- Dátum: 26.01.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 55.47 MB
Spomienky na základnú vojenskú službu
Rádio Regina Západ, 26. januára 2021
Miroslav Würfl, moderátor:
„Od čias Františka Jozefa sa vojenčina stala povinnosťou pre milióny mladých mužov, väčšinou na dva roky. Kratšiu vojenčinu mali vysokoškoláci a niektorí ďalší branci, napríklad zo sociálnych dôvodov slúžili len 5 mesiacov náhradnej služby. Profesionalizáciu armády umožnila až nová politická situácia, keďže sme členmi Severoatlantickej aliancie a v prípade núdze sa môžeme spoľahnúť na ďalších 27 našich spojencov.
Spomínať na základnú vojenskú službu budeme aj v nasledujúcich reláciách. Pekný deň v spoločnosti Rádia Regina Západ vám želajú od mixážneho pultu Peter Rusňák a od mikrofónu Miroslav Würfl.“
5. Glosa na dnes: O čo sme prišli my nevojaci
[26.01.2021; Regina Západ; Publicistika; 06:10; Michal Herceg / Moderátor]
Moderátor:
„Odkedy nemáme základnú vojenskú službu a naša armáda je profesionálna, na kasárenské časy sa dá už len spomínať. Väčšinou sú to spomienky príjemné, aspoň také zachytil Michal Herceg.“
Michal Herceg, redaktor:
„Celej svět je náhle beznadějně šedý, bloudím ulicemi zoufalý a bledý. Všude vidím mládež odvedenou, veselou a bodrou a jenom mně dali knížku modrou. - Takto svoje zlyhanie pred odvodovou komisiou ironicky zároveň oplakal aj ospieval Karel Plíhal. Na jeho pesničku som si spomenul v bazéne s horúcou termálnou vodou, kde skupinka seniorov šťavnato a pútavo spomínala na svoju základnú vojenskú službu. Keď som ich počúval asi pol hodinu, dostal som chvíľkovú chuť narukovať. Hýrili vtipnými príhodami, v ktorých zohrávali, samozrejme, tie najhlavnejšie a najzábavnejšie úlohy. Keď som sa ich pýtal, či by svojho času prijali tzv. modrú knižku, rázne to odmietli.
Regrúti, ktorí od odvodovej komisie dostali áno, sa na koňoch vybrali do susednej dediny, kde sa vyobliekaní symbolicky lúčili so svojimi dievčatami. Prišli sa jednoducho ukázať. „Pamätáš sa? To bola paráda, ako sme sa tam zjavili aj s harmonikou.“ Alebo: „To bolo, ako si z útvaru zobral vlčiaka a cestoval si s ním vlakom cez celé Čechy. Nikto sa vtedy do tvojho kupé neodvážil vojsť.“
Rozmýšľa, o čo všetko sme prišli my – generácia neodvedených, vlasťou nepovolaných a nevycvičených. Napríklad si ani nemôžeme vo vlakoch zaskandovať, ako som to zažil čoby detský cestujúci – desať, deväť, osem – civil. Alebo môžeme, no bolo by to čudné. Starší ľudia spomínajú väčšinou na to dobré a úsmevné, čo za kasárenským plotom prežili. Nájdu sa však aj výnimky, pri ktorých ma tá chuť na dva roky prázdnin veľmi rýchlo prejde. Jeden z niekdajších vojakov sa práve v kasárni stal vegetariánom. A prečo? Pripravte si silné žalúdky. Citujem: „Keď bola slanina plesnivá, umývali sme ju zvrchu saponátovou vodou, aby pleseň zišla dolu, až potom sme ju dali do praženice. Keď som sa vrátil z vojny, zjedol som ešte slávnostný rezeň od mamy, ale odvtedy som sa už mäsa ani nedotkol.“, koniec citátu.
