- Dátum: 18.06.2014
- Dĺžka: 4.35 min.
- Veľkosť súboru: 4.51 MB
Moderátorka:
"Dokázali by ste prejsť stovky kilometrov, v úmornom teple ležať v zákopoch, bojovať doslova na život a na smrť a mať pritom pocit, že robíte zmysluplnú činnosť? Ruku na srdce, nie každý na to máme čas, pevnú vôľu a aj odhodlanie investovať ušetrené finančné prostriedky do renovácie historických zbraní, techniky či nákupu dobových uniforiem. Predstavte si, že takýchto ľudí, prevažne tých mladých je čoraz viac. Venujú sa vojenskej histórii z obdobia 2. svetovej vojny a Slovenského národného povstania. Z dvomi z nich Marianou Džubákovou z Vranova nad Topľou a s Martinom Baranom z Prešova sa porozprával Miroslav Minár."
Mariana Džubáková, obdivovateľka vojenskej histórie Vranov nad Topľou:
"Tento rok stvárňujeme vlastne obyvateľstvo, ktoré žilo v tých časoch na dedine. Mňa od malička priťahovala história a táto možnosť je vlastne zažiť niečo vyskúšať si ako to bolo, napríklad ako žili tí ľudia na tej dedine, ako to naozaj prebiehalo tie represálie nemeckých vojsk. A aj keď stvárňujeme Sovietov, vlastne ten život Sovietov, ako tie ženy museli vlastne počas vojny žiť, zaradiť sa do toho kolektívu mužov."
Miroslav Minár, redaktor:
"Tu vám bola súdená taká úloha hrať manželku richtára. Došlo aj teda k tomu, že v rámci teda tých represálií, bol richtár zastrelený, pretože v osade a v dedine sa našiel zranený partizán. Keď teda stvárňujete takéto úlohy, dokážete sa tak v tom momente a v tej chvíli dostať do tej pozície tej ženy, alebo tých účastníkov alebo tých ľudí, ktorí takéto represálie zažili? A čo to vo vás vyvoláva?"
Mariana Džubáková:
"Tak určite sa snažím čo najviac to vlastne precítiť. Už iba tá samotná ukážka, keď ste v nej, tak vám to vlastne niekedy vyženie a spraví zimomriavky. Tá samotná atmosféra a samozrejme k tomu prispievajú aj príbehy a skutočnosti, ktoré sa stali aj inde na Slovensku, o ktorých nám hovoria iní ľudia. Vlastne si spomínam na to, aké to muselo byť pre nich a to mi vlastne pomáha to nejako prežiť aj tú ukážku."
Miroslav Minár:
"Vás kedysi tak inšpirovala činnosť a veci, ktoré ste robili v rámci Klubu vojenskej histórie Čapajev. V súčasnosti teda navštevujete takéto podujatia. Čo to teda mladého človeka ženie, že je schopný proste premiestniť sa o niekoľko stovák kilometrov od Prešova sem do Nitry a prísť. A aj tu trpieť, pretože ako starosta obce ste od Nemcov teda schytali riadne."
Martin Baran, obdivovateľ vojenskej histórie Prešov:
"My ako mladí ľudia si chceme dokázať, že nie sme horší ako naši dedovia, pradedovia a otcovia. To nie sú len roly starostov, sú tu roly, kde si zahráme niekedy aj tých nepriateľov, teda tých nemeckých vojakov Wehrmachtu SS. Sú tu roly, kde si zahráme vojakov sovietskej armády, ktorá vlastne oslobodzovala a tu si vlastne vyskúšame to, čo sme sa v školách učili, v knižkách čítali a vlastne tu si to reálne môžem prežiť, že aké to, samozrejme len približne mohlo byť alebo aké to bolo, aby som to vedel potom sám vnútorne nejak prežiť."
Miroslav Minár:
"Určite v kruhu svojich spolupracovníkov alebo v rodinách o týchto veciach hovoríte. Ako to oni prijímajú?"
Martin Baran:
"No zo začiatku to bolo veľmi rozpačité, lebo rodina sa na to tak pozerala, že sa hráme na vojakov, alebo nejak tak to bolo. Pochopila, že to nie je len ako nejaký chlapčenský sen, že áno zoberiem zbraň, budem strieľať a takto, ale je to naozaj to, že sa trošku tej histórii venujeme, a troška ju aj chceme prežiť inak ako pri televízii alebo niekde s knihou v ruke. Na vlastnej koži si to môžeme vyskúšať, tým pádom to bolo takto aj vysvetlené mojej rodine a oni to samozrejme prijali."
Miroslav Minár:
"Myslíte si, že to okolie a teda tí mladí ľudia tú históriu berú, tak ako ju podávajú Kluby vojenskej histórie?"
