov a dĺžky trvania bojov, považované za jedno z najväčších povstaní v rokoch 1944 – 1945. Suma ich objektívnych poznatkov o Slovenskom národnom povstaní je však naďalej determinovaná predovšetkým schopnosťou a možnosťami slovenských historikov sprostredkovávať im prístupnou formou relevantné informácie.