Teraz sa už stretávam väčšinou s profesionálnymi vojakmi, ktorí v armáde byť chcú a vidieť to na nich. Sú motivovaní, ochotní sa učiť a často aj hrdí na to, kde pracujú. V čase pandémie sa pre nás, masu civilistov, zviditeľnili ako efektívna a nápomocná sila. Vojaci, sme radi, že vás máme, pretože robíte to, čo sa mnohým z nás robiť nechce alebo by sme to ani nevedeli.“
6. Zaujímavé spomienky na vojenčinu
[26.01.2021; Regina Západ; Publicistika; 16:13; Michal Herceg / Moderátorka]
Moderátorka:
„Dnes na Regine Západ hovoríme o vojakoch a to z rôznych uhlov pohľadu. Michal Herceg sa s viacerými bývalými aj súčasnými príslušníkmi Ozbrojených síl stretol pri nahrávaní relácie Portréty. Každý z nich mal zaujímavý príbeh, záľuby a aj svoju cestu, ktorou sa do armády dostal. Branislav Ilkovič sa napríklad roky venuje vojenskej histórii.“
Branislav Ilkovič, vojenský historik:
„Pre mňa bol takým veľkým inšpirátorom môj starý otec, ktorý bojoval počas druhej svetovej vojny, bol v podstate ako slovenský vojak, ktorý prevzala aj nemecká armáda a s nemeckou armádou išiel do Sovietskeho zväzu vtedajšieho, kde zbehol na tú druh stranu a vlastne tie všetky jeho príbehy a tie životné skúsenosti, ktoré mi rozprával, tak ma možno prinútili viac asi rozmýšľať o tom období.“
Michal Herceg, redaktor:
„Hlboké vojenské korene v rodine majorky Světlany Tomanovej siahajú až do Napoleonovej armády.“
Světlana Tomanová, majorka:
„Môj jeden z predkov pochádza z Francie, jeho otec bol francúzsky šľachtic, matka bola tahitská otrokyňa, takže vlastne sa narodil mulat, ktorý využil to obdobie Veľkej francúzskej revolúcie a následného nástupu Napoleona, s ktorým sa zúčastnili (...) do Egypta v hodnosti plukovníka a potom postupne vlastne dosiahol až hodnosť generála.“
Michal Herceg:
„Rôzne krajiny Európy prebrázdil aj plukovník vo výslužbe Ladislav Sládek. Ako 15-ročný ušiel z domu. Stal sa synom pluku v Červenej armáde a neskôr aj profesionálnym vojakom. Prvé z množstva jeho pôsobísk bolo v Petržalke.“
Ladislav Sládek, plukovník vo výslužbe:
„To tie bunkre na hraniciach tie betónové, z Petržalky som išiel zase pevnostný prápor, ale guľometný v Malackách. Potom som nastúpil 46. delostrelecký pluk v Topoľčanoch a v Pezinku. Potom som nastúpil, to bolo zaujímavé, na (...) zdravotnícky prápor Malacky.“
Michal Herceg:
„Martin Holko študoval vyše roka na prestížnej Akadémii štábnych nadrotmajstrov v Spojených štátoch amerických.“
Martin Holko:
„Po príchode na túto základňu mi bolo zamestnancami tejto základne vytvorený nejaký obdoba môjho vlastného ja, vytvorený Avatar. S tým Avatarom som si tak raz, dvakrát za týždeň vždy išiel takzvane zabojovať. Na mne boli rôzne čidlá, mal som holografické okuliare, stal som na určitom disku, ktorý presne monitoroval moje pohyby a moju činnosť v tom virtuálnom svete.“
Michal Herceg:
„Generál Svetozár Naďovič si dodnes pamätá dátum 16. február roku 1990. Vtedy mi zatelefonoval minister obrany a povedal mu, že z neho chce urobiť veliteľa odsunu sovietskych vojsk z Československa. Generál si vypýtal hodinu na rozmyslenie a išiel sa poradiť s manželkou.“
Svetozár Naďovič, generál:
„A moja žena mi povedala jednoznačne, že môžem byť hrdý, že ma takouto funkciou poverujú, že je to historická udalosť a budem pri tom, keď sa napraví toto flagrantné porušenie medzinárodného práva.“
Michal Herceg:
„Podplukovník Dušan Maječrík ostal dušou vojakom aj mimo armádnej služby. Spolu s ďalšími nadšencami udržiava odkaz československých legionárov z čias prvej svetovej vojny a venoval sa aj vytrvalostnému jazdeniu, hoci spočiatku to nebolo jednoduché.“
Dušan Majerčík, podplukovník:
„Moje prvé preteky v Hronovciach, kobyla, ktorá mala zaujímavé meno Náhoda, lebo tak sa dostala na svet, na 80-kilometrovej trati po 62 kilometroch jednoducho povedala, že nejde. Tak mi nezostávalo nič iné, zoskočiť zo sedla, povoliť sedlo, no a 18 kilometrov vedľa nej. Spieval som si pieseň Ide ťava Saharou.“
Moderátorka:
„Na niektoré kľúčové momenty, ale aj drobné epizódy z vojenského života sme sa pozreli s Michalom Hercegom a s niekoľkými súčasnými i bývalými príslušníkmi Ozbrojených síl.“
