Vstup do NATO

Slovenská republika deklarovala svoje záujmy pripojiť sa k euro – atlantickej komunite na základe ustanovenia Slovenskej republiky 1. januára 1993. Inauguračné dokumenty zahŕňali hlavné priority zahraničnej politiky, súčasťou ktorých bola aj ambícia dosiahnuť členstvo v NATO a Európskej únii. Všetky vlády od roku 1994 až po vstup v roku 2004 si členstvo v NATO stanovili ako jednu zo svojich najdôležitejších priorít.

V čase, keď Aliancia prišla s návrhom vytvoriť Partnerstvo za mier, aby sa lepšie rozvinuli vzťahy medzi NATO a bývalými socialistickými krajinami, Slovensko bolo medzi prvými, ktorí podpísali Rámcový dokument a pripojili sa k tejto iniciatíve (február 1994). Prezentačný dokument, ktorý Slovensko predložilo v máji 1994, ustanovoval oblasti záujmu SR a Partnerstva. SR v tom čase využila rozsiahle možnosti, ktoré tento program poskytoval smerom k naplneniu programových cieľov vlády v obrannej a bezpečnostnej politike.

V novembri 1995 bol schválený prvý individuálny program partnerstva za mier ako základný nástroj nadviazania spolupráce a zapojenia sa do aktivít NATO. V tomto roku sa Slovensko zapojilo aj do Hodnotiaceho a plánovacieho procesu. Aktivity tohto procesu smerovali k dosiahnutiu interoperability slovenských jednotiek, podriadených veleniu NATO, takže boli schopné bez problémov pracovať po boku krajín NATO.

Odsúhlasenie spomínaných dokumentov a pripojenie sa k Partnerstvu za mier a neskôr k hodnotiacemu procesu znamenalo potvrdenie dlhodobej orientácie Slovenska na euro-atlantické hodnoty a jasne označili princípy bezpečnostnej a obrannej politiky krajiny.
 

Na samite NATO v júli 1997 v Madride sa hlavy členských krajín Aliancie rozhodli pozvať do svojho spoločenstva tri post–socialistické štáty: Českú republiku, Maďarsko a Poľsko (stali sa členmi v roku 1999). Slovensko na liste pozvaných nebolo. Nielenže nebolo medzi pozvanými, ale nebolo ani spomínané ako horúci kandidát v druhej vlne rozširovania, kde sa počítalo so Slovinskom a Rumunskom. V tom istom čase však bolo deklarované, že ako v ekonomickej a vojenskej oblasti, tak aj v otázkach prispôsobenia legislatívy, Slovensko bolo plne porovnateľné so svojimi susedmi. 

V roku 1998 euro-atlantická integrácia nabrala druhý dych. Snahy smerom k vonkajšej integrácii prispeli k zjednoteniu síl vnútri krajiny. To bolo základom budovania bezpečnostných a obranných inštitúcií Slovenska, takisto aj pôda pre spoločný súhlas so základnými politicko-bezpečnostnými a vojensko-strategickými dokumentmi v slovenskom parlamente v roku 2001 (Bezpečnostná stratégia SR, Obranná stratégia SR, Vojenská stratégia SR).

Prostredníctvom Akčného plánu členstva, samit vo Washingtone otvoril možnosti pre kandidátske krajiny participovať na NATO tak, aby to uľahčilo ich neskorší vstup do Aliancie. Na základe Akčného plánu členstva ašpiranti vytvorili vlastný národný akčný plán pre členstvo. Prvý slovenský plán pre členstvo sa volal NP PRENAME a bol odsúhlasený na jeseň v roku 1999. Akčný plán členstva sa stal skvelým nástrojom na implementáciu reforiem nevyhnutných na dosiahnutie plnej kompatibility s NATO. Počas integračného procesu si SR osvojila základné pozície v riešení bezpečnostných otázok so zreteľom na preventívne opatrenia. Slovensko bolo v tomto duchu aktívne aj v ostatných medzinárodných organizáciách, ako OSN a EÚ a aj v regionálnych zoskupeniach. Celková prestíž slovenských ozbrojených síl a Slovenska vo všeobecnosti bola zlepšovaná spoluprácou našich ozbrojených síl v mierových misiách pod velením medzinárodných organizácií. Slovensko ukázalo, že si želá byť viac ako len pasívny prijímateľ bezpečnosti. Celý proces integrácie, obzvlášť po Washingtonskom samite v roku 1999 priniesol zmeny v kvalite riešení aktuálnych a budúcich otázok v oblasti štátnej bezpečnosti a obrany. Po odsúhlasení komplexného prístupu k bezpečnosti, definovanom v Strategickom koncepte Aliancie a používajúc jeho metodológiu, boli vypracované základné strategické dokumenty, ako zákon o brannej povinnosti, zákon o obrane SR, zákon o ozbrojených silách SR.