Martin Baran:
"No bohužiaľ, samozrejme my chodíme aj po školách troška nejakú takú osvetu robiť. A bohužiaľ zisťujeme, že čím ďalej tým viac je mládež nechcem povedať skazená, ale je dajme tomu deformovaná tou západnou kultúrou, zobrať samopal, v jednej ruke samopal, v druhej samopal a strieľať. Ľudia začínajú, teda mládež začína byť troška odtrhnutá od reality a preto aj my sami chceme chodiť na takéto ukážky."
Miroslav Minár:
"Ako by ste pozvali mladých ľudí do radov Klubov vojenskej histórie a vôbec teda k tomu, aby pomáhali na Slovensku zachovávať pamäť histórie?"
Martin Baran:
"Myslím si, že tu to vystihuje len jedna taká myšlienka, že vlastne národ ktorý si nepamätá svoju históriu nie je národom a mladí ľudia by si to mali aj z toho dôvodu vyskúšať, že vlastne už nemáme u nás vojenskú povinnú službu a už len to je napríklad pre mladých také prekvapujúce aká tá zbraň aký má silný zvuk. Je rozdiel doma hrať za počítačom niečo alebo pozerať film a reálne mať pušku pri sebe, pri líci, zacieliť, vystreliť a samozrejme treba si vyskúšať behať hodinu v plnej zbroji na poli. Nech sa páči, mladí, príďte, vyskúšajte, radi vás privítame, sami budete prekvapení."
Miroslav Minár:
"Napriek tomu, čo všetko povedal Martin Baran, predsa len z Ruskej Novej Vsi na takú svoju premiéru, ani nie v uniforme ale v oblečení partizána, prišiel Emil Petruška. Emil, čím vás teda zaujalo to, čo robia vaši kamaráti, kolegovia, že ste prišli až z Ruskej Novej Vsi do Nitry?"
Emil Petruška, obdivovateľ vojenskej histórie:
"Je to kus histórie, je to veľmi zábavné, sú tu veľmi dobrí ľudia a rád pomôžem kamarátovi, lebo zháňal ľudí, potrebovali tu viac partizánov, je dosť Nemcov, takže ako výpomoc hlavne."
Miroslav Minár:
"Aj sa vám to teda zapáčilo?"
Emil Petruška:
"Je to moja druhá akcia. Prvá bola natáčanie nášho povstania. To bolo veľmi zaujímavé, no a ktorý chlapec, chlap si nerád vystrelí z pušky a zahraje také malé divadielko."
"Dokázali by ste prejsť stovky kilometrov, v úmornom teple ležať v zákopoch, bojovať doslova na život a na smrť a mať pritom pocit, že robíte zmysluplnú činnosť? Ruku na srdce, nie každý na to máme čas, pevnú vôľu a aj odhodlanie investovať ušetrené finančné prostriedky do renovácie historických zbraní, techniky či nákupu dobových uniforiem. Predstavte si, že takýchto ľudí, prevažne tých mladých je čoraz viac. Venujú sa vojenskej histórii z obdobia 2. svetovej vojny a Slovenského národného povstania. Z dvomi z nich Marianou Džubákovou z Vranova nad Topľou a s Martinom Baranom z Prešova sa porozprával Miroslav Minár."
Mariana Džubáková, obdivovateľka vojenskej histórie Vranov nad Topľou:
"Tento rok stvárňujeme vlastne obyvateľstvo, ktoré žilo v tých časoch na dedine. Mňa od malička priťahovala história a táto možnosť je vlastne zažiť niečo vyskúšať si ako to bolo, napríklad ako žili tí ľudia na tej dedine, ako to naozaj prebiehalo tie represálie nemeckých vojsk. A aj keď stvárňujeme Sovietov, vlastne ten život Sovietov, ako tie ženy museli vlastne počas vojny žiť, zaradiť sa do toho kolektívu mužov."
Miroslav Minár, redaktor:
"Tu vám bola súdená taká úloha hrať manželku richtára. Došlo aj teda k tomu, že v rámci teda tých represálií, bol richtár zastrelený, pretože v osade a v dedine sa našiel zranený partizán. Keď teda stvárňujete takéto úlohy, dokážete sa tak v tom momente a v tej chvíli dostať do tej pozície tej ženy, alebo tých účastníkov alebo tých ľudí, ktorí takéto represálie zažili? A čo to vo vás vyvoláva?"
Mariana Džubáková:
"Tak určite sa snažím čo najviac to vlastne precítiť. Už iba tá samotná ukážka, keď ste v nej, tak vám to vlastne niekedy vyženie a spraví zimomriavky. Tá samotná atmosféra a samozrejme k tomu prispievajú aj príbehy a skutočnosti, ktoré sa stali aj inde na Slovensku, o ktorých nám hovoria iní ľudia. Vlastne si spomínam na to, aké to muselo byť pre nich a to mi vlastne pomáha to nejako prežiť aj tú ukážku."