7. Povinná vojenčina z pohľadu žien. Manželky, matky či frajerky spomínajú na obdobie, keď mali mužov na vojenčine
[26.01.2021; Regina Západ; Publicistika; 09:12; Táňa Záhoráková / R]
Moderátor:
„Povinná vojenská služba sa spomína najmä v súvislosti s mužmi a ich zážitkami z tohto obdobia. Táňu Záhorákovú však zaujímalo, ako celú vojenčinu vnímali ženy, ktoré jeden, alebo aj dva roky čakali na frajerov, manželov či synov doma. Na veselé i menej úsmevné príhody si zaspomínali manželky, matky či frajerky.“
Táňa Záhoráková, redaktorka:
„Pani Mirke odišli na povinnú vojenčinu obaja synovia naraz. Hoci odišli len na rok, lúčila sa s nimi veľmi ťažko.“
Pani Mirka:
„No v tom čase mi bolo veľmi ťažko, pretože mi odchádzali obidvaja naraz. Aj keď nie na jednom mieste, že jeden bol v Bratislave, jeden bol v Komárne. Ale bolo to ťažké, lebo dvoch synov naraz stratiť, tak to je dosť.“
Táňa Záhoráková:
„Koľko mali rokov, keď išli?“
Pani Mirka:
„19 a 20 rokov.“
Táňa Záhoráková:
„Na obdobie, keď mala muža na vojne, si zaspomínala aj pani Katarína z Levíc. Vtedy ešte len priateľ, odišiel na vojenčinu do Prahy hneď po vysokej škole. Ona tak zostala na všetko sama. Na plánovanie svadby, ale aj na prvé spoločné dieťa.“
Pani Katarína:
„Keď sme skončili školu, tak 24 rokov som mala a on išiel na vojnu. Svadbu sme mali tiež tak, že už bol vojak. Raz do mesiaca prišiel domov, keďže bol ženatý, a potom už aj dieťa keď mal, na to mal nárok. No a všetko, čo bolo treba, som robila ja. Keď sa už narodila dcéra, tak čo ja viem, pokazilo sa rádio na mladomanželskú to sme mali kúpené, pokazilo sa trikrát, tak do kočíka som dala rádio, dieťa som si zavesila do takého vaku a tak sme išli, a všetko.“
Táňa Záhoráková:
„Nie všetky vzťahy však prežili ročné, alebo aj dvojročné odlúčenie. Pani Melinda si z odchodu svojho vtedajšieho priateľa na vojnu ťažkú hlavu dlho nerobila.“
Pani Melinda:
„Tak ja som vtedy bola mladá, nejakých 16-17 rokov, to sú také ešte tie prvé lásky, tak vtedy človek to neberie až tak vážne, ale samozrejme, že v tej chvíli, keď sme sa lúčili, tak bol smútok a potom vlastne, keďže neboli ešte telefóny, SMS-ky, ani nič, tak sme si dopisovali. Písali sme listy, vlastne vždy na tie listy sme kreslili nejaké srdiečka. Bolo to také romantické. Len sa dlho čakalo, vždy sme museli čakať na odpoveď. No ale ono to nevydržalo, lebo tá diaľka spraví svoje. A to, že keď sme boli mladí, tak každý sa chcel zabávať, takže jednoducho je to ťažké.“
Táňa Záhoráková:
„Hoci máme dnes na Slovensku už len profesionálnu armádu, Melinda aj pani Mirka sa zhodli, že istá forma vojenčiny by pre súčasných mladých mužov mohla byť aj prospešná.“
Pani Melinda:
„Ja, ako matka, mám teraz 16-ročného syna a teraz je tá doba, že sú stále za tými počítačmi. Takže myslím si, že určite by im to prospelo. Nehovorím, že by to musela byť nejaká drezúra, ale určite ten šport a trošku disciplíny by im nezaškodilo.“
Pani Mirka:
„Svojich vnukov ľúbim a bolo by mi ľúto, keby odišli z domu, ale zase na druhú stránku si myslím, že by im to neuškodilo, že by sa trošku tak osamostatnili, a že by sa naučili nejakému režimu. Nehovorím, že dva roky, ale ten rok, ako boli moji chlapci, že by to kľudne mohli absolvovať.“
Moderátor:
„Základná vojenská služba sa námetom mnohých filmov a seriálov. Pri spomienkach žien si možno aj vy spomeniete na seriál Chlapci a chlapi a verím, že si spomeniete aj na túto skladbu.“
1. 15 rokov od skončenia povinnej vojenskej služby
[26.01.2021; Regina Západ; Hosť Rádia Regina; 10:05; Miroslav Würfl, Miroslav Minár, Peter Buček / R]
Miroslav Würfl, moderátor:
„Vôbec prvou profesionálnou vojenskou jednotkou ešte v časoch spoločného štátu Čechov a Slovákov bola Vojenská polícia. Neskôr časť vojakov základnej vojenskej služby počas nasadenia Československej protichemickej jednotky vo vojne v Perzskom zálive pred 30-timi rokmi, prevzala na seba niektoré povinnosti profesionálnych vojakov. Udalosti neskôr dostali rýchly spád. Pripravovalo sa rozdelenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky, teda aj spoločnej armády.
