- Dátum: 29.04.2014
- Dĺžka: 4.30 min.
- Veľkosť súboru: 4.12 MB
"Režim tzv. Slovenského štátu poslal tisíce mladých Slovákov bojovať po boku nacistickej armády na východný front. Mnohí tu položili svoje životy. Na tomto fronte však neskôr bojovali aj vojaci legendárnej jednotky generála Ludvíka SVOBODU a tiež početná skupina partizánov. Pôsobeniu slovenských vojakov v zahraničí sa venuje vojenský historik, plukovník v zálohe Jozef BYSTRICKÝ, z Vojenského historického ústavu ministerstva obrany. Oslovil ho Miroslav MINÁR."
Miroslav MINÁR, redaktor:
"Určite to obdobie ešte prináša aj pre historikov možnosť bádať, skúmať, nachádzať nejaké nové veci ohľadom pôsobenia našich jednotiek v zahraničí. Čo konkrétne, na čom v poslednom období ste vy pracovali?"
Jozef BYSTRICKÝ:
"Ja momentálne teraz pracujem na osudoch slovenských vojakov nasadených do vojny proti Rusku na východnom fronte, konkrétne tých, ktorí sa dostali do zajatia. Ukazovať na to, kde sa vzali Slováci v československom vojsku na východe. To sú tí zajatci z rýchlej divízie. Ale čo je prekvapivé, veľký počet vojakov Slovákov z maďarskej armády z tých okupovaných území je z roku 1938 a potom východné Slovensko 39."
M. MINÁR:
"Pamätám sa, niekoľko rokov dozadu aj spoločne sme boli na Ukrajine v dedinke Lipovec, kde bolo úžasné, ako miestni obyvatelia, ale nie len teda tí, ktorí sa narodili po vojne, ale aj tí, ktorí vojnu prežili, majú v úcte slovenských vojakov, ktorí tam padli. A je tam teda aj pamätník postavený."
J. BYSTRICKÝ:
"Ten Lipovec sám, pokiaľ ide o pamätník, alebo teda účasť Slovákov, je zaujímavý okrem iného tým, že to je predsa len západná Ukrajina, ktorá v roku 39 nebola pokiaľ ide o Ukrajinu, v hraniciach Sovietskeho zväzu. Takže ten vzťah k Slovákom tam bol skutočne svojim spôsobom pozitívnejší. Iné to bolo už potom, keď prekročili pôvodné hranice, dostali sa na pravo brežnú Ukrajinu, kde sa to otočilo. A pokiaľ ide o pamäť, tak je zaujímavé, že momentálne sa síce u nás na Slovensku dosť pozornosti venuje práve hrobom, alebo pomníkom slovenských vojakov a zase zabúdame na tú druhú stranu. Typickým príkladom bolo napríklad odhalenie pamätníka ktorý bol na Kaukaze, alebo predtým pamätníka na Ukrajine, kde sa proste urobí jednej strane a zabúdame na tie desiatky a stovky, ktoré boli strane druhej, to znamená v odboji."
M. MINÁR:
"Pripomeňme ešte poslucháčom Slovenského Rozhlasu teda tie miesta v okolí Lipovca, kde teda pôsobili slovenskí vojaci a koľko ich tam zahynulo?"
J. BYSTRICKÝ:
"Lipovec samotný nie je príliš veľká epizóda. Pretože tam išlo len o jednotky rýchlej brigády. Tam tie počty padlých to je niečo cez stovku. To horšie sú potom situácie ktoré nastávali, i keď nie drasticky pokiaľ ide o počet padlých, ktorí boli pri nasadení na reálnom fronte už potom v prvej línii. Ale Lipovec je pre nás zaujímavý tým, že je to vlastne taká prvá veľká porážka slovenskej armády, ktorá okrem iného, pretože boli tam aj iné faktory, viedla k tomu, že sa prehodnotili účasť slovenských vojakov, ten pôvodný viac než 50-tisícový zbor, ktorý sa vytvoril, bol v júli a auguste potom skresaný na tých tridsať a postupne to klesalo až na 18-tisíc. Jednotky potom pôsobili naďalej na fronte na okupovaných územiach. Takže Lipovec je akýsi medzník."
M. MINÁR:
"Mimoriadne je agilný Klub generálov Slovenskej republiky, ktorí si dali za svoje proste budovať a zriaďovať, alebo obnovovať pamätníky padlým slovenským vojakom na východnom fronte. Niečo v tomto duchu sa pripravuje?"
J. BYSTRICKÝ:
"Pokiaľ mám informácie, tak zase klub generálov a zase konkrétne pán generál NAĎOVIČ pripravuje pamätník, ktorý by mal byť v Bielorusku. Čiže zase slovenským vojakom zaisťovacej divízie, ktorý pôsobil na území Bieloruska. Dúfam, že ale tento raz tam pribudnú aj mená tých, ktorí padli v rámci bieloruského partizánskeho hnutia. Aby sa to vyvážilo a ukázalo sa, že aj to boli Slováci. Nie len tí, ktorí bojovali na tej strane nacistického Nemecka. To je to, o čom som hovoril na začiatku, že akoby ten zahraničný odboj nám momentálne upadal trošku do zabudnutia. Tých Slovákov bolo viac. Napríklad Mariupol. Akosi prečo nie Mariupol? Mal to byť centrálny cintorín aj keď nakoniec v 43.roku to dopadlo tak, v rámci všeobecného útoku sovietskych vojsk po Kaukaze a Stalingrade, že proste to oslobodili Sovieti. Ale ten pamätník sa tam budoval, boli tam pochovaní vojaci, boli tam exhumácie, zvážané dokonca aj z Kaukazu. Čiže tam ja viem, že momentálne ten priestor asi je už v rámci mesta, časť z toho ale mala byť ešte stále ale voľné. Čert vie. Stálo by za to keď už, tak rozmýšľať o tom, obnoviť ten veľký pamätník. Podobne napríklad ako partizánov v Odese, ktorí sú tam známi, alebo na Kryme. A v podstate sme neurobili nič. Teraz sa z Ruskej strany objavila taká iniciatíva, v rámci našej slovensko-ruskej komisie historikov, že v Krásnohorsku pri Moskve, kde boli naši zajatci, tam proste počínajúc tou prvou dvestočlennou skupinou ktorá prišla k jednotkám, tak majú tam pamätníky už dlhšie zajatci nemeckej armády, maďarskej armády, rumunskej armády, ale Slováci tam nemajú nič. Pritom v dokumentoch ktoré sú k dispozícii, cez tento tábor vlastne prechádzali do našich jednotiek, okrem tých, ktorí boli pri Melitopole a naviac, je tu pochovaných, podľa mojich zatiaľ skromných zistení, okolo 120 až 160 slovenských vojakov. Čiže momentálne sa rokuje o tom, akým spôsobom proste uctiť si aj tých, ktorí síce bojovali na druhej strane, prešli, boli tam zajatí v tom tábore a neprežili tie krutosti a tie podmienky toho zajateckého tábora."
M. PÁLEŠ:
"O pôsobení slovenských vojakov na východnom fronte počas druhej svetovej vojny sa s historikom Jozefom BYSTRICKÝM zhováral Miroslav MINÁR.