Miroslav Minár:
"Vás kedysi tak inšpirovala činnosť a veci, ktoré ste robili v rámci Klubu vojenskej histórie Čapajev. V súčasnosti teda navštevujete takéto podujatia. Čo to teda mladého človeka ženie, že je schopný proste premiestniť sa o niekoľko stovák kilometrov od Prešova sem do Nitry a prísť. A aj tu trpieť, pretože ako starosta obce ste od Nemcov teda schytali riadne."
Martin Baran, obdivovateľ vojenskej histórie Prešov:
"My ako mladí ľudia si chceme dokázať, že nie sme horší ako naši dedovia, pradedovia a otcovia. To nie sú len roly starostov, sú tu roly, kde si zahráme niekedy aj tých nepriateľov, teda tých nemeckých vojakov Wehrmachtu SS. Sú tu roly, kde si zahráme vojakov sovietskej armády, ktorá vlastne oslobodzovala a tu si vlastne vyskúšame to, čo sme sa v školách učili, v knižkách čítali a vlastne tu si to reálne môžem prežiť, že aké to, samozrejme len približne mohlo byť alebo aké to bolo, aby som to vedel potom sám vnútorne nejak prežiť."
Miroslav Minár:
"Určite v kruhu svojich spolupracovníkov alebo v rodinách o týchto veciach hovoríte. Ako to oni prijímajú?"
Martin Baran:
"No zo začiatku to bolo veľmi rozpačité, lebo rodina sa na to tak pozerala, že sa hráme na vojakov, alebo nejak tak to bolo. Pochopila, že to nie je len ako nejaký chlapčenský sen, že áno zoberiem zbraň, budem strieľať a takto, ale je to naozaj to, že sa trošku tej histórii venujeme, a troška ju aj chceme prežiť inak ako pri televízii alebo niekde s knihou v ruke. Na vlastnej koži si to môžeme vyskúšať, tým pádom to bolo takto aj vysvetlené mojej rodine a oni to samozrejme prijali."
Miroslav Minár:
"Myslíte si, že to okolie a teda tí mladí ľudia tú históriu berú, tak ako ju podávajú Kluby vojenskej histórie?"
Martin Baran:
"No bohužiaľ, samozrejme my chodíme aj po školách troška nejakú takú osvetu robiť. A bohužiaľ zisťujeme, že čím ďalej tým viac je mládež nechcem povedať skazená, ale je dajme tomu deformovaná tou západnou kultúrou, zobrať samopal, v jednej ruke samopal, v druhej samopal a strieľať. Ľudia začínajú, teda mládež začína byť troška odtrhnutá od reality a preto aj my sami chceme chodiť na takéto ukážky."
Miroslav Minár:
"Ako by ste pozvali mladých ľudí do radov Klubov vojenskej histórie a vôbec teda k tomu, aby pomáhali na Slovensku zachovávať pamäť histórie?"
Martin Baran:
"Myslím si, že tu to vystihuje len jedna taká myšlienka, že vlastne národ ktorý si nepamätá svoju históriu nie je národom a mladí ľudia by si to mali aj z toho dôvodu vyskúšať, že vlastne už nemáme u nás vojenskú povinnú službu a už len to je napríklad pre mladých také prekvapujúce aká tá zbraň aký má silný zvuk. Je rozdiel doma hrať za počítačom niečo alebo pozerať film a reálne mať pušku pri sebe, pri líci, zacieliť, vystreliť a samozrejme treba si vyskúšať behať hodinu v plnej zbroji na poli. Nech sa páči, mladí, príďte, vyskúšajte, radi vás privítame, sami budete prekvapení."
Miroslav Minár:
"Napriek tomu, čo všetko povedal Martin Baran, predsa len z Ruskej Novej Vsi na takú svoju premiéru, ani nie v uniforme ale v oblečení partizána, prišiel Emil Petruška. Emil, čím vás teda zaujalo to, čo robia vaši kamaráti, kolegovia, že ste prišli až z Ruskej Novej Vsi do Nitry?"
Emil Petruška, obdivovateľ vojenskej histórie:
"Je to kus histórie, je to veľmi zábavné, sú tu veľmi dobrí ľudia a rád pomôžem kamarátovi, lebo zháňal ľudí, potrebovali tu viac partizánov, je dosť Nemcov, takže ako výpomoc hlavne."
Miroslav Minár:
"Aj sa vám to teda zapáčilo?"
Emil Petruška:
"Je to moja druhá akcia. Prvá bola natáčanie nášho povstania. To bolo veľmi zaujímavé, no a ktorý chlapec, chlap si nerád vystrelí z pušky a zahraje také malé divadielko."