Aj o tom sa s historikom Vojenského historického ústavu Imrichom Purdekom rozprával Miroslav Minár.“
Miroslav Minár, redaktor:
„Ešte predtým, než tu bol 1. január 1993, bolo potrebné rozdeliť majetok, ale aj zbrane, techniku Československej ľudovej armády. Ako tento proces prebiehal?“
Imrich Purdek, historik, Vojenský historický ústav:
„Predpoklady na vytvorenie Armády Slovenskej republiky sa začali už vlastne v druhej polovici septembra 1992, kedy na zasadnutí Rady obrany štátu Československej federatívnej republiky v Prahe, boli už prijaté závery o delení Československej armády. Bol prijatý aj princíp delenia, a to 2:1 podľa počtu obyvateľov.“
Miroslav Minár:
„Koľko kusov techniky sa premiestnilo na Slovensko a podobne.“
Imrich Purdek:
„Celkom bolo od 1. novembra do 20. decembra 1992 na územie Slovenska presunutých 163 lietadiel, celkom 229 kusov leteckej techniky, 164 tankov, 59 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 2 032 kusov automobilovej techniky, 347 kusov delostreleckých a zbraňových systémov a 137 414 kusov ruských zbraní, 1 028 ton munície, 12 536 ton technického a 30 ton tylového materiálu. Uskutočnilo sa vlastne celkom 2 324 vojenských transportov a 117 presunov prúdovej kolesovej techniky.“
Miroslav Minár:
„Fakt je, že na Slovensko prišli aj stíhacie lietadlá MiG-29 z Leteckej základne v Žatci a účinný protilietadlový raketový komplet S-300, ktorý bol dislokovaný v Nitre. No a protilietadlový raketový komplet S-300 sa úspešne predviedol aj na Lešti.“
Miroslav Minár (zvukový záznam):
„Okolo mňa sa presúvajú ťažké bojové vozidlá s raketami, ale aj bez rakiet. Mohutný komplet S-300 je v bojovom poli a všetci vojaci sa tešili na to, pretože sedieť iba v kasárňach a relatívne nič nerobiť, to nie je to, čo oni nejakým spôsobom majú radi.“
Miroslav Minár:
„Hovorí sa - ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Protilietadlovci to dokázali aj tento rok, keď strieľali na poľskom polygóne Ustka.“
Vojak (zvukový záznam):
„V tejto chvíli nastalo zachytenie cieľa a odpálenie dvoch rakiet 3M9N3. Ten zvuk znamenal výbuch bojovej nálože rakety. Cieľ bol zasiahnutý.“
Miroslav Minár:
„Ozajstnou pýchou, aj keď v niektorých končinách Slovenska nežiadanou, sú dnes v armáde stíhačky MiG-29. Ich veľkým obdivovateľom bol aj herec Michal Dočolomanský.“
Michal Dočolomanský (zvukový záznam):
„Naši piloti sú veľmi šikovní a veľmi dobrí akrobati a to je teda prvý predpoklad pre stíhacieho pilota. Tieto mašiny, na ktorých lietajú, sú skutočne vynikajúce. Zhodou okolností som aj ja mal možnosť letieť na nej, pilotovať ju trošku. Mal som to šťastie, no tak ako herec som sa dostal na Sliači, polietali sme a je to úžasné dačo. Viete, to je taká sila, že môj rozum ostal stáť proste nad tým, že je to vôbec možné. Vojakom držím palce, želám im, aby sa im nie že páčila vojna, ale aby ju robili z lásky. Lebo vtedy sa niečo dosiahne, keď robí svoju prácu z lásky. Keď robí vlastne to, čo robiť chce. A myslím, že keď niekto pôjde do armády, tak to bude chcieť robiť, takže v tej armáde niečo môže dosiahnuť. Prajem veľa, veľa šťastia, veľa zdaru, veľa sily, veľa trpezlivosti a hlavne nezabúdajme na život, lebo žijeme len raz.“
Miroslav Würlf:
„Spomínali sme pilotov vojenských stíhačiek, ale už o chvíľu sa vrátime späť na zem. Akú vojnu mali špagáti, teda absolventi vysokej školy s úspešným zakončením výcviku na Vojenskej katedre, to sa dozvieme po pesničke.“
* * * * *
Miroslav Würfl:
„Igor Daniš, rozhlasový redaktor, ktorý spolu s kolegami pripravuje počas týždňa motoristický magazín Pozor, zákruta!, absolvoval povinnú základnú vojenskú službu už pred tromi desaťročiami. Na vojenčinu si dobre pamätá aj preto, lebo počas nej urobil dôležitý životný krok. A celkom presne vie aj to, v akom vojenskom útvare slúžil v časoch spoločného Československa.“