Toto stretnutie hláv členských krajín NATO bolo dôležité z dvoch dôvodov:

Takisto bol odsúhlasený ucelený zoznam opatrení, aby sa posilnila schopnosť NATO čeliť bezpečnostným výzvam každého druhu. Po teroristických útokoch 11. septembra 2001 v New Yorku a následnom uvedomení si celého sveta, že terorizmus sa stáva reálnou hrozbou, vznikla potreba transformácie NATO, založená na predpoklade, že medzinárodný terorizmus a rozšírenie zbraní hromadného ničenia sú hrozby, ktorým bude čeliť svet v budúcnosti.

Balíček opatrení bol úzko prepojený s myšlienkou, že NATO musí byť schopné vyslať jednotky pripravené sa rýchlo presunúť a zvládnuť dlhý čas dislokácie v prostredí pod hrozbou útokov nukleárnymi, chemickými alebo biologickými zbraňami. Slovenská republika akceptovala rozhodnutia a úlohy, dojednané na pražskom samite ako keby bola členom Aliancie, hoci oficiálne ešte nebola členom. Záväzky vyplývajúce z tohto samitu sa v politickej, bezpečnostnej i vojenskej oblasti stali pre SR veľkou výzvou.

V decembri 2002 sa dvakrát uskutočnili formálne rozhovory o slovenskom členstve v NATO. SR potvrdila svoju pripravenosť odsúhlasiť politické, vojenské , bezpečnostné a legislatívne zladenie sa s Alianciou. Republika takisto vyjadrila vôľu a schopnosť uložiť si politické a vojenské úlohy a záväzky, vyplývajúce z Washingtonskej dohody a Štúdie o rozšírení NATO.

V polovici marca 2003 poslali všetky krajiny, pozvané do NATO list, potvrdzujúci záujem vstúpiť do Aliancie. Adresovali ho generálnemu tajomníkovi NATO a oficiálne sa v ňom prihlásili k hodnotám Washingtonskej zmluvy a vyjadrili záväzok napĺňať jej úlohy a ciele. K listu bol priložený zoznam záväzkov, ktoré sa ašpirujúca krajina zaviazala naplniť pred dosiahnutím a po dosiahnutí plného členstva v NATO. Časový plán reforiem, ktorý tvoril časť tohto listu, odsúhlasila slovenská vláda 25. februára 2003 a parlament ho schválil 28. februára 2003.

Členské krajiny NATO podpísali protokol o pristúpení SR k Severoatlantickej zmluve 26. marca 2003. Pre Slovensko sa otvorili takmer všetky výbory NATO.

Parlamenty členských krajín NATO uzatvorili ratifikáciu prístupových protokolov v marci 2004. Prístupové krajiny postupne predložili ratifikačné dokumenty Washingtonskému depozitu zmlúv. SR sa stala členom NATO 29. marca 2004.

Slovensko si po vstupe do NATO muselo uvedomiť, že členstvo nie je iba potvrdením integračných snáh, ale priniesla so sebou ohromnú zodpovednosť – vyzývala na ešte aktívnejšiu medzinárodnú angažovanosť, ktorá ho urobila plnohodnotným členom Aliancie. SR sa pripojila k NATO, ktoré odštartovalo komplexný proces veľmi dôležitej transformácie, pomenovanej NATO 21. storočia.
Počas roku 2004 sa naštartovali dva vzájomne sa prekrývajúce procesy: napĺňanie časového plánu reforiem a napĺňanie Cieľov síl 2004.

V spojitosti so vstupom si SR uložila úlohy zúčastňovať sa procesu plánovania a budovať ozbrojené sily, plne kompatibilné s NATO. Táto úloha sa uskutočňovala a stále uskutočňuje v dvojročných cykloch prostredníctvom Cieľov síl.
Skúsenosti z operácií a cvičení, ale aj zo samotného pôsobenia príslušníkov OS SR vo veliteľských štruktúrach a štruktúrach síl NATO sú pravidelne zapracovávané do cyklu obranného plánovania a sú významným elementom revízií dlhodobých plánov rozvoja OS SR. V súlade s uvedeným v súčasnosti prebieha revízia plánu označeného pracovným názvom Model 2015, ktorej výsledkom bude nový plán – Model 2020.
Súčasne sa v závislosti na zdroje i možnosti prehodnocuje úroveň ambícií, kladených na OS SR v základných strategických dokumentoch – Bezpečnostnej stratégii a Obrannej stratégii SR. Cieľom spomínaných snáh je vybudovať malú, rýchlo nasaditeľnú, dobre vycvičenú a moderne vyzbrojenú armádu na  profesionálnom základe.

Zdroj: Slovakia in NATO, 2/2004