Igor Daniš:
„Samozrejme, ja som bol na západnom vojenskom okruhu priamo na divízii v Tábore. Predtým som absolvoval taký ten povinný kurz v Písku. No ale boli sme v Tábore, ja som bol ČVO 602, to je pípak, alebo spojár. Čiže musel som sa naučiť chytať aj znaky, ale bolo to slabučké, nejakých 60-80 za minútu. Boli tam borci, ktorí mali až 120 znakov morzeových za minútu.“
Miroslav Würfl:
„Máte aj nejakú takú trvalú spomienku na vojenčinu?“
Igor Daniš:
„Moja spomienka je vyslovene trvalá, pretože ja som na vojne oženil, a to zvláštnym spôsobom. Ja som bol čatár absolvent, čiže ja som bol na mazáckej vojne, mal som pod sebou hordu chlapíkov, ktorí len vymýšľali, ako zmiznúť z kasína, opiť sa a vrátiť sa naspäť. Takže ja som za nich trpel, bol som osem mesiacov podmienečne v base. Po ôsmich mesiacoch prišla moja, teraz už manželka, no a zistili sme, že sa bude brať. Keď som to bol oznámiť svojmu nadriadenému, tie mená si pamätám dodnes, najhorší velitelia akí existujú, Slováci, tak mi oznámili, že no ale máme cvičenie, takže za vás sa pôjde ženiť niekto iný v zastúpení.“
Miroslav Würfl:
„Takže vás nechceli pustiť ani na svadbu?“
Igor Daniš:
„Samozrejme, že nie, ale potom akože áno, tak ma pustili. No ale tak moji spolubojovníci očakávali, čo z tej svadby vzíde a vzišlo, tak to boli rôzne alkoholické nápoje a samozrejme veľké rezne.“
Miroslav Würfl:
„Vaše spomienky sa teda prepletajú s tými krásnymi, príjemnými, ale aj s tými menšími nepríjemnosťami.“
Igor Daniš:
„Toto je pre mňa záhadou do nekonečného vesmíru, prečo sme aj my, Slováci museli chodiť na západný okraj republiky, ale českí spolubojovníci nechodili. Čo chcem ešte povedať, že to boli takí nadriadení, že si na nás priamo zgustli. My sme mali raz asi desaťkrát za noc vyhlásený poplach, všetci sme museli nastúpiť, a tam vrieskať na všetkých mojich kamarátov, aby tam nastúpili rozospatí, už sme spávali aj v maskáčoch len aby sme to stíhali, aj tak sme to nestíhali. Ale to bola taká nejaká ich čistá pomsta, neviem z čoho.“
Miroslav Würfl:
„Traduje sa, že vojna urobí z chlapca chlapa. Súhlasíte s takýmto názorom?“
Igor Daniš:
„Nie, absolútne nie, neurobí. To bola mladosť tých ľudí a nás všetkých, ktorá bola istým spôsobom na isté obdobie zastavená, ako keby sme niečo urobili a boli sme zošnurovaní a nevedeli sme, že prečo, a keď sa nám ani ten režim nepozdával.“
Miroslav Würfl:
„To boli spomienky na vojenčinu Igora Daniša a v tejto téme budeme pokračovať aj po hudbe.“
* * * * *
Miroslav Würfl, moderátor:
„Dnes si pripomíname 15. výročie od skončenia povinnej základnej vojenskej služby. Mnohí športovci, ktorí mali možnosť rozvíjať svoje talent aj v zelenom, si toto obdobie pochvaľujú. Zlepšila sa ich výkonnosť a nerušene sa mohli pripravovať na ďalšiu kariéru. Pokračuje Peter Buček.“
Peter Buček, redaktor:
„Talentovaní športovci v juniorskom veku, ak boli členmi mládežníckych reprezentácií, narukovali do športových rôt. No a tam už dokázali trénovať do sýtosti. A takto sa pozerá na túto dobu dlhoročný tréner Športového centra polície Marián, ktorý tam tiež absolvoval vojenskú základnú službu s kajakárskym pádlom v ruke.“
Marián:
„Každé jedno stredisko vrcholového športu, či to bol Športový klub polície, alebo Dukla, mala svoju športovú rotu, kde boli zaraďovaní títo pretekári. Po absolvovaní prijímaču v rámci normálnej služby následne po jednom mesiaci boli pridelení buď do Trenčína, alebo Bratislavy a tam po dobu buď jedného roka, pokiaľ to boli normálni vojaci, že nemali manželky, alebo nemali vysokú školu, im trvala rok táto vojna. Predtým ešte, pred 89-tym rokom to boli dva roky.“
Peter Buček:
„Mladí kajakári a kanoisti, keďže mohli trénovať koľko len chceli, sa na vojenčine mohli cítiť doslova a do písmena ako na nejakom sústredení.“
Marián:
„Títo pretekári mali dostatok času na to, aby sa adaptovali v tej seniorskej kategórii, lebo v 18-tich rokoch prechádzali medzi seniorov a by som to nazval, že absolvovali dva roky sústredia, čiže sa mohli v plnej miere venovať len samotnému športu, čo bolo veľmi vhodné, nakoľko mali v plnej miere zabezpečené tréningové podmienky, materiálne podmienky. Normálne v plnej miere absolvovali výcvikové tábory, na samotnú rotu chodievali len večer spávať. Medzi tým samozrejme mali nejaké tie školenia, čo sa týka vojenčiny, ale bolo to úplne minimum.“
Peter Buček:
„Niektorí naši poprední pretekári sa však rozhodli živiť športom vo veľmi dobrých podmienkach aj ako profesionáli. Opäť tréner Marián.“
Marián:
„Po ukončení tej základnej vojenskej služby buď ostali ako profesionálni športovci v rámci jednotlivých rezortov, či to bolo ministerstvo vnútra, alebo ministerstvo obrany. To znamená buď Športový klub polície, alebo Dukla. A tým následne boli prínosom pre samotnú reprezentáciu a mohli v podstate pokračovať ďalej v samotnom vrcholovom športe.“
Peter Buček:
„Na čas strávený v zelenom si v dobrom spomína aj ďalší kajakár Peter.“
Peter, kajakár:
„Celý rok bola jedna veľká zábava, pretože byť na športovej rote znamená byť s rovesníkmi, je tam hromada srandy, nemáte v tom veku ešte žiadne záväzky a pokiaľ si uvedomíte, že to je posledný rok takej voľnosti, prežívate to ešte intenzívnejšie.“
Peter Buček:
„Dobre, no ale poďme na tú športovú stránku sa pozrieť.“
Peter:
„Mali sme veľmi dobre vytvorené podmienky. Tým, že jediná naša starosť boli tréningy, a preto patrí veľká vďaka trénerom, ktorí sa o nás starali. Dokonca nám vybavili finančné zabezpečenie, aby sme neumreli od hladu, pretože z vtedajších 50 korún žoldu sa nedalo vyžiť, obzvlášť nie, keď sa robil šport na reprezentačnej úrovni. Za čo patrí vďaka Jane Masárovej, ktorá nám vtedy vybavila seriózny plat, ktorým sme si pokryli nielen výdavky na stravu, ale aj niečo navyše.“
Miroslav Würfl:
„Aj takúto podobu mala základná vojenská služba z pohľadu športovcov. No a aká bola medzi tankistami, to si povieme už o chvíľu.“
* * * * *
Miroslav Würfl, moderátor:
„Vladimír Grežo pôsobil dlhé roky ako riaditeľ Bratislavského kultúrneho a informačného strediska. Vlani sa stal predsedom predstavenstva Bratislavskej organizácie cestovného ruchu, ktorá neustále obnovuje a dopĺňa turistickú infraštruktúru v našom hlavnom meste. Rok v zelenom si odkrútil na Šumave.“
Vladimír Grežo:
„Tak pre mňa to bolo nezvyčajné, pretože som z kultúrnej tradície a prostredia, ktorému som s venoval celý život som sa dostal k tankovému práporu do Českých Budějovíc. Mám výhodu, že nemusím si ani veľmi pamätať a vyťahovať fotografie z tých čias, pretože keď si pozriete film Tankový prápor, tak my sme z tých vecí naozaj väčšinu asi zažili. Čiže si len tak premietnete, čo všetko je z týchto absurdných situácií možné, tak áno, toto všetko sme si vyskúšali na hraniciach v tom čase s Nemeckou spolkovou republikou. Pri tankovom prápore sme mali pravidelné cvičenia s výhľadom na druhú stranu a naozaj nechýbali ani veci, že keď sa niečo nepodarilo, tak sme viedli útok, teda fiktívny útok na nemeckú hranicu aj päť tankov a stratégia, ktorá na hranici vládla, bola naozaj plnohodnotne tak humorná, aj keď pre nás to bol denný život, v ktorom som strávil rok.“
Miroslav Würfl:
„Takže zažívali ste aj absurdné, ale aj smiešne situácie. A určite tam vás bolo nielen niekoľko desiatok, ale možno aj stoviek vojakov v útvare v Českých Budějoviciach priamo na hraniciach s Nemeckom.“
Vladimír Grežo:
„My sme mali vlastne veľkú skupinu z celého v tom čase Československa, to znamená stretli sme sa ľudia z celej republiky, čo bola zaujímavá skúsenosť. Ale musím povedať, že nejaká veľká ilúzia, taká tá pozitívna spomienka moc s týmito očami by som to nevidel, pretože v tom čase to bolo naozaj skutočné, vážne, my sme sa museli pripravovať na to, že budeme brániť Československú republiku a s tým spojené situácie, ktoré v tom období a v tom mieste, to bolo naozaj veľmi blízko pri hraniciach, takže my sme pravidelne každý mesiac, týždeň strávili veľmi blízko na hraniciach cvičením v zime, v lete, mrazy mínus 30 stupňov neboli nezvyčajné. Takže ten týždeň v tom vojenskom priestore na Šumave bol pre každého skúška tak trochu aj prežitia, pretože to miesto bolo tvrdé, výcvik bol v tomto bode tvrdý, i keď tá humoreska toho, čo sme vlastne tam mali predvádzať, naozaj sme ju cítili aj vtedy. Takže dodnes návrat do tých čias obrazov, je krásny v tom, že keď si to pozrite vo filme, tak je to dobré, ale je fajn, že tie časy sú ďaleko preč, a že naozaj všetky tie zážitky spojené s bojovaním a hraním sa na vojakov, ale aj vážne a smutné príbehy, ktoré s tým časom boli spojené, že sú tam, kde sú, čiže v minulosti.“
Miroslav Würfl:
„Na základnú vojenskú službu budeme spomínať aj po hudbe.“
* * * * *
Miroslav Würfl, moderátor:
„Ak sa stretnú minimálne dvaja muži v zrelom veku, reč sa zvyčajne zvrtne aj na zážitky z vojenskej základnej služby. Niekto ich má krajšie, ďalší zase iný. Takto sa vracia k časom v zelenej rovnošate bývalý juniorský reprezentant v hádzanej a v súčasnosti náš kolega Peter Buček.“
Peter Buček:
„Nepoteším vás, súdruh desiatnik, ale bude to 14 ostrých po službe s podmienkou na tri mesiace. Vypočul som si rozsudok smrti v kancelárii veliteľa pluku a v tom momente som mal zrazu prepotené tielko aj slipy. Už som sa videl, ako kráčam po buzeráku s hrubou zelenou dekou pod pazuchou a mierim do basy. Ucháni na mňa ukazovali prstom a uchechtávali sa, že veliteľ čaty pôjde do chládku. Nuž čo, za dobrotu, na žobrotu. Preletelo mi ešte nie celkom zelenou mysľou. Čo povedia naši doma, keď im oznámim novinu, že syna majú trestanca. Navyše aj juniorského reprezentanta, ktorý prišiel na vojenčinu športovať. Ako im budem vysvetľovať, že trest mi vymerali za to, že som chodil mesiac poctivo na tréningy do susedných kasární a ako som sa dozvedel počas rozsudku, nebol som vraj uvedený v rozkaze. A tam bol ten pes zakopaný. Darmo som sa pred Jeho veličenstvom veliteľom obhajoval tým, že o povinnosti zapísať sa do rozkazu ma nik neinformoval. A čo v ňom nebolo, to neexistovalo. Vtáčika chytili a basta! Maličkého plukovníka neobmäkčili žiadne intervencie zo športovej Dukly. Ani nos som nemohol vystrčiť za kasárenskú bránu. Góly som teda nestrieľal. Behať v kanadách po buzerplaci za loptou nie je veru med lízať, a tak k slovu prišli nekonečné nočné pingpongové smeče na absolventskej izbe. Bolo nás v nej 28. Vládla v nej silná vojenská aróma a bolo nám v nej naozaj dobre. Akýsi ostrovček slobody. Ale raz, mohlo byť tak pol tretej nad ránom, mi svitla nádej vyhnúť sa base. Ktosi ma zobudil. Veliteľ práporu s prudkým nádychom borovičky začal zas lomcovať mojou poschodovou posteľou a div ma z nej nezhodil. Nezrozumiteľne bľabotal, že sa mám ihneď obliecť a menuje ma veliteľom transportu tankov zo stanice do kasární. Ak vraj dôjde všetkých 18 tankov z cvičenia do šiestej rána v poriadku do kasárenských garáží, trest mi vymažú. A mal ma v hrsti. Vždy sa totiž pri takýchto príležitostiach niečo stane. A moja basa by sa z podmienky zmenila na realitu. Ale v to skoré ráno za záhadných okolností nič mimoriadne nestalo a všetky tanky sa ocitli v kasárňach presne na čas a v poriadku. Súhra náhod a priaznivé postavenie hviezd zohrali zrejme svoje a trest už prestal byť trestom. A aj o takéto zážitky sú súčasní mladí muži ochudobnení. Ozaj. O akých spomienkach sa mladšie generácie mužov bavia dnes?“
Miroslav Würfl:
„To bola spomienka na vojenčinu nášho kolegu Petra Bučeka. Akú podobu mala posledná prísaha vojakov, ktorá uzatvorila kapitolu povinnej vojenskej služby, to vám priblížime už o chvíľu.“
* * * * *
Miroslav Würfl, moderátor:
„Nielen pred rokom 1989, ale až do dnešných dní každý, kto sa rozhodol pre službu profesionálneho vojaka, musí prisahať vernosť svojej krajine a jej občanom. Poslednú vojenskú prísahu absolvovali vojaci základnej služby zaradení k čestnej stráži v júli v roku 2005. Zaznamenal ju Miroslav Minár.“
(zvukový záznam)
Miroslav Minár, redaktor:
„Tak takýmto pevným a ráznym krokom vykročili v júli 2005 v ústrety 6-mesačnej službe príslušníci Čestnej stráže ozbrojených síl. Bol medzi nimi aj vojak Miroslav Papranec, ktorého vojenskú dráhu vtedy zaznamenal náš Príbeh na týždeň. Pozrieť sa na driečneho fešáka Čestnej stráže prišla aj jeho mama.“
Mama Miroslava Papranca:
„Tipovali sme hradnú stráž, lebo už jeho kamarát tu bol, ale zobrali sme to.“
Miroslav Minár:
„Mal takú možnosť, keď išiel na odvod, že sa mohol rozhodnúť, buď vykonať vojenskú službu, alebo ísť na tú alternatívnu civilnú.“
Mama Miroslava Papranca:
„No o tom vôbec neuvažoval, to hneď zamietol.“
Miroslav Minár:
„Je taká možnosť, že títo chlapci po troch mesiacoch môžu požiadať o prijatie za profesionálneho vojaka. Miro túto možnosť nevylúčil.“
Mama Miroslava Papranca:
„Povedal, že o tom uvažuje, no ako sa rozhodne, najprv čakal, aké budú skúsenosti, ako mu to vôbec tu bude vychádzať.“
Miroslav Minár:
„Nuž a Mirovi to vychádza parádne. Podpísal, stal sa profesionálnym vojakom a dnes už v hodnosti desiatnika robí česť nielen svojej jednotke, ale pri protokolárnych akciách aj samotnej armáde. Je dobre, že od 1. januára 2006 slúžia vo vojenských jednotkách na Slovensku len samotní profesionáli. Ľudia, ktorí vojenčinu majú radi a chcú počas nej aj vyniknúť. Mimoriadnou ctižiadosťou prekypujú najmä ženy, ktoré podľa plánov majú tvoriť až 10 percent armádneho stavu. Pritom nesedia v kanceláriách, ale brázdia výcvikové polygóny.“
Vojak (zvukový záznam):
„Vidíte imitačnú situáciu, prelieta letectvo, útočí, bombarduje. Bol pridelený náhradný cieľ, objavujúci sa vrtuľník v kopci s prekvapením, strelec zahlásil zameraný cieľ.“
Miroslav Minár:
„Z bojového vozidla pechoty s označením 913 vystúpila mladá dáma, desiatnička Slávka Sliacka. To hodnotenie a potlesk tribúny vám patril za to, že ste tou raketou zasiahli cieľ. Bolo to ťažké?“
Slávka Sliacka:
„Ďakujem veľmi pekne, ale nie, v pohode, dalo sa to zvládnuť.“
Miroslav Minár:
„Máte to natrénované?“
Slávka Sliacka:
„Nie, prvýkrát som strieľala, od včera sme tu.“
Miroslav Minár:
„Vy ste príslušníka jednotky odkiaľ?“
Slávka Sliacka:
„Bakova jama.“
Miroslav Minár:
„Prečo ste sa dali do armády a čo ste vôbec povedali na to, že sa dostanete k takémuto vojsku?“
Slávka Sliacka:
„No ja som nerátala, že sa dostanem na túto funkciu konkrétne, ale k armáde som chcela ísť skrz toho, že nebudem v kancelárii za počítačom, ale pohyb tu bude.“
Miroslav Minár:
„Čo by ste ešte chceli dosiahnuť vo svojej kariére?“
Slávka Sliacka:
„Čo najviac. Čím najviac, vážne a čím najvyššie.“
Miroslav Minár:
„Takže budeme držať palce a všetko dobré.“
Slávka Sliacka:
„Ďakujem veľmi pekne.“
Miroslav Würfl:
„Slávnostnú prísahu absolvovalo v auguste v roku 2005 v bratislavských Vajnoroch posledných 32 mladých brancov. A stali sa tak príslušníkmi jednotky Čestnej stráže. Všeobecná branná povinnosť, a teda aj povinná vojenská služba sa u nás uplatňovala dlhých 137 rokov. Až potom prišiel prechod na profesionálnu armádu.